Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: JESEŇ

Deanov najnovší stĺpček je ódou na prichádzajúcu jeseň, keď sa New York snaží znovu vrátiť do normálu. Lenže kedy bol New York vôbec normálny?

Nastala sezóna voňavého korenia na tekvicový koláč. Tento týždeň sa konajú pouličné slávnosti svätého Gennara. Je volebné obdobie, ale v New Yorku to vôbec nevyzerá, že by o osem týždňov mali byť voľby. Teda aspoň nie na Manhattane. Plagáty Trumpa nikde, dokonca ani v mnohých jeho budovách. A takmer žiadne plagáty Bidena. Vidieť iba protitrumpovské plagáty a grafiti, ale to nie je nič nové. Keď človek kráča po ulici, celé voľby mu pripadajú ako akási ďaleká spomienka. Pamätám si, že omnoho viac kandidátskych plagátov som videl počas demokratických primárok.

Všade sa zatvárajú kaviarne a reštaurácie. Síce vidím veľký plagát „OTVÁRAME ČOSKORO!!” na obchode, ktorý hľadá zamestnancov, ale ide len o dočasný halloweensky pop-up. Na plagáte je obrovská smrtka so svietiacimi červenými očami a načahujúcimi sa pazúrmi. Ide z nej naozaj strach.

Kamarátka mi povedala, že najviac sa bojí života po smrti – nepraje si žiť dlhšie ako je nutné. Moja odpoveď bola, že by som chcel ísť do hotela.
„Aha, ja by som v hoteli chcela bývať navždy,” povedala.

Z ľudí na webe sa v poslednom čase stali veľkí puritáni, na telesnosť, telesnú rozkoš, túžbu či slasť hľadia veľmi podozrievavo.

Umelci, umelkyne a spisovatelia či spisovateľky sa po Európe pohybujú na pochybné víza. Neformálnymi kanálmi a v instastories pre najbližších sa šíria príbehy o ich bohémskych životoch a ich pestvách na brehoch švajčiarskych jazier, na lisabonských námestiach či medzi benátskymi kanálmi. Každý im závidí. Iná kamarátka sa spoznala s istým postarším mužom, ktorý ju pozval na zámok do Champagne, kde by mohla pokojne písať, a zároveň si užiť víkend sado-maso radovánok. Vraví, že tamojšie šampanské je slané. Chápem, ak sa niekto chce presťahovať do Európy.

Tu v New Yorku na každom kroku číha potlačovaná Bataillova „Prekliata časť“ – priam presakuje na ľudí z každej markízy, z každého rúška pod bradou či tesných jogových legín. Za rohom chlapci predávajú gandžu. Každý si šúľa špeky. Feťáci si strieľajú do žíl všetkým na očiach, napokon, ako po celé leto. A keď som stál v rade do cukrárne Lady M, niekto mi ponúkol koks.

Z ľudí na webe sa v poslednom čase stali veľkí puritáni, na telesnosť, telesnú rozkoš, túžbu či slasť hľadia veľmi podozrievavo a veľmi rýchlo sa sťažujú na tých, čo si užívajú až príliš. Myslím si, že takýto stud našej spoločnosti neprospieva – a najmä nie tej našej, kde neexistujú iné mechanizmy ako odpustenie alebo rozhrešenie. Lenže na ulici to zatiaľ vyzerá, že všetci sú brutálne nadržaní.

V nedeľu poobede som videl dievča v tričku s nápisom „UŽ TO ŽENE KONEČNE UROB“. Ráno som videl chlapca s tričkom „KUNDA TI SPEVŇUJE KOSTI“. V pondelok som na High Line išiel okolo mladíka, ktorý venčil malého psíka so zeleným postrojom a mal na sebe kvetinkové rúško a tričko s nápisom „ŠTETKA“. Podprsenku nosí iba málokto, a ak, tak jedine ako štýlový top. Chodievam cvičiť na Tompkins Square a okolo mňa cvičia samí lesklí do pol pása nahí chlapi s tehličkami. Ich cviky sú také sofistikované, až to hraničí s pochopom. Navzájom sa filmujú na rozpálenom slnku a ja sa cítim poctený. Celá scéna pôsobí ako utopický film s latentnou homoerotickou estetikou – ako v Beau Travail, čo je film s tým najpovzbudivejším koncom, aký som kedy videl.

Kino Regal na Union Square je už šiesty mesiac zatvorené, ale zvnútra ho stále osvetľujú LED-kové pútače, v ktorých bežia reklamy na najnovšie filmy. Strašia toto opustené kino ako duchovia z príbehov, čo sme si rozprávali voľakedy ako deti.

Cisár Caligula zabáva pri večeri svojho koňa.

Sieť Equinox znovu otvorila fitká. Počas lockdownu ich bilbordy hlásali „DARUJTE SVETU SEBA“. Teraz hlásajú „NIE FITNES, ALE ŽIVOT”. Nálada mesta sa zmenila.

Všade sa bozkáva ostošesť. Možno aj omnoho viac ako predtým. Podľa mňa je to preto, že keď sa už človek ocitne vedľa niekoho bez rúška, prečo by sa s ním/s ňou nemohol rovno aj muckať? Ďalším dôvodom je prelínanie pudu života (sexu) a pudu smrti. Nie že by všetci riešili s kamarátmi a neznámymi na mólach, strešných terasách či v parkoch. Nie je zvláštne, že profily v zoznamovacích aplikáciách si prezeráme zo strany na stranu? V každej inej „appke“ skrolujeme odhora dolu, ale v appkách na randenie sú všetci zoradení vedľa seba. Bataille by pravdepodobne povedal, že to má niečo dočinenia s biologickou osou vzťahujúcou ústa k anusu (a naopak), Deleuze a Guattari by to najskôr čítali ako usporiadanie otvorov a reťazenie či kombinovanie tiel. Mám kamoša, ktorý ako dobrovoľník rozdáva rúška a iné ochranné prostriedky. Keď na Tinder pridal obrázok so svojimi protilátkami, vzala si ho domov jedna slečna a „osedlala“ si ho (jeho sloveso). Vravel, že všetko prebehlo bez slov, len ho zobrala do spálne a ošukala bez ochrany. Potom si kúpil dizajnérske šteniatko – kríženca čistokrvných plemien.

V National Geographic som čítal odstavček, v ktorom sa vymenovali dôvody, prečo tento rok nie je až tak úplne nanič: „Telemedicína sprístupňuje zdravotnú starostlivosť v nevídanej miere. Antirasistické knihy sú na vrchole knižných rebríčkov. Omnoho viac ľudí si umýva ruky. Američania a Američanky si adoptovali státisíce zvieratiek z útulku.“
Vedel by som síce uviesť aj lepšie dôvody, ale snažím sa veci nebrať príliš pozitívne, lebo čo ak si o mne ľudia náhodou pomyslia, že som diabol.

Noviny, ktoré už odnepamäti čítam, sú každé ráno prepchaté príbehmi o ničom. Príbehy o ničom, niekoľko komentárov s nadpisom v štýle „Tyranský šašo zničil môj román s Amerikou” a kdesi úplne naspodku, teda možno, ak je dobrý deň, je zašantročená zmienka o tom, že fyzici objavili nový druh čiernej diery v tzv. zakázanej zóne / malý paralelný vesmír v Antarktíde, kde čas plynie naopak / nevysvetliteľné obrovské štruktúry pod povrchom Zeme / trpasličiu planétu Ceres medzi Jupiterom a Marsom, na ktorej je oceán s morskou vodou / že ufá sú skutočné. Nemohli by sme o takýchto veciach počúvať viac?

Apropo ufo – asi sme si ich postavili sami. O inej inteligentnej forme života vo vesmíre totiž neexistuje dôkaz. Náš mozog je vrchol vedomia sui generis, jediného známeho nástroja vo vesmíre, ktorý dokáže premýšľať o sebe, a napriek tomu sa premýšľaniu nevenujeme. Nechceme veriť vo vznešenosť a ani v seba. Budeme prvé tragické postavy, ktoré vyhubí nedostatok pýchy.

Konečne ste hore!
Uderili ste si poriadne :::
Covid-:::? ::: Delphine? :::-girls? Preklial vás :::? Zarecitujme si :::, vypime si ::: a vrátime vás do :::

Raz večer som si vyšiel po pizzu. Tesne nad mesiacom žiarila jasná zlatistá hviezda a mne napadlo, že možno označuje koniec sveta, takže som si otvoril Twitter, zadal „mesiac” a vysvitlo, že to bol Mars. V ďalšom tweete som si prečítal: „Je to šialené, ale práve som asi 30-40 minút ďalekohľadom pozoroval mesiac a bolo možné vidieť HALDY migrujúcich vtákov, veľa malých, a myslím, že lelka… Jesenné sťahovanie.“

Nikto nepoužije Stroj času, v žiadnej jeho variácii, na cestu dopredu. Nikto totiž nemá nádeje do budúcnosti.

Ella tvrdí, že žijeme vo svete, v ktorom vládne zmätok. Nedávno bola v Turíne a zašla si obzrieť kupolu Kaplnky Svätého plátna (z dielne Guarina Guariniho, dokončená v roku 1694). Jej dvanásťcípu hviezdu opisuje Umberto Eco ako barokový div a „výraz dramatizácie života, úzko spätý s hľadaním nových výrazov Krásy: niečo ohromujúce, prekvapivé a zdanlivo disproporčné.“ No počas návštevy kaplnky jej sprievodca tvrdil, že Guarini mal radšej osemcípu hviezdy. Život býva veľmi často prekvapením.

Rád by som aspoň raz ráno otvoril noviny, v ktorých by sa písalo, že niektorí ľudí majú radi chaos. Pretože takí ľudia sú.

Mémy zo sklonku leta sú o úteku z chaotickej a bezútešnej prítomnosti. Mém Konečne ste hore! je nezvyčajný, lebo odstraňuje tretiu stenu, obracia sa priamo na diváka a uisťuje ho, že to všetko bol len strašný sen a prítomnosť sa nikdy nestala. Umelec Joshua Citarella píše: „Je to skoro, ako keby si ľudia priali utiecť zo súčasnej časovej priamky.“ To platí aj o méme Stroj času, ktorý sa netýka ani tak veľmi rozdielov medzi mužmi a ženami ako našej kolektívnej túžbe vyšmyknúť sa z nevľúdnych pút súčasnosti a našej spoločnej neschopnosti sa zmysluplne vyrovnať s minulosťou či sa od nej niečo naučiť. Všetky postavy z našich čias sa vracajú do minulosti, aj keď vedia, že tak môžu zničiť prítomnosť i seba. Najpríznačnejšie na tomto méme je však to, že nikto nepoužije Stroj času, v žiadnej jeho variácii, na cestu dopredu. Nikto totiž nemá nádeje do budúcnosti.

Vedecké bádanie je dnes často terčom posmechu. Keď Elon Musk napojil mozog prasiatka Gertrúdy na počítač, vo všetkých komentároch, čo som videl, mu to vytýkali. Je však zlé sa o niečo také pokúšať? Napadá mi spojitosť s tým, ako Caligula chcel zo svojho koňa urobiť rímskeho konzula. Bol to však až taký zlý nápad? Bol by kôň horším konzulom ako človek? Pri pohľade na stredný výjav Boschovej Záhrady pozemských rozkoší (okolo roku 1500) – slnečný deň, šantiaci nahí mladí ľudia, podaktorým trčia kvety zo zadkov, obrovské spevavce mladým dovoľujú na sebe jazdiť a nechávajú sa od nich kŕmiť bobuľami rovno do zobákov – mám pocit, že je to lepší spôsob života, než na aký sa nám doteraz podarilo prísť.

Dievčatá so strojom času
– Zakop niekam šaty z 18. storočia
– OK

Nedávno som prechádzal okolo niekoľkých obchodov so značkovým oblečením neďaleko Madison Square Park. Vo výklade jedného z nich visel nápis „Pozeraj dopredu: Prísny look do nového sveta.“ O pár dverí ďalej bol slogan „Budúcnosť sa neurobí sama: Objav dve kolekcie, ktoré ti dodajú sebavedomie na jej budovanie.“ Odkedy sú reklamy taká nuda? V otázke budovania nového sveta by sme mohli byť otvorenejší – mohli by sme, napríklad, čítať myšlienky zvierat, dať slovo v parlamente koňom alebo vyrobiť solárne plavidlