Rozhovor / KANAVA
Kanava je novovzniknutý projekt, ktorý prináša príbehy súčasných remeselníkov na Slovensku. Kanava je platforma pre ľudí, ktorí sa rozhodli investovať svoj čas do oživovania tradičných remesiel a tvorby nadčasových objektov, ktoré môžu slúžiť ďalším generáciám. S jej zakladateľkami Paulou Blahovou a Kristínou Šipulovou sa rozprávala Katarína Poliačiková.
Foto: Kvet Nguyen.
KP: Začnem otázkou, ktorá môže byť trochu ťažká. Ak by ste mali Kanavu popísať v jednej vete, aká by bola?
PB a KŠ: Trvalo nám dlhšie, kým sme si túto vetu zadefinovali. Nechceli sme klásť dôraz len na samotné objekty, chceli sme prerozprávať príbeh a motiváciu, ktorá viedla k ich vzniku. Kanava je kolekcia príbehov o objektoch a ich tvorcoch. Príbeh, ako ho ponímame my, v sebe spája inšpiráciu, proces, objekt a jeho tvorcu.
Kto stojí za Kanavou? Viem, že ste to vy dve, ale aké je vaše pozadie? A aký je samotný príbeh vzniku Kanavy?
KŠ: Paula, povedz ty, ako som si ťa pritiahla.
PB: Pamätám si, že som Kiku a jej tvorbu sledovala veľmi dlho, páčila sa mi jej estetika a to, čo robila, a stále som nevedela prísť na to, odkiaľ je, že má slovenské meno, ale pôsobila na mňa tak medzinárodne. A potom, niekedy v decembri minulého roku som na Instagrame zahliadla, že Kristína Šipulová hľadá stážistku do svojho textilného štúdia. Sedela som práve v lietadle z Dánska, kde som vtedy žila a nevedela som, či tam ešte chcem ostať. Vôbec som netušila, čo z toho bude, ale vyskúšala som to a poslala som jej email. A tak som sa vo februári ocitla v Bratislave v jej textilnom štúdiu.
KŠ: Vlastne sme sa prvýkrát videli na Skype, keď Paula bola ešte v Dánsku. Už vtedy som mala som pocit, že sme na podobnej vlne. Intuícia fungovala aj cez Skype. Iskra preskočila (smiech). Bolo to hneď dosť osobné, dobre sa nám spolu rozprávalo a neskôr aj pracovalo.
Po mesiaci, ako sme spolu začali fungovať, prišiel Covid a zrazu sme rozmýšľali, či by sme sa mali stretávať, alebo nie, no a potom som odišla z Bratislavy a ostali sme v spojení na diaľku. Prišlo to práve v období, keď sme začali pracovať na jednej tapisérii, mala som mať výstavu v Paríži. Chýbali sme si, často sme si volali. Korona všetky tieto pracovné prípravy zredukovala.
Raz, keď som bola v Telgárte, sme si zavolali a Paula mi povedala, že rozmýšľala o remesle ako takom a že by s tým chcela niečo spraviť. Že na Slovensku niečo chýba, jedno miesto, kde by sa dali nájsť zdroje a ľudia…PB: Ten príbeh začal tým, že som si zariaďovala byt a hľadala som tkaný koberec. Začala som googliť a dostala som sa k stránkam, ktoré ponúkali kvalitné produkty, ale tie weby neboli robené dobre, veci boli dosť zle nafotené. Chvíľku som nad tým premýšľala, a potom som o tom povedala Kike, ktorá už mala v hlave dlhšiu dobu podobný nápad.
KŠ: Áno, ja som si to už nosila dlhšie, aj som o tom pred troma rokmi písala diplomovku – o význame remesla v súčasnosti. Paulina stáž v mojom štúdiu sa nakoniec veľmi prirodzene vyvinula do spolupráce, do rovnocennosti. Povedali sme si, poďme na tom začať spolu pracovať. Kanava teda vznikla už ako náš spoločný projekt. Ja som vlastne počas celého štúdia na VŠVU hľadala takúto parťáčku a nenašla som ju. Aj vtedy, keď som dala von ponuku stáže, tak som vlastne nehľadala len stážistu či stážistku, vedela som, že chcem týmto spôsobom nájsť blízkeho človeka. Vnútorne som túžila nájsť spriaznenú osobu pre tvorbu.
