Recenzia / NEFORMÁLNE MO(NU)MENTY

Stále príliš málo sa na Slovensku vo verejnom priestore premyslene pracuje s menšími formami architektúry. Kvalitné miesto-špecifické inštalácie sú skôr výnimočnou náhodou. Preto nás v MAG D A na konci leta zaujal projekt VŠVU, ktorý bol produkčne veľkoryso nastavený a takéto diela priniesol.

Terminál, foto: Šimon Parec.

Cesta

Celé sa to udialo v Petržalke. Teda ešte predtým na pôde školy, kde študenti a pedagógovia z rôznych odborov (architektúra, socha, objekt, intermédia) rozdiskutovali obsahovo širší projekt Jantárová cesta. Hlavnými iniciátormi bol Jakub Kopec, František Demeter, Juraj Rattaj, Danica Pišteková a čiastočne Jaroslav Kyša. Názov odkazuje na historicky významnú obchodnú cestu, ktorá v minulosti prepájala Európu. Zároveň sa tak volá aj existujúca ulica, ktorá sa približne kryje s centrálnou radiálou Petržalky (pôvodne sa volala Ulica Československých interbrigadistov). Okrem spojenia rôznych ateliérov VŠVU, cesta následne prepájala VŠVU s mestskou samosprávou, miestnymi organizáciami, s odbornou a laickou verejnosťou a hlavne s obyvateľmi Petržalky prostredníctvom dočasnej výstavy Neformálne mo(nu)menty, ktorej sa budeme venovať v tomto texte.

Zadanie

Zadanie si aktéri zadefinovali takto: „Na jednej strane reagujú na dané situácie v parku v súvislosti s plánovanou električkovou traťou, pozdĺž jej trasy rozptýlené betónové relikty z výstavby sídliska, skratky a cestičky, ktoré trať pretne, či rôzne typy pôsobiacich síl, formy imaginárnych križovatiek, nástupíšť, zastávok, či terminálov, kým na druhej strane formujú metódy, ktoré každému projektu dovoľujú pracovať s rovnakými pravidlami založenými na danej situácii avšak s potenciálom iného výsledku na inom mieste.“ Následne prišla prípravná a realizačná fáza. S výdatnou spoluprácou pedagógov a priateľov vznikli tri materiálovo, formálne aj obsahovo rôznorodé objekty – Desire Lines, Míľniky a Terminál. Všetky tri sú pochôdzne. Sú aj nie sú site specific. Nejde úplne o konkrétne miesto – site, ale o viac komplexnú reakciu na lokalitu ako takú. Diela do seba integrujú sochárske aj architektonické prístupy. Tu dajme jedno banálne pripomenutie (lebo na banality sa zabúda najľahšie), že trvalé umiestnenie sochy, objektu v mestskom prostredí by malo vždy prebiehať v spolupráci autora diela a architekta, aby priestorové ukotvenie diela bolo v maximálnom súlade s okolím. Len tak je to dobré pre dielo, pre miesto, aj pre mesto.

Lokalita

Výber lokality bol racionálny. Petržalka je fenomén aj z medzinárodného hľadiska. Je to v podstate tretie najväčšie mesto Slovenska podľa počtu obyvateľov, ktoré má v sebe už od začiatku vložené viaceré anomálie a špecifiká. Je to kompaktná rozsiahla mestská štruktúra, ktorá nemá centrum. Študenti si ako intuitívne centrum zvolili menší fragment nedokončenej centrálnej osi Petržalky, ktorý sa dnes čiastočne zhoduje s okolím Chorvátskeho ramena a má rekreačno parkový charakter. Je to príjemná lokalita s množstvom zelene, cyklotrasou, priestorom pre prechádzky a venčenie psov. Je to časť sídliska, kde je plánovaná budúca výstavba električkovej trate a zároveň je to miesto, v ktorom sa stretávajú typologicky rozličné stavby – panelové domy, kostol, Kaufland, športoviská. Všetko toto študenti zmapovali, problematizovali a snažili sa zakomponovať do svojich výstupov.

Axonometria lokácie, červenou sú vyznačené konkrétne miesta, kde sú diela situované.

Nejde o prvý dočasný umelecký projekt v danom prostredí – spomeňme projekt Rameno z roku 2006 (kurátori Fedor Blaščák a Dušan Brozman), alebo projekt Billboart v koncepcii Miry Keratovej (2008). Petržalka sa odvtedy razantne menila. A rozdiel nie je len v cenách bytov. Pôvodné obnažené panely zakrylo zateplenie, ktoré výrazne a už na prvý pohľad zmenilo charakter sídliska. Zahusťuje sa, plus mínus sa zlepšuje infraštruktúra a samozrejme mení sa aj vnímanie tejto časti mesta zvonku. Marketing nových developerských počinov láka na názvy ako Vienna Gate, Petržalka City, Hájpark…Pristáli tu prvé kontajnery s hipsterskou gastrokultúrou. Na sídlisko sa vracia komunitný život. O tom, že džentrifikácia je v plnom prúde svedčia aj nové adresy pre súčasné umenie – galérie Photoport, Hot Dock project, Parapet, LOM, Apart, ktoré sa sem presťahovali z centra mesta. Tento širší kontext výstava Neformálne mo(nu)menty komentuje v rámci verejných diskusných podujatí, ktoré tvorili sprievodný program výstavy.

Predskokan

Ešte predtým než prebehla realizácia Neformálnych mo(nu)mentov vzniklo v rámci Jantárovej cesty ešte jedno, viac autonómne dielo. Špecifická plávajúca inštalácia Ošetrenie duší od Jozefa Piláta (aktuálny finalista Ceny Oskara Čepana a doktorand v Ateliéri intermédii VŠVU). Autor do jej realizácie zapojil dobrovoľníkov, ktorí jednotlivo nafúkali rôzne veľké gumené duše. Každá mala nejaký kaz a bolo ich treba ošetriť. Autor ich následne spojil a vyslal na Dražiak ako symbolické prepojenie rôznych príbehov, ktoré plynú vedľa seba. Aj tento objekt bol pochôdzny a na hranici sochy a hracieho vodného prvku.

Ošetrené duše na Draždiaku foto: Jozef Pilát.

Neformálne mo(nu)menty

Sú tri a sú umiestnené na dohľad od seba. Vytvárajú výstavný celok, no fungujú aj jednotlivo.

DESIRE LINES

Je to najexperimentálnejší, no zároveň aj najneekologickejší objekt. A to hlavne vďaka materiálu, tvrdenej polyuretánovej PUR pene. Výsledný tvar je odliatkom fragmentu prírodného chodníka v mierke 1:1, skratky vychodenej pešími pri neďalekom Kauflande. Ide o špecifický ready-made, negatív kúsku petržalskej krajiny. Aj tento objekt má pridanú funkciu a jeho tvary zvládnu skupiny polihávajúcich ľudí aj detské hry. Objekt je poctou každodennosti na sídlisku, urbánnym anomáliam. Zachytáva istú prírodnú situáciu, ktorá sa v blízkej budúcnosti zmení. Kvôli neekologickému materiálu je tiež mementom naznačujúcim prítomnosť dystopických spodných prúdov. Hráme sa a dnes ešte spokojne polihávame na jej budúcich troskách.

Desire Lines, foto: Šimon Parec

Desire Lines, foto: Šimon Parec.

MÍĽNIKY

Najnenápadnejšou a zároveň najviac klasickou sochárskou inštaláciou sú Míľniky. Je to zdanlivo voľne pohodená zostava panelov z čias výstavby sídliska. Súčasťou autorského tímu bola aj študentka sochy na VŠVU, no zároveň aj skončená archeologička a toto dielo súčasný archeopark, alebo lapidárium pripomína. Začiatky budovania sídliska sa v slovníku miestnych spájajú s označením „betonóva džungľa“. Zo súčasného pohľadu  sa ozaj môžu javiť ako pravek. Čo bolo na počiatku? Betónový BIG BANG. Časová neukotvenosť diela odkazuje na z hľadiska dejín krátke, ale pritom spoločensky a ideologicky komplikované časy, ktoré sa okolo tohto nepodstatného betónu prehnali. Rozmiestnenie prehistorických panelov balancuje na hranici medzi zámerným a nezámerným a vytvára tak pre náhodného návštevníka estetickú pascu, do ktorej sa môže, ale aj nemusí chytiť.

Míľniky, foto: Šimon Parec.

Míľniky, foto: Šimon Parec.

TERMINÁL

Kovový objekt Terminál otvára diskusiu o zmenách, ktoré prinesie plánovaný most novej električkovej trate. Aktuálne oba brehy prepája veľká betónová plocha. V budúcnosti má však zaniknúť a presuny medzi jednotlivými brehmi bude potrebné riešiť inak. Veľká posuvná konštrukcia z nepravidelných, rôzne veľkých schodov – objemov, je sochou, ale zároveň funkčným objektom auditória, ktorý môže slúžiť pre verejnosť a pri organizovaní komunitných podujatí. Koľajnice, v ktorých je umiestnená avizujú budúcu električkovú trať. Zároveň je to objekt, ktorý baví deti ako funkčná mobilná preliezka, čo bolo zrejmé hneď počas vernisáže. Jeho tvar prirodzene zapadá do prostredia panelových domov. Dielo vzniklo recykláciou zbytkového materiálu z iného projektu. Autori ho vnímajú ako prekážku, aj otázku. Ako priestor pre diskusie o budúcnosti verejného priestoru Petržalky.

Terminál, foto: Šimon Parec.

Dočasné monumentálky?

Objekty majú byť v Petržalke umiestnené iba dočasne. Ukazuje sa, že doba nepraje trvalým riešeniam. Aj monumentálne sochárske diela od súčasnych autorov poukazujú na to, že duch našej doby je definovaný všadeprítomnou zmenou a dočasnoťou. Spomeňme si na tomto mieste tiež na osud dreveníc na paneláku od Tomáša Džadoňa v Košiciach, či Zrakovú pyramídu od Juraja Gábora pri Žiline. Boli, ale už nie sú. Ostali nám na ne len hmlisté spomienky určené na zabudnutie.

Pamätník ľudovej architektúry od Tomáša Ďzadoňa v Košiciach odstránili na žiadosť obyvateľov bytovky v roku 2016.

Tím projektu:

Pedagógovia:
František Demeter (Maliarstvo;. 1, 2, 3), Jakub Kopec (Arch. tvorba; 1, 2, 3), Danica Pišteková (Arch. tvorba; 1, 2, 3), Juraj Rattaj (Socha, objekt, inštalácia; 1, 2, 3)

Študenti:
Paulína Gajerová (Maliarstvo; 1), Adam Priecel (Maliarstvo; 1), Simona Plachá (Arch. tvorba; 1), Karin Brániková (Arch. tvorba; 2), Jakub Čulák (Socha, objekt, inštalácia; 2), Saša Smolková (Socha, objekt, inštalácia; 2), Simona Svitková (Úžitkové umenie; 2), Michal Golák (Socha, objekt, inštalácia; 3), Michaela Kacsiová (Socha, objekt, inštalácia; 3), Sophie Magnin (Arch. tvorba; 3), Vanesa Rybárová (Arch. tvorba; 3), Ema Hesterová (Teória a dejiny umenia; 1, 2, 3); Jozef Pilát (Intermédiá; 1, 2, 3)

Realizácia:
Black Dog (1), Pathfinders Trucks s.r.o. (2), Dionýz Troskó (3), Marcel Mališ (3), Lujza Stopková (3), Šimon Parec (3) a ďalší.