Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: POPULÁRNE VECI

Utekaj, koľko len chceš, ale aj tak sa nikam neschováš. Dean Kissick o NFT a všadeprítomnosti svetského umenia.

Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Kde začať? Je Silvester. Večera u filmového režiséra a umeleckého šéfa v Upper East Side. Pečená jahňacina a šalát Olivier. Spýtaš sa vedľa sediacej slečny, čo si praje v nastávajúcom roku. Vraví, že chce zarobiť veľa peňazí. To chce aj človek, ktorý sedí vedľa nej a aj ten ďalší. Že sa všetci chystajú zbohatnúť, som počas pandémie nechcel úplne počuť. Ona pôjde pracovať do striptízových klubov na juh a zvyšní dvaja obchodujú s appkou Robinhood.

Na Times Square padá guľa. Hodiny odbili polnoc. Je úplne nový rok. Tvoj ex-finančnícky kamoš ťa vo svojej červenej retro Alfe Romeo zavezie do milionárskeho kokaínového loftu v štýlovej manhattanskej časti TriBeCa. Frčíte si to „brodvejom“ so spustenou strechou a všetky semafory sa pre vás menia na zelenú, svietia len pre vás. V lofte je plno ľudí z umeleckej komunity a plno umeleckých diel. Hostiteľom je tvoj kamarát, ktorý bol kedysi dizajnérom pre značku Celine, a dnes dodáva drogy. Krúžia tácky s lajnami. Podávajú ti extázu, rozprávaš sa na zemi s marxistom, predstavia ti bývalú súťažiacu z America’s Next Top Model, zrýchľuješ. Je 2021. Kryptomeny raketovo stúpajú. Najmä DeFi (decentralizovaný finančný sektor). Robinhoodovskí makléri z vlákna WallStreetBets na reddite takmer dajú dole hedge fond. Je Valentína a ty si sám. Európska centrálna banka tvítuje: „Ruže sú ružové, fialky sú modré, my držíme financie zdravé, kým to nebude dobré.“ Kryptomeny raketovo stúpajú znova. Najmä tzv. NFT (non-fungible tokens – nezameniteľné digitálne tokeny alebo aktíva). Mém s mačičkou Nyan sa predáva za 590 000 dolárov. „Opica vo fedore“ CryptoPunk sa predáva za 1,54 milióna dolárov. Animované gifko nafúknutej, holej mŕtvoly Trumpa od niekoho menom „Beeple“ ide za 6,6 milióna dolárov a spraví tak nový rekord akéhokoľvek mileniálneho umelca, živého či mŕtveho. Aukčná sieň Christie’s spúšťa dvojtýždňovú dražbu jedného z jeho diel. Končí sa zajtra a už teraz opätovne zlomila rekord. Aktuálna ponúknutá cena: 9 750 000 dolárov. Americký senát schválil zákon o pandemickej pomoci vo výške 1,9 trilióna dolárov. V Starbuckse sleduješ na zemi nálepky, ktoré ťa usmerňujú, kde máš stáť, pozeráš na cenu každého koláčika, v hlave ti to VÍRI, trápiš sa, premýšľaš, hyperinflácia! Michael Burry má pravdu!

Na obrázku: Nieeeee, to predsa nemôžeš. To je zábava pre zombíkov. To je kultúra, ktorá sleduje princíp „nech si ľudia užívajú”. Nie, nenechajte ľudí užívať si. Pôžitkárstvo nás doviedlo na pokraj priepasti. Namiesto toho by sme mohli robiť odvážnejšie a nekonvenčnejšie maľby. Haha, mašina na figurálnu maľbu robí vrrrrrr. Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Pätoro štýlovo oblečených tínedžerov sa prechádza po Prince Street a sú nadšení z toho, že americký dolár drží v hrsti švajčiarsku ekonomiku. Objavuje sa úplne nová ekonomika založená na trolovaní, meméčkach a sieťovom efekte. Dnes je už každý intradenným maklérom, dílerom, umeleckým riaditeľom služby, ktorá zabezpečuje dodávanie trávy, každá môže byť ďalšou topmodelkou, všade je tajný kokaínový loft, dnes sa všetko môže zdieľať, so všetkým sa dá obchodovať; tlačiareň na peniaze, zlý figurálny maliar, subreddit, darčekový obchod v múzeu, stroj na „razenie“ NFTéčiek robí vrrrrr; je prvý jarný deň; všade je Beeplemánia; obrazy a kapitál sa stali jedným; vitajte v totálnej financializácii reality!

„(s nechuťou si reže na polovicu Adderall) Je diskurz okolo NFT právoplatný myšlienkový experiment“ pýta sa filmový režisér Charlie Curran, „alebo ide o symptóm kultúrneho priemyslu …., ktorý závistlivo nerozumie peniazom, a preto si vysníval tú najdivokejšiu vec, z ktorej by sa dalo niečo vytrieskať?“

Jediné inovácie v umeleckom svete v týchto neistých časoch, ktoré mi ešte pred Vianocami mohli prísť na um, boli online umelecké veľtrhy a anonymné instagramové účty, ktoré pranierovali niekoho nevhodné počínanie. Teraz vidíme viac inovácií a prichádzajú zvonka, zo sféry online kultúry a kryptomenovej špekulácie. Kryptomeny vychádzajú z nedôvery v rôzne podoby autority, od štátom vypúšťaných bankoviek cez bankovníctvo až po finančný priemysel. No a teraz spochybňujú už aj elity svetového umenia.

Vďaka NFT-éčkam sme spravili ďalší skok od umenia, ktoré sa ľahko postuje, k umeniu, ktoré je v podstate postom.

Už nejaký ten piatok starí strážcovia grálu strácajú na sile. Michael H. Miller napísal pre New York Times profil umelca pod pseudonymom KAWS (Brian Donnelly), ktorý práve otvoril svoju veľkú retrospektívu v Brooklynskom múzeu. Tvrdí v ňom: „Jeden reportér mi povedal (…), že niektoré umelecké šéfky v najväčšej a najziskovejšej galérii na svete Gagosian by v akvizíciách automaticky uprednostnili KAWS-a – pred akýmkoľvek známym umelcom.“ Tak či onak, KAWS je nezastaviteľný. Má v múzeu výstavu diel, ktoré definujú jeho kariérnu dráhu, recenziu od Petera Schjeldahla, jeho obrovské sochy sa týčia nad manhattanskou Park Avenue a nad nábrežím v brooklynskom Greenpointe a v roku 2019 šokoval umelecký establišment, keď sa jeho maľba The Kaws Album (2005), prerábka simpsonovského remaku obálky na „bítlsácky“ album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, predala v hongkonskej pobočke Sotheby’s za 14,8 milióna dolárov. Obrazom a sochám narastá hodnota novými spôsobmi: KAWS začal so street artom a zbierkami hračiek a Beeple (Mike Winkelmann) si spravil meno cez Instagram a vizuály na koncertoch. Symbolizujú návrat populizmu do umenia. Nedávno som pre Spectator napísal o trende zlých figurálnych malieb, ktoré lavírujú medzi obsahom a umením: maľby sú ľúbivé a ľahko sa postujú na sociálne siete. Vďaka NFT-éčkam sme spravili ďalší skok od umenia, ktoré sa ľahko postuje, k umeniu, ktoré je v podstate postom.

Staré spôsoby ohodnocovania objektu na dražbe (tajné dohody, fixovanie cien a pokútne korupčné praktiky) sa dostáva do stretu s novými (divoká špekulatívna mánia, hyperstition – fikcia, ktorá sa až následne stáva skutočnou) a zatiaľ ťahajú za krátky koniec. Tohoroční držitelia umeleckého diskurzu Beeple a KAWS sú outsideri, ktorí sa dostali na vrchol. Ale je to veľmi nudné outsiderské umenie, stvorené šprtmi pre ďalších šprtov – na rozdiel od všetkého toho fantastického umenia na okraji, ktoré vytvorili neznáme osoby, umiestnené v nejakom zariadení, vizionárski hranične pedofilní hermafroditní fetišisti, nemocniční vrátnici, ktorí si po nociach maľujú vodovkami. Aj keď treba uznať, že Donnelly zbiera Henryho Dargera.

Diela sa v poslednom čase diela začali podobať na mémy, zatiaľ čo mémy sa začali podobať na diela. Mémy sú však krajšie a ponúkajú viac nádeje.

Veľká časť dnešnej kultúry je iba nekvalitný remake niečoho lepšieho a podmanivejšieho. KAWS do popkultúrnych ikon ako Mickey Mouse, Simpsonovci, Peanuts a Spongbob pašuje svoj depresívne-komický štýl. Beeple zas berie (opäť) Mickeyho, Pokémonov a Shreka spolu s politikmi ako je Joe Biden, Hillary Clinton či Kim Čong-un a robí z nich dystopické počítačovo upravované montáže. Hviezda zo zlatého veku amerických rozprávok má na výber dve cesty: buď ju stiahnu ako lascívneho skunka menom Pepé alebo, horšie, sa s z nej stane predloha pre zlé umenie. Detinské a nostalgické umenie pre tých, čo nemajú radi myšlienky alebo krásu.

Diela sa v poslednom čase začali podobať na mémy, zatiaľ čo mémy sa začali podobať na diela. Mémy sú však krajšie a ponúkajú viac nádeje. Vezmite si takého žabiaka Pepeho v dedine Giverny:

Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Všetkého je priveľa. Je priveľa rôznych sušeniek Oreo. 65 príchutí za 8 rokov je jednoducho príliš veľa. Priveľa Orea – Oreo Supreme, Oreo s príchuťou štipľavých kuracích krídeliek, s príchuťou gofrov so sirupom alebo donutu s lekvárom. Priveľa obsahu, ktorý sa síce javí byť iný, ale je rovnaký. Máme k dispozícií priveľa identít. Priveľa mánií. Priveľa hystérií. Nech skúmate spoločnosť z akéhokoľvek uhlu pohľadu, zistíte, že to zašlo priďaleko. Dôvodom, prečo sa vynašlo toľko príchutí pre tieto sušienky, je podľa riaditeľa značky to, že nepreberné možnosti nám pripomínajú originál a vedú nás späť k nemu. Pripomínajú nám to, ako veľmi máme radi staré dobré Oreo, platonický ideál Orea z detstva, proustiánske Oreo s pohárom studeného mlieka. Ibaže keď je všetkého priveľa, v istú chvíľu sa stráca originál i spomienka a jediné, čo zostáva, sú vyblednuté, ploché, vyprázdnené deriváty.

Na stene Winkelmannovho ateliéru sú dve ozrutné televízne obrazovky. Na jednej beží Fox News, na druhej CNN. Nevypínajú sa nikdy. Obdivuhodne strašidelný spôsob tvorby: napojený do hroznej matrice prítomnosti, ktorá naháňa strach; zachytáva obrazy vnútri dvoch blikajúcich obrazov americkej propagandy, ako keby mal čerta na oboch pleciach; chytený v mise en abyme. Jeho gotizujúce výjavy popkultúrnych oblúd a démonických politických figúr s mutujúcimi kyborgickými telami sú obrazy obrazov, obrazy obrázkov sveta, ktoré nám ukazujú obrazovky okolo nás: kolektívne a halucinačné pradivo, v ktorom sa krúti unavené umenie, zrecyklovaný pop, zlý vkus, politický spektákel a hyperšpekulácia a splýva s moderným životom. Minule som pri Washington Square Park videl auto s nápisom namaľovaným na skle: „RBG žije“. (Ruth Bader Ginsburg – legendárna sudkyňa na Najvyššom súde a zástankyňa ženských práv, ktorá zomrela tesne pred voľbami 2020, pozn. prekl.) Lenže čo to znamená?

Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Beeple nastavuje zrkadlo – síce bez hlbšieho poznania či kritického postoja, zato so znepokojivým citom pre súčasnú grotesku –, našej sci-fi prítomnosti, v ktorej hviezdy z oblasti spravodajstva a zábavy získali mesianistickú povahu a v ktorej sa politici, sudkyne a komiksové postavičky uctievajú ako svätí. KAWS odráža to, čo Max Lakin v New York Times v recenzii KAWS-ovej šou nazýva „totalizujúcou mašinériou splošteného vkusu, kde sú kreslené rozprávky a umelci/-kyne zameniteľným obsahom, ktorý možno vytlačiť na akýkoľvek povrch.“ No ja ako niekto, kto už odmalička cítil odpor voči všetkému populárnemu, kto sa už v detstve uchýlil k umeniu pre pocit odcudzenia, ktorý vo mne vyvolávala populárna kultúra, spolužiaci a krajina, v ktorej som vyrastal atď., z toho nemám dobré pocity.

Hoci, ak mám byť úprimný, keď som sa krátko pred Vianocami túlal Midtownom a naďabil som na KAWS-ovu šesťmetrovú žuvačkovo-ružovú sochu BFF (2020). Stála v osvetlenom foyeri v dome na 280 Park Avenue za Grand Central Station. Chvíľku som pred ňou pozhovel a musím povedať, že som bol unesený z jej rozmerov, z jej žiarivej pustoty a bezchybne vyrobeného lesku a opustil som tento kolos slávnostne rozjarený. V Los Angeles vravia, že život je ako film. Tu v New Yorku je skôr ako divná výstava.

Zdroj: www.spikeartmagazine.com

„Kings of Leon majú vypustiť album ako nezameniteľný token“ … „Beeple prináša krypto do Christie’s” … To sú asi tie najmenej estetické titulky na svete. Poézia vymierajúcej civilizácie. Ako neveľmi známa kunsthistorička Mónica Belevan o Beeplovom obraze znázorňujúcom Trumpovu smrť poznamenala: „To je post-politikum čítané v post-orgazmickom kľúči: post-vášeň, post-smrť, post-riskantnosť. Ide o omrvinky z omrviniek. Je to vidno, pretože trh ten obraz nemá problém stráviť: na čom sa dá budovať odpor, ak neexistuje konflikt?“

Najpopulárnejšie série NFT zberateľských objektov vygeneroval algoritmus. A v porovnaní s ostatnou kultúrou odhaľujú širší a prevažujúci trend umenia a zábavy, ktorý v nás vyvoláva podivný pocit, že ho vytvoril algoritmus, aj keď to tak nie je. Jedna maliarka a performerka mi raz v brutalistickej pivnici ešte starého múzea Met Breuer povedala, že (raper) Future zničil budúcnosť (future). Trap dobyl svet a dnes už znie viac-menej na jedno kopyto. Mohol by byť skvelý, ale znie rovnako, lebo tak znieť má. Práve to mu dáva takú moc. Talentovaný producent vie v živom streame spraviť song za desať minút. Talentovaný producent vie spraviť song za menej času, než koľko trvá si ho vypočuť. Ešte nikdy sa nedal robiť hudba rýchlejšie ako teraz. Piesne sú čoraz kratšie. Rovnako aj albumy. Je to hra s číslami. Aj ja už viem svoje stĺpčeky napísať dosť rýchlo. Je to doba veľkej rýchlosti a konkurencie. Všetci by sme chceli byť populárnejší, hľadáme nové spôsoby, ako mať od ostatných navrch. No aj tak sa zdá, že všetky tieto konkurenčné závody vedú namiesto prelomových objavov k fádnosti a priemernosti. Nevedú ani ku kolapsu, ešte ani ten akceleracionizmus nefunguje. Chceme priveľa kontentu a chceme ho prirýchlo. To však vedie iba k nekonečnému algoritmickému múteniu, k efektu maľovania podľa čísel. Vidno to v umení. V netflixovských dokumentoch. V plejlistoch na Spotify. V op-ed komentároch. V správach. V najnovších vyfabrikovaných škandáloch. V románoch písaných ich-formou o ničom, ale s dobrými recenziami. Všetko tak príšerne banálne a repetitívne. Dochádza k tomu, keď sa všetko tepe v ekonomikách založených na dolároch, vzduchu a ľudskej pozornosti. Dôvodom, prečo väčšina produktov kultúry dnes vyvoláva pocit, že ich vyrobili algoritmy, je, že aj ľudia sa začali správať ako algoritmy.

V šesťdesiatych rokoch sa v Amerike narodila šimpanzica Lucy, ktorú vychovali psychoterapeut Maurice K. Temerlin so svojou ženou Jane u seba doma v Oklahome. Vychovávali ju vo viere, že je človek. Bola celé dni zavretá doma a obľúbila si gin, časopis Playgirl, rada sa uspokojovala s vysávačom a – s tým sa všetci tvorcovia obsahu isto budú môcť stotožniť – vyrábala makety ľudských hláv z vlastných výkalov. Aj my sme sa dnes, tak ako šimpanzica, čo si myslí, že je človek, začali kolektívne správať ako niečo iné než sme. Prijali sme dobrovoľne logiku nami vytvorených systémov a okolo nich sme si vybudovali životy. Žijeme v algoritmicky generovanej kultúre a sami sme algoritmami.

Na obrázku: Máš rád umenie? Áno. Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Chabé obrazy ako tie od Beepla či opica v klobúku za poldruha milióna dolárov alebo takmer všetko to, čo sa streamuje, sú pre nás ponaučením, prečo nemôžeme byť naveky v lockdowne. Nemôžeme predsa nadosmrti čumieť do obrazoviek. Pretože ak áno, opúšťame Zem, možnosť nadzmyselnej krásy a s tým aj posvätnosť ľudského života, ktorému dáva zmysel okrem iného aj silné umenie. Požierame svoje vlastné duše. Tie chabé obrazy sú obrazmi pekla.

Nezameniteľné (čiže jedinečné) tokeny nám ukazujú, že dnešná kultúra je absolútne zameniteľná, ukazujú jej hmlistú a nahraditeľnú nezmyselnosť. A to, ako všetko patrí na blockchain. To, ako všetko patrí do jedného nekonečného sebagenerujúceho plejlistu na spôsob uroborosu. Všetko patrí na streamovaciu službu, ktorá vám pomaly kradne hodiny a zo srdca tep. Keď začnete (napr. na Instagrame) objavovať cez funkciu „Discover“, nahliadnete späť do vlastnej duše, ale cez zahmlené zrkadlo. „V onlajne,“ píše vám záhadný anonym, „toho toľko závisí od algoritmickej matrice vyťažených dát a užívateľská identita je filtrovaná tak presne, že v identite, ktorou ťa spätne kŕmi obrazovka, je nemožná akákoľvek trhlina. Takže žiadne náhodné stretnutia, iba rekurentné prelínanie toho, kým už človek je.“ Ak život kedysi spočíval v tom, že človek nasledoval svoj sen, dnes spočíva v úteku od pohodlia, pričom hypnagogické životné štýly ti predpisuje kultúra, ktorú spoluvytvárame reflexívne a napodobňovaním. Žijete v snoch iných ľudí, a nie sú to veru dobré sny. Toľko stránok moderného života má už podobu algoritmického skriptu, že prekvapenie alebo náhoda sa vylučuje. Preto sa človek denno-denne musí pokúšať z tohto skriptu vymaniť. A dobrým začiatkom je odmietnuť celú túto kultúru post-smrti. Je Silvester —

Na obrázku: Tá maľba znázorňuje to, čo si myslím! Zdroj: www.spikeartmagazine.com

DEAN KISSICK je redaktor časopisu Spike New York. Po špirále dole vychádza online každú druhú stredu v mesiaci. Minule písal o pozorovaní vtákov.