Výstava / JANA MACHATAOVÁ, PETER MACHATA: SHOW ME THE FACE
Galéria mesta Bratislavy – Pálffyho palác, Panská 19, 10. september 2020 – 10. január 2021, kurátorka: Viera Kleinová
Ako si môžeme byť blízki, sa dnes celkom preformátovalo. Na spoločnej výstave v Galérii mesta Bratislavy sa Jana Machatová spolieha na lásku z diaľky, Peter Machata odporúča 3D skener a čítanie z ruky.
V priestoroch Galérie mesta Bratislavy na Panskej 19 od 10. septembra 2020 prebieha autorská výstava Jany Machatovej a Petra Machatu. Ich doménou je autorský šperk, médium s vitálnym a výrazne cezhraničným poľom pôsobenia – Jana Machatová ho vníma s presahom k obrazovým formuláciám, Peter Machata smeruje svoju šperkársku líniu po skulpturálno-digitálnej osi. Obaja fungujú v autonómnom móde, ale zároveň v interakciách detekujúcich spoločné naladenie na osobné i kolektívne pamäťové sondy do/pre krajiny tela. V šperkárskom kontexte sa pohybujú od konca 90. rokov, Jana Machatová je jednou z prvých absolventiek akademického šperkárskeho odboru na Slovensku (VŠVU, Bratislava, pedagógovia Anton Cepka, Karol Weisslechner), Peter Machata prešiel (v dočasne/ definitívnom nastavení) na šperkárske pozície zo sochárskeho ateliéru Jozefa Jankoviča na VŠVU v Bratislave. Na domácej scéne autorského/ výtvarného šperku sú Jana a Peter výraznými a stabilnými postavami, svoj profil si budujú aj v medzinárodných, nielen stredoeurópskych dráhach – cez zastúpenia v odborových galériách (Viedeň, Paríž), publikáciách (Mark Fenn: Narrative Jewelry. Tales From the Toolbox, 2017) alebo početnými participáciami na zahraničných výstavách, sympóziách, workshopoch, vrátane najrenomovanejšej šperkárskej akcie – Schmuck v Mníchove.
Ich pôsobenie je možné voľne situovať do žánru súčasného šperku uvažujúceho v naratívnych profiloch. V DNA tejto tendencie možno nájsť „schopnosť napojiť sa na prirodzenú ľudskú potrebu hľadania životného zmyslu v rôznorodých vrstvách, kryštalizovať a zapuzdriť jej fragmenty prostredníctvom rôznych emocionálnych a symbolických predmetov.”[1] Komunikujú cez transpozície medzi tvorcom, nositeľom a divákom, v turbulentných i harmonických vzťahoch a interakciách, dynamicky, mobilne a v režime dvojitého displeja. „Tieto malé objekty majú potenciál hovoriť o veľkých problémoch, vydávať odvážne deklarácie a spochybňovať akceptované hodnoty. Rovnako ako poézia je to umenie kondenzácie, destilácie myšlienok a názorov do redukovanej vizuálnej reprezentácie.”[2]
Jana Machatová: Portrét ženy, 2020. Foto: Peter Ančic.
Jana Machatová / Love from a Distance
Séria Frauen-Fleiss, ktorá je aktualitou v práci Jany Machatovej, má pôvod v autorkinej zbierke „archiválií“, povedané archívnickým slovníkom, v „osobnom fonde“ ženy, ktorá žila v zlato-striebornej baníckej dedine Hodruša na začiatku 20. storočia a zaujímalo ju šitie, vyšívanie, hudba. Výživný a rôznorodý materiál, obsahujúci špecializované ženské časopisy, noviny, ale aj pohľadnice, notové záznamy, vzorníky či strihy „otvorila“ a do svojho itinerára vložila ešte v časoch, keď mala na šperkárskom stole kolekciu „Obrázky z rodinného albumu.“ A tak ako pátrala vo svojej personálnej histórii, rozmýšľala o situáciách, ktoré sa odtláčali do rodinných fotografií i tých, ktoré mizli bez stopy a zaznamenávala ich vo svojich brošniach, tak uchopila aj koncept komentujúci dianie a príbehy iných ľudí a v inom čase. Fragmentarizuje a dekonštruuje “ilustrovanú encyklopédiu” šikovných žien, vedie nás krajinou precízne a so zanietením budovaného ženského remesla, odkazuje k všednému a bezmedznému rodinnému “dielu”. Je to priestor v zázemí veľkých dejinných zvratov a pohybov, ženská rutina odohrávajúca sa v tichej hodrušskej doline. Ale nemôže to byť azda preto silný hlas? V Janinej interpretácii znie vážne i uvoľnene. Necháva sa uniesť opojnou banalitou reklám a inzerátov, vedie s nimi frivolne rozmarné i feministicky úderné polemiky. Za hrdinov/ hrdinky” svojich šperkov často pasuje obyčajné veci a situačný sentiment – pointuje ich lapidárnym klenotníckym detailom či textovým titulkom, pracuje s dvojznačnou transparentnosťou prekrývajúceho sa textu a obrazu. Nechýba ani jej príznačná hutná zlatá koloratúra. Je to nános času vzácneho, strateného alebo ulúpeného? Brošňa so strakou drzo siahajúcou po “diamante” je možnou, priamočiarou odpoveďou.
Vlnu autorského šperku s presahom do fotografie, ilustrácie, silne prítomnú najmä v euro-americkom prostredí, Jana Machatová presvedčivo a svojbytne zachytila už v roku 2000. Svoju čerstvú materskú skúsenosť preniesla do intímneho a nežného medailónu/ oltárika, kinetického objektu nesúceho fotografiu tehotenského ultrazvuku jej syna. Senzitivita, ktorá ju ďalej navigovala chrániť rodinné spomienky šperkárskou pílkou, vylupujúcou emocionálnu históriu z vrstiev strieborného plechu, ju neskôr presmerovala ku kontaminovanej verzii lokálnej i osobnej pamäti. V ikonografii jej šperkárskych objektov si začali hovieť atribúty reálneho socializmu, “návnada” už nebola taká chutná a ľahko stráviteľná. Judášove bozky komunistických pohlavárov v objatí ostnatého drôtu, rozjarené pionierky, červené hviezdy a karcinogénne masy panelákov sú pre túto chvíľu minulosťou. Láska z diaľky zostáva.
Peter Machata: Digitus annularis, 2020. Foto: Peter Ančic.
Peter Machata / Panychídy a katarzie
Peter Machata vo svojej súčasnej tvorbe topografiu tela zameriava stopami, ktoré mu indikuje 3D skener. Skulpturálno-šperkársku dvojdomosť totiž už dávnejšie previazal s digitálnymi nástrojmi a v kolaboratívnej atmosfére zreteľne angažoval nositeľa šperku. Vo svojom entré “ihrisko” brošne (podobne ako u Jany Machatovej, základný typus v jeho tvorbe) skladal, vrstvil, multiplikoval, rekonštruoval a už vtedy mu bol blízky moment zdieľania – ako vložený fragment práce šperkárskych kolegov. Jeho ďalšia kolekcia rozohrala “šérovanie” ako životný záväzok. Prstoklady manželských obrúčok pre neho boli asociáciou so sentimentálnou i podvratnou funkciou. Rátali s nositeľom i divákom, na kompozícii ich vzťahov Peter Machata pracoval so sústredením šachistu a zvedavosťou dieťaťa. Mohli uraziť aj dojať, chceli konzultovať, prízvukovať i výrečne mlčať. Znepokojujúca mnohoznačnosť nonkonformných relikvií, amuletov a talizmanov nedávneho obdobia sa nestratila ani v aktuálnych sériách Digitus Annularis a Stigma.
Dnes je preňho digitálna fatalita odtlačkov rúk aj priestorom, do ktorého erodovaných záhybov a záderov vkladá/ ukrýva svojské piktogramy – vyznačujúce zlomové body či eskapády lokálnych dejín. V tomto panteóne defilujú svätoštefanská insígnia, pápežská tiara i komunistická červená hviezda, v juvenilnom pop mančafte kraľujú figúrky z Večerníčkov. Sú to zároveň hýčkané i nechcené zlomky personálnej skúsenosti Petra, pochádzajúceho rovnako ako Jana, z generácie Husákových detí. Môžu byť svojráznymi kokardami, demonštratívnymi symbolmi pochybností, neistoty, ale aj povedomia a podporu. Sú preňho nielen stigmami, sú kontextom, v ktorom sme, chtiac-nechtiac, zakorenení. Nemusia to byť len panychídy, vždy máme šancu dožičiť si ich prostredníctvom aj katarzie. On sám si ako druh očistného zážitku “naordinoval” v rámci najnovšej kolekcie špeciálnu klenotnícku kúru. Disharmóniu corianových markantov v nej krotí do meditatívne elegantných rozetových útvarov a ukladá do lôžok lemovaných v repetitívnom rytme “kamienkami” a “sklíčkami.” Ako zástanca pravidla uzáveru si dôrazne všíma dizajn brožírungu (spôsobu, akým sa šperk upevní na odev), vlastne až do tej miery, že averz a reverz šperkových objektov navrhuje v plnohodnotnom režime. Je to taký súkromný bonus pre nositeľa šperku, rozšírenie jeho referenčného rámca, jeho schopností, vôle a možností odovzdať správu, odkaz, ideu či emóciu ďalej. Peter Machata je v tomto štedrom a otvorenom konverzačnom toku spoľahlivým aj dobrodružným lodivodom.