Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: FIGURÁCIA ZOMBIE A RITUÁL SMRTI
Je jeseň, a tak sa Dean vyberie na prehliadku galérií na Manhattane.
Pieter Schoolwerth: Shifted Sims #13 (Covid-19 Expansion Pack), 2020, Petzel Gallery, New York, zdroj: spikeartmagazine.com
„Paríž bol zaplavený Seinou a na uliciach neboli takmer žiadni ľudia. Múzeá som mal pre seba, čo bolo neskutočné. Stále pršalo. Išiel som do podzemia, kde bolo rušno. Nastúpil som do veľmi preplneného vlaku metra. V kupé vlaku som bol natlačený spolu s ďalšími ľuďmi. Vzduch a priestor boli vytlačené z vlakového kupé. Bol som presiaknutý teplom ostatných cestujúcich. Cítil som neznáme kombinácie vôní. Vlhká pokožka. Vlasy. Uviaznutie medzi telami vo mne vyvolávalo pocit nehybnosti. Vlak sa medzitým pohyboval veľmi rýchlo. Keďže medzi kupé neboli dvere, videl som celý vlak až dopredu. Krútil sa ako pružné zviera a ja som sa cítil ako v útrobách tohto zvieraťa. Po návrate do hotelovej izby som si začal kresliť.“ (Pieter Slagboom, 2020)
Išiel som na večierok do milionárskeho penthousu v TriBeCa a nebolo tam žiadne mydlo na ruky. Bar bol plne zásobený, chladnička s vínom plná vychladených fliaš, na stenách boli diela Juliany Huxtable, Arii Dean, Isa Genzken a Elle Pérez, na kamennom konferenčnom stolíku obrovská historická da Vinciho monografia, ale v kúpeľni ani v kuchyni žiadne mydlo na ruky. Bol som zvedavý. Prečo sa niekto zbaví všetkého mydla?
V galériách v Upper East Side a Chelsea strážia vchody automatické dávkovače dezinfekčných prostriedkov na ruky. Zoznamy diel a texty k výstavám sú dostupné len prostredníctvom QR kódu; vojna proti tlačenému slovu pokračuje. V galérii Gagosian si vás aj vyfotia a zmerajú vám teplotu. Na niektorých miestach vás nepustia cez dvere, kým nevyplníte dotazník na telefóne. Mali ste nový koronavírus: áno/nie? To všetko slúži na zdôraznenie klinickej sterility rovnomerne osvetlenej veľkej bielej kocky a jej oddelenia od skutočného sveta vonku, sveta smrti a chorôb. Mnohí galeristi sú germafóbovia. Warhol bol tiež hygienický maniak. Hovorí sa, že New York sa vracia do sedemdesiatych rokov. Pri každých dverách si tajomná mladá dáma v maske berie moje meno a telefónne číslo.
Nikde inde to však nerobia. Celý rok sa ma v New Yorku nikto nepýtal na moje údaje, až na dnešok, keď to urobilo dvadsať galerijných asistentov. Blue-chips prevádzkujú jediný systém sledovania kontaktov v krajine. Dole v Čínskej štvrti sa však umelci, kritici a obchodníci hrnú do nového umeleckého baru, toho tajného, kde je plno a otvorené do neskorých hodín, a všetci pijú vo vnútri ako nepoddajní anglickí futbalisti, ktorí sa vytratili zo sociálne vzdialeného tréningového tábora, aby si to rozdali s islandskými dievčatami zo Snapchatu.
Bidenov palimpsest na Delancey Street, zdroj: spikeartmagazine.com
V Luciene si dav podáva obrázok penisu Huntera Bidena. Hunter je obľúbený medzi ľuďmi z Downtownu, pretože má sex s našimi priateľmi, necháva sa od nich maľovať nahý a hovorí im, že sa v srdci cíti ako umelec. To je rozdiel medzi týmito dvoma kandidátmi: jeden vychoval zberateľa umenia, druhý umelca.
Na začiatku pandémie spustil David Zwirner online platformu s názvom Platform, na ktorej zverejnil zoznamy dostupných diel a cien z menších, menej úspešných newyorských galérií (ceny boli medzitým odstránené). Je to ako PDF. Platforma sa rozbehla v Los Angeles, potom v Londýne, potom v Paríži a Bruseli a teraz sa zmenila na aukčnú stránku na získavanie finančných prostriedkov pre Joea Bidena, kde sa predáva viac ako sto umeleckých diel na získanie peňazí na jeho kampaň. Prvým z „vybraných diel“ je Coy Satanism (2020) od Carol Boveovej; je len málo vecí, ktoré majú bohatí demokrati radšej ako umelkyne evokujúce satanistické rituály. Táto pandémia uvrhla umelcov do nečakaných situácií. Josh Smith v Zwirner Uptown maľuje prázdne ulice. Harold Ancart v jednom zo Zwirnerov v Chelsea maľuje stromy. Worldwide Zwirner prepustil štyridsať zamestnancov. V New Yorku otvára nový priestor s čisto černošskými zamestnancami. Danu Schutzovú práve vyradil zo zoznamu Petzel’s. Stále niečo chystá. Nelineárna vojna bola koniec koncov inšpirovaná konceptuálnym umením. Ľudia sú radi zmätení. Máme radi veci, ktorým nerozumieme. Preto máme radi zlú maľbu, teóriu, náboženstvo a konšpiračné pohanstvo spojené s umením.
Platforma Davida Zwirnera: Artists for Bidena s Carol Boveovou: Coy Satanism, 2020, zdroj: spikeartmagazine.com
V Chelsea je perfektný jesenný deň, modrá slnečná obloha a svieži vzduch. Galérie sa znovu otvorili, takže sa chystám pozrieť si ich všetky za jedno popoludnie a zistiť, čo sa zmenilo. Došlo k prerodu a čudovaniu? Všetci mali pol roka na premýšľanie, prípravu výstav a prípravu niečoho výnimočného.
„Máš málo nápadov,“ hovorí môj priateľ. „Preto to robíš.“
Máme spolu dobrý nápad: výstavy s ľahko uchopiteľným gestom, ako napríklad Carmen Herrera v jednom z Lissonov alebo Cindy Sherman v Metro Pictures, sa dajú oceniť cez masívne sklenené výklady galérií, aby sa ušetril čas. Všetko toto odbavovanie vás naozaj spomalí; najmä ak sa snažíte vidieť čo najviac výstav. A hoci sú takéto opatrenia pochopiteľné, myslím si, že už nikdy nebudem chodiť po galériách, kým sa táto pandémia neskončí.
Ideme do centra, na Canal Street. Vo vlaku mi kamarát hovorí, že sa to nikdy neskončí. Vraj protilátky nefungujú. Vakcína bude trvať roky a aj tak bude fungovať len u dvoch tretín z nás. Toto je nová abnormalita a nikdy sa neskončí. Nikdy nebudem môcť ísť domov a vidieť niektorého z rodičov bez toho, aby som na seba nevzal riziko, že ich náhodou zabijem; ako Oidipus.
Stefanie Heinze: Soft Becomings, 2020, Petzel Gallery, New York, zdroj: spikeartmagazine.com
Ako vyzerá telo, figurálne maľované trhové dielo z konca roka 2010, teraz, po siedmich mesiacoch od začiatku epizódy? Je choré, infikované, čiastočne zvieracie, rozkladajúce sa. Konečne nejaká zombie figurácia! Tu, v týchto prázdnych bielych komnatách, sú dezinfikované kyborgie telá milovníkov umenia, ako sme my, prezentované zvrátenými, erotizovanými trpiacimi telami umelcových predstáv. V Petzel Uptown Stefanie Heinze maľuje zmutované, kvapkajúce formy v štýle Bellmera. Dva penisy navzájom súložia v deleuzovskom, guattariánskom vytržení. V Chelsea Petzel Pieter Schoolwerth maľuje na kolážované zábery z hry The Sims s pokrútenými tvárami Francisa Bacona, pričom na neošúchané avatary vrství groteskné expresívne masky. V Company Cajsa von Zeipelová vyrezáva nadrozmerné polysexuálne figuríny nasiaknuté výtokom, v rukaviciach, sajúce umelé bradavky. Jedna má členstvo v Novom múzeu, druhá veľkú kovovú striekačku. Pocit mechanickej fetišistickej hry a bondáže sa opakuje po celom Manhattane. U Matthewa Marksa vás glazovaná keramika Julie Phillips chytí za krk, drží vás tam za tenký stĺpik za trest. V Martos Kayode Ojo ukazuje reťaz pút visiacu z hudobného stojana bez listov. Bronz Tala R u Antona Kerna nemá hlavu. Na ďalšom je len hlava. Caroline Callowayová vraj nemá kolená. V jednom z Pacov Julian Schnabel ukazuje nedávne diela namaľované v Montauku na Long Islande na látke získanej zo strechy ovocného trhu v Mexiku: obrovské ružové plátna s malými, tesnými vagínami. Objekty majú mnoho životov. Všade, kam sa pohneme, sú otvory a faloš. Umenie sa až tak veľmi nezmenilo.
Výstava Rivane Neuenschwander v Tanyi Bonakdar s názvom “Tropics: Damned, Orgasmic and Devoted” je zavesená na bohatých tapisériách exotických chimérických bytostí, ktoré sa navzájom násilne súložia. Vyšívané vagíny a kaluže žeravej krvi. Je to epifanické: taký druh výstavy, ako poznamenáva môj priateľ, do ktorej by mohol zablúdiť detektív, rýchlo si ju pozrieť a okamžite vyriešiť sériu hrozných vrážd, ktoré už roky vyšetruje.
Povedali mi, že Pieter Slagboom v Bridget Donahue je najlepšia šou v okolí. S priateľom s tým súhlasíme. Je plný nervov a prítomnosti. Výstava je sériou gigantických kresieb, vytvorených tisíckami farebných ceruziek, scén degenerácie: Slagboomove gangy, nekrofília žien na mužoch, pôrody a narastené klitorisy, neortodoxné rituály smútku a plodnosti vykreslené v mierke bohov. Po tom, čo som dnes prešiel niekoľkými polovičatými pokusmi o opovrhnutie, sa mi to zdá skutočne čudné; nie zvrátenosť pre zvrátenosť, nie plachý satanizmus, ale taký druh pohanskej ezoterickej zvrátenosti, komentuje môj priateľ, pri ktorej sa musíte zastaviť, pozorne sa pozrieť a zamyslieť sa nad tým, čo sa na obraze vôbec deje. Je to iné. Umelec hovorí veci ako: „Myslím si, že človek v skutočnosti nie je jeden človek, ale viacero ľudí súčasne.“ A to je to, čo si myslíte?
„Aký máte pocit,“ pýta sa v rozhovore sprevádzajúcom výstavu, na ktorej sa nemohol zúčastniť, „že ľudia budú tieto obrazy v New Yorku vnímať?“
Pieter Slagboom, Fingers, 2020, Bridget Donahue Gallery, New York, zdroj: spikeartmagazine.com
V inej budove, na inej výstave, sa pozeráme na obrázok dieťaťa v čapici, ktoré pije plechovku Sunkistu. Všetky farby sú obrátené. „Bol pre vás marxizmus rozvinutý? Rozložil ti [meno predajcu] spoločnosť filozoficky?“ dožaduje sa môj spoločník a kráča na mňa šikmo cez podlahu galérie.
Cítim sa dosť unavený umením posledného desaťročia, preto o ňom takmer nepíšem. Po siedmich mesiacoch bez výstav som sa však tešil na deň strávený v galériách a vzrušovala ma vyhliadka na oživenie mojej lásky k súčasnému umeniu. Ale nie. Na dni strávenom pozeraním výstav v galériách je niečo jedinečne mŕtve. Má to tendenciu vyvolávať, ako poznamenal môj priateľ pri následnom oživovaní henanských rezancov, „zvláštne existenciálne utrpenie“. Keď sa však za súmraku prechádzam po rušných uliciach Nolity a umelecké diela miznú v spomienkach, vracia sa mi radosť. Mesto sa nám otvára. Na každom rohu je život. Často mám pocit, a to už dlho, o New Yorku alebo Londýne, vlastne kdekoľvek, že mesto je oveľa vzrušujúcejšie, plné možností, než kultúra, ktorú formálne ponúka. Keby som len bol, a čoskoro budem, lepší v rozprávaní sa s cudzincami a sledovaní nitiek.
Niekto maľuje Rimbaudove citáty po celom meste. Tento týždeň som ich videl aspoň tucet:
“I tried to invent new flowers, new planets, new flesh, new languages.”
“A thousand dreams within me softly burn.”
Graffiti, 2020, citát z diela Arthura Rimbauda Sezóna v pekle, 1873, zdroj: spikeartmagazine.com
Amalia Ulmanová vedie súkromný knižný klub. Večer po galériách čítam pre jej knižný klub niekoľko kapitol z románu Pohŕdanie (1954) od Alberta Moraviu, ktorý vo mne vyvoláva rôzne emócie naraz, zasahuje ma hrôzou, vyvoláva hrozné spomienky na dávne milostné vzťahy. Večer čítam Bloombergovu prácu o japonskej Stratenej generácii a je mi z nej nešťastne, ale zároveň vo mne zapaľuje oheň. Prečo umenie nevyvoláva takéto emócie? Prečo vás tak vyprázdňuje? Niektoré z predstavení, ktoré sme videli, sú dobré. Ale čo robia, už nie je jasné. Necítim sa tak, ako by som sa mal cítiť. Ale ako sa mám cítiť? Zdá sa, že to už nikto nevie.
V druhom Lissone Ryan Gander ukazuje spiace mačky a myš, ktorá vystrkuje hlavu zo steny a prednáša monológ o smrti, konci a o tom, čo príde po ňom. „Po stáročia,“ píše, „sa ľudia uspávali od tejto nezodpovedateľnej starosti závislosťami a rozptýlením od drog, alkoholu, náboženstva, peňazí a technologických zariadení, ktoré im poskytujú hojnosť informácií“; k tomuto zoznamu treba pridať aj umenie. Tento obraz. Táto socha. Táto animatronická myš, záleží jej na mne? Uteší ma? Kde je láska v druhej vlne? Kde je smrť na stene tejto galérie? Práve tým Slagboomove karikatúry vynikajú: sú plné smrti. Sú to obrazy duchov. Sú to cykly sexu, zrodenia a smrti.
Pri opise jedného zo svojich predmetov hovorí: „Je to umierajúca hlava muža so vzrušenými ženskými genitáliami troch žien okolo nej. Je to teda fantázia alebo kultúrny rituál, pri ktorom ľudia umierajú, zatiaľ čo ostatní sú vzrušení. Alebo by sa umieranie mohlo uľahčiť, ak by bolo obklopené sexuálnym vzrušením? … Mŕtvemu telu som dal veľmi veľa farieb. Nemali by sme sa báť. Rituál smrti je spôsob, ako zmierniť bremeno. Každý žije s bremenom.“
S priateľom ideme na výstavu fotografií. Cestou von sa na mňa otočí so smutným, vyčerpaným pohľadom. „Som taký unavený z konceptuálneho umenia fotoaparátu,“ hovorí.