PB: Trochu sme asi odbočili od otázky. Pre mňa bola Kristína remeselníčka, textilná dizajnérka, ja som bola v dobe, keď sme sa stretli, trochu “stratená”, nevedela som úplne, akým smerom sa vybrať. Študovala som v Amsterdame Fashion Management, moja špecializácia bola textil. Chodila som aj na stáže, na začiatku to bola produkcia a resourcing, čo znamenalo veľa excelových tabuliek, ale už vtedy som zistila, že ma baví výskum, hľadanie, inklinovala som k storytellingu. Bavilo ma pátrať po tom, čo sa skrýva za samotným dizajnom, za farbou, ktorú si vyberieme. Práve vďaka Kristíne som si zadefinovala to, že nemusím robiť len rukami, ale aj hlavou. V podstate to tak aj máme rozdelené, Kristína je založená esteticky, ja sa viac zameriavam na obsah, texty. Podľa mňa sa tak krásne dopĺňame. Aj v tom, že Kristína je viac snová, ja som tá realistická s nohami na zemi. Vo mne ten manažment ešte stále žije. Zároveň sa pri nej učím, že nie všetko musí byť vždy presne zadefinované.
KŠ: Tým, že tvorím, tak som prirodzene senzitívnejšia. Moje pozadie je v textilnom ateliéri na VŠVU, snažila som sa počas štúdia veľa cestovať mimo, načerpať iné skúsenosti. Mala som pocit, že je to dosť dôležité. K textilnému remeslu som sa začala viac približovať na stáži v Dánsku, konkrétne v štúdiu Beck & Kinch. Vyrábali sme napríklad látky pre módne domy Chanel alebo Dior. Všetko muselo byť veľmi precízne. Tam som pochopila niečo dôležité. Dovtedy som mala pocit, že remeslo je v úzadí. Čo som zažila tam, bol úplný opak – tam bolo remeslo grom všetkého. Ľudia za tým dokázali prísť, vyzdvihnúť si niečo osobne z druhého konca sveta. Malo to obrovskú hodnotu, bolo to vzácne. A mne sa páčilo, že niečo tak exkluzívne bolo robené na “obyčajných” drevených krosnách. Bolo to krásne, rodinné štúdio, ktoré založila matka s dcérou. Tam som pochopila, že sa to dá. Samozrejme, môžeme povedať, že je to do istej miery utópia, že hovoríme o Škandinávii, kde veci fungujú úplne inak, ako na Slovensku. Ale mňa to veľmi inšpirovalo. Po návrate zo stáže som začala robiť na bakalárskej práci, ktorá bola o tkaní a vývoji nových látok a začala som tkať na drevených krosnách. V magisterskom štúdiu som pokračovala na VŠVU, ale išla som na stáž do Paríža, do štúdia Edelkoort / Trend Union.
To bola ďalšia inšpiratívna skúsenosť. Tam sme veľmi nepracovali s rukami, bolo to štúdio, v ktorom som načerpala určitú estetiku. Tá estetika a niečo, čo som vnímala ako spoločný jazyk bolo práve tým, čo ma tam pritiahlo. Vďaka tejto stáži som získala veľký rozhľad, venovali sme sa tam do hĺbky rešeršu, pripravovali sme “trend books”, rôzne prezentácie pre klientov, vizuálne identity. Denne som mala na stole kopu kníh, o fotografii, o histórii umenia. Dennodenne som sa ponárala do toho, čo všetko sa deje, čo všetko vzniklo, akí sú mladí dizajnéri, aké sú prúdy, ako veci navzájom súvisia. Bolo to celé skôr štúdium, a byť v Paríži bolo celkovo veľmi inšpiratívne. Po návrate som ako diplomovú prácu vytvorila kolekciu ručne tkaných odevov. Rozhodla som sa spolupracovať s remeselníkmi, všetko to pretaviť do uceleného projektu. Bolo to celé o význame, filozofii remesiel. Aj preto nie je Kanava založená na sledovaní niečoho ľudového, dekoratívneho, je skôr o hľadaní rôznych médií a remeselníkov, ktorých spája podobný prístup k tvorbe. V Kanave spolu pôsobíme tak, že ja idem do hĺbky remesla a jeho foriem, a Paula sa zameriava na tú manažérsku časť.
PB: Tu je podľa mňa ešte podstatné, že ja som to dievča z Bratislavy a Kristína je z Telgártu, a ja som vždy závidela tie tradície ľudovej kultúry, čo bolo pre mňa v prostredí, kde som vyrastala, niečo vzdialené, nebola som k tomu vedená, na rozdiel od Kristíny. Myslím, že sa od seba navzájom veľa učíme. Mňa to vždy fascinovalo a zrazu tu mám to svoje “folklórne dievča” (smiech).
KŠ: Súhlasím, ten pôvod je v mojom prípade dosť dôležitý, prostredie ma na mojej ceste veľmi ovplyvnilo.
Keď som sa zamýšľala nad tým, čo je esencia vášho projektu, napadla ma taká analógia. Keď sme s priateľom na jar nasadili po prvýkrát paradajky, a po troch mesiacoch starostlivosti a polievania sme obrali prvé plody, dali sme ich na tanier a dívali sme sa na ne, mali sme pocit, že ich ani nedokážeme zjesť, také špeciálne nám prišli. Zrazu bol za tými plodmi bol čas, mesiace, kedy sme sledovali, ako kvitli, rástli a zreli. Pre mňa to, ako metafora, súvisí s remeslami. Pri remesle tvorí čas veľkú súčasť a hodnotu produktu, diela. Ľudia musia pochopiť, že za takýmto objektom, ktorý sa môže stať súčasťou ich príbytku – za jeho vznikom je kvantum času. Nie je to len čas, kedy sa ten predmet vytvára, ale aj čas, ktorý tomu predchádza. To množstvo pokusov, omylov, chýb, budovania remeselnej zručnosti. Objekt stojí na konci dlhej cesty. Mám pocit, že v našom prostredí nie sú ľudia zvyknutí vnímať hodnotu remesla týmto spôsobom a je tu potrebná nejaká osveta. Práve preto sa mi zdá dôležité to, čo Kanava komunikuje. Tú hodnotu času.
PB: Väčšina z remeselníkov, ktorých prezentujeme, má ten príbeh celkovo veľmi prepojený s osobným životom. To, čo robia, vzniklo ako taký “vedľajší produkt” niečoho, čo bol vlastne ich život. Napríklad Andrea Kurjaková (ktorá založila projekt Rurozo) nám rozprávala, že keď chodila na VŠVU, mala problém s tým, že si rada zapisovala na papier, ale zápisníky, ktoré sa dali kúpiť, ju nejakým spôsobom obmedzovali. Tak sa proste rozhodla vyrobiť si vlastný. Alebo Vierka, ktorý vyrába vlnu, najskôr založila so svojim manželom farmu a zadovážili si ovce, ako veľmi nenáročné zvieratá. Zároveň si povedali, že chcú využiť všetko, čo im farma prinesie. Začala strihať ovce a robiť vlnu, a našla v tom svoju veľkú vášeň. To sa mi na tých príbehoch páči – tá filozofia, že nejdem urobiť “peknú vec”, ale idem robiť niečo, pretože to má zmysel, pretože to potrebujem ja sama. Vtedy je ten produkt úprimný.
Tvorba papierových zošitníkov, Foto: Andrea Kurjaková.
KŠ: Cez tvorcov, ktorých spájame v Kanave zisťujeme, že rozhodnutiu začať robiť remeslo väčšinou predchádza veľmi veľa času. Je to podobné, ako keď sa niekto odhodláva na veľkú životnú cestu, alebo novú prácu. Ten človek už predtým zažíva veci, ktoré ho k tomu vedú, remeslo býva často životným rozhodnutím. Niečo, čo vyviera z vnútra tých ľudí. Vzniknuté objekty sú tak vyznením konkrétnych životov. To sa mi zdá dôležité spomenúť. Pred pár dňami som čítala veľmi peknú esej od architekta Louisa Kahna, kde píše o tom, že pre človeka má najväčšiu hodnotu to, čo je “unmeasurable”, nemerateľné. A práve remeslo je “unmeasurable”. Prišlo mi krásne, ako to pomenoval. Vtedy, keď človek stojí pred niečím a zažije také to “ach, wow”. To sa stáva práve pred takýmto typom objektu, diela. Mňa napríklad fascinuje tapiséria, ktorú teraz robím. Ten čas sa ani nedá rátať na hodiny. Keď sa ma niekto spýta, ako by som vyčíslila hodnotu mojej práce, na základe akej jednotky, príde mi to absolútne nemožné – je to unmeasurable. A v tom spočíva tá fascinácia.
Niečo, čo nás totálne presahuje, vesmírny pocit.
KŠ: Presne tak. My ľudia sme si vytvorili meracie nástroje, ale tieto veci sú nemerateľné a aj preto je remeslo také fascinujúce. Ten čas je práve to, čo tvorí základnú hodnotu. Je to investícia času, ktorá robí objekty vzácnymi, a táto hodnota pretrváva počas života objektu. Niečo vytvorené z mäkkého materiálu, ako je textil, pretrvá tisícročia, lebo to nesie hodnotu času a tiež toho, že si to niekto váži.
Prišlo mi teraz na um Portugalsko, kde v súčasnosti vzniká viacero iniciatív na udržanie a rozvoj remeselných tradícií a ich prepojení so súčasným dizajnom. Spomeniem napríklad projekt Passa Ao Futuro. Portugalsko a Slovensko sú si v mnohých aspektoch veľmi blízke. Čo sa týka remesiel, Portugalsko má tiež veľkú tradíciu, hlavne v kožiarstve, keramike, košikárstve, textile… Je tam podľa mňa dosť cítiť, že kontinuita rodinných remeselných tradícií nebola prerušené znárodňovaním majetku a desaťročia dlhou medzerou v súkromnom podnikaní, ako tomu bolo u nás. Portugalsko je celosvetovo známe vysokou úrovňou remeselného spracovanie, zastrešuje produkciu mnohých svetových značiek, hlavne výrobcov obuvi. Napadá ma tiež jeden veľmi úspešný projekt s názvom A Vida Portuguesa. Značku založila žurnalistka Catarina Portas v roku 2007, na začiatku to bol len obchod v centre Lisabonu, ktorý ponúkal výber tradičných miestnych produktov, overených a obľúbených generáciami. Odvtedy sa značka rozšírila do celého Portugalska, stala sa známou na celosvetovej úrovni. Koncept A Vida Portuguesa (v preklade Portugalský život) je postavený na znovuobjavovaní a sprostredkovaní tradičných portugalských výrobkov – keramiky, mydla, vlnených produktov a textílií…všetko je zabalené v peknej vizuálnej identite, krásnych interiéroch obchodov. Čo sa mi ale páči na tomto projekte najviac, je fakt, že produkty nakupujú nielen turisti, ale vo veľkej miere aj domáci. Je to na jednej strane obchod s kvalitnými a vkusnými “suvenírmi”, na druhej strane tradičné a veľmi kvalitné veci do každej domácnosti. Vždy, keď som v Lisabone, ma napadne, že by som niečo podobné uvítala na Slovensku. Spomínam tento projekt, lebo je to jeden zo spôsobov, ako rozvíjať myšlienku zviditeľňovania remesiel a zároveň zabezpečiť finančnú udržateľnosť projektu. Aká je cesta, ktorou by sa Kanava chcela v budúcnosti vydať? Aký je vás potenciálny “biznis model”? Má Kanava ambíciu sprostredkovať remeslo širšej cieľovej skupine, urobiť remeselné produkty dostupné? Alebo reprezentatívne pre našu krajinu smerom do zahraničia?
KŠ: Ja si myslím že áno. Ale to je hlavne o škálovaní. Častokrát je to o počte kusov, naši remeselníci sú často len jeden človek, nie fabrika, ktorá vyrába veci. Práve v tomto aspekte je to trochu problematické. Ak majú byť výrobky dostupné, treba vedieť škálovať ich produkciu a zároveň nestratiť kvalitu. Možno by bolo zaujímavé založiť nejakú malú manufaktúru, kde by pracovali na produktoch viacerí ľudia. To by mohlo fungovať, lebo myslím, že v súčasnosti narastá záujem o remeslo medzi mladými ľuďmi. Keď si spomínala ten portugalský obchod, tam sa bavíme možno o tisícke výrobkov z jedného typu produktu. A to je veľká výzva a otázka. Chceme niečo, čo je “one of a kind”, dať do sériovosti, alebo si chceme zachovať jedinečnosť? Myslím, že my ako Kanava môžeme časom uvažovať o vytváraní nejakých limitovaných edícií, ktoré budú dostupnejšie, ale stále si zachovajú istú špeciálnosť.
PB: Už dlhšiu dobu sledujeme rôzne zahraničné inšpirácie a projekty podobné Kanave. Mne pri tejto téme napadol jeden projekt z Čiech, volá sa In August Company. Majú v ponuke napríklad drevené výrobky, alebo ľanové obrusy, nejakú keramiku. U nich to funguje na takom princípe, že si nadizajnujú vlastný produkt a nájdu si remeselníka, ktorý im ho vyrobí v sérii. To je jeden spôsob, ako pristúpiť k produkcii a dostupnosti.
KŠ: Zároveň treba povedať, že nie každý remeselník má o takéto niečo záujem.
PB: My si veľmi chceme dať záležať na tom, aby sme zachovali podpis konkrétneho remeselníka či remeselníčky. Takže skôr nás to tiahne k jedinečnosti ako k masovejšej produkcii.
KŠ: A čo sa týka nejakej osvety, dá sa to poňať rôzne. Napríklad aj tak, že podnietime ľudí k zamysleniu, načo je im doma desať tanierov, ktoré nemajú až tak radi, že namiesto nich môžu vlastniť oveľa menej, ale hodnotnejších produktov. A v konečnom dôsledku bude výsledná cena už porovnateľná so sériovou keramikou. Pri osvete je tiež potrebné rozprávať aj o nejakom cykle – ak sa začne remeselníkovi dariť predaj, možno to už nebude päť jedinečných kúskov, ale vytvorí menšiu sériu. Ak zákazník chápe hodnotu objektu, remeselník má väčšiu motiváciu uvažovať o škálovaní produkcie. Koniec koncov, nestačí len písať krásne príbehy, uvedomujeme si, že tí ľudia, ktorých propagujeme, potrebujú aj z niečoho žiť. Určite sa nikdy nebudeme zaoberať masovou produkciou, ale viem si predstaviť limitované edície o počte, povedzme, päťdesiat kusov.
Točenie na kruhu, Foto: Joanna Joy, Karolína Kučerová.
Ak to chápem správne, je pre vás dôležité zachovať ten správny pomer určitej vzácnosti a dostupnosti.
KŠ: Áno, určite nechceme prejsť od “galerijných” kusov k sériovosti dostupnej pre celú krajinu, ale skôr hľadať nejakú cestu medzi.
PB: Nám sa na tomto prístupe veľmi páči aj ten aspekt času, nielen pri samotnej produkcii, ale aj vo vzťahu remeselníkov a zákazníkov. Niekto si niečo objedná a bude si na to musieť počkať. To je to, čo my hlásame – že kvalitné veci proste trvajú. Rozprávala som sa o tom s mojimi rodičmi a zistila som, že je im veľmi ťažké vysvetliť, že chceme propagovať niečo, čo nebude ihneď dostupné. Oni si práve zažili v minulom režime tie momenty, kedy na produkty čakali a nechcú to zažiť znova. Ja to absolútne chápem, som taká ta mileniálka, ktorej nevadí, že si musí počkať mesiac na jeden hrnček (smiech). Ale v zásade ide o to, že prechádzame z rýchlosti do pomalosti. V rýchlosti nám uniká individualita.
KŠ: Nám nejde o absolútnu dostupnosť, ale skôr priniesť ľuďom určitý pocit: ako si veci viac vážiť, ako im rozumieť, ako si zušľachťovať vlastný život tým, že sa dokážeme obklopiť síce menej, ale krásnymi vecami, ktoré nesú svoj príbeh. Ak by sa nám to darilo, sme na dobrej ceste.
Akých ľudí, remeselníkov, ste doteraz cez Kanavu predstavili?
PB: Boli to zatiaľ samé ženy, čo si myslím že je taká naša sila, keďže aj my dve sme ženy, ale určite sa nechceme limitovať, prihlásiť sa môžu aj muži, len sa to zatiaľ nedeje (smiech).
KŠ: Čo sa týka materiálov, predstavili sme doteraz tvorkyne, ktoré pracujú s keramikou, papierom, včelím voskom, drevom, vlnou. Sú to väčšinou mladí ľudia.
PB: Zaujímavé je, že väčšina z nich nežije v meste a sú ovplyvnení prostredím, v ktorom vyrastali a je to cítiť v ich tvorbe. Každý jeden z nich má silný príbeh, každý má čo povedať. Keď sa spýtame na inšpiráciu, tak tam vždy zaznie to silné prepojenie tvorby a života.
KŠ: Všetkých remeselníkov predstavujeme formou rozhovorov, kedy im posielame otázky, a vždy nás prekvapí, aké krásne, detailné, premyslené odpovede dostávame. A ešte je pekné, že sa títo naši remeselníci podporujú aj navzájom, keď sa vďaka Kanave spoznajú.
To je to, ako prirodzene vzniká tá “togetherness”, komunita, o ktorej ste hovorili na začiatku.
KŠ a PB: Presne tak, a raz by sme ich spojili na nejakom evente, kde by sa mohli viac spoznať. Tam aj postupne smerujeme, že by sme časom spravili nejaký launch kde by sme uviedli aj e-shop. A predstavujeme si to ako krásnu večeru, kde by boli zakomponované rôzne objekty. Budeme jesť, rozprávať sa, navzájom sa spoznávať.
To ma privádza k otázke, aká je vaša zahraničná inšpirácia. Viete vypichnúť zopár platforiem, projektov, ktoré vás silne ovplyvnili?
KŠ: Myslím, že to je jasné. The New Craftsmen, britská organizácia, ktorá má v Londýnskom Mayfair aj kamenný obchod. Pôsobia nielen v predaji ale aj ako združujúca platforma pre britských remeselníkov. Ďalšia inšpirácia je Hole & Corner, magazín o remesle, myslím, že teraz už začínajú aj s e-shopom. Trochu inou inšpiráciou, ktorá už ide smerom do umenia, je LOEWE Foundation, ktorú poznám cez Krzysztofa Lukasika, ktorý tam pracoval a s ktorým som mala možnosť absolvovať vo Francúzsku workshop.
PB: Práve pri The New Craftsmen, ktorých veľmi obdivujeme, sme si pozerali, ako začínali, aký bol ich prvý Instagram post. Bolo to aj trochu povzbudivé, vidieť, že veci nie sú od začiatku dokonalé. Uvedomujeme si, že je to vývoj, proces.
Myslím že toto je niečo, na čo často zabúdame. Chceme, aby od začiatku všetko fungovalo, aby to zašlapalo. A pritom za projektami, ku ktorým vzhliadame, väčšinou stojí veľmi veľa práce a dlhá cesta.
KŠ: Presne tak. Ľudia sa nás už pýtajú, kedy spustíme e-shop, ale my chceme, aby Kanava rástla kvalitne, organicky. Chceme napredovať, ale dávame si na to pozor,
PB: Mám kamarátku, ktorá to pekne zhrnula keď povedala, že musíš niekde začať, aby si získala spätnú väzbu od ľudí. Sme úplne otvorené aj negatívnym komentárom, chceme rásť s našimi fanúšikmi.
KŠ: Zatiaľ do toho investujeme náš vlastný čas, nezačali sme s veľkým budgetom, chceli sme to proste skúsiť.
Moja posledná otázka: ako vyzerá a čo robí Kanava o päť rokov?
KŠ a PB: Tak to je jasné, to už máme nasnívané (smiech). Raz by sme veľmi chceli vydať nejakú publikáciu. Predstavujeme si, že v tom čase už budeme mať e-shop, a krásny priestor. Budeme robiť vzdelávacie programy, eventy, kde budú remeselníci rozprávať, aký je proces ich tvorby. Možno podnikať cesty priamo za nimi. Chceme sa orientovať nielen na zákazníka, ale aj na remeselníkov, posilňovať komunitu, prepájať ich medzi sebou alebo s dizajnérmi. Pomáhať im s prezentáciou, možno časom začať nejaký consulting pre remeselníkov aj pre klientov, ktorí nevedia presne, ako sa k čomu dostať. A možno by sme mohli otvoriť “Kanava Academy”, kde by sme mohli robiť summer school na nejakom krásnom mieste na Slovensku.
A zamerať sa na mladých ľudí. Taká tá prvá myšlienka, čo sme mali, bola že remeslo je stále živé a že sa oplatí učiť sa to od starších generácií. Na mladých ľuďoch, ktorí sa venujú remeslu, pozorujeme, že sú takí…proste spokojnejší.
Foto: Kvet Nguyen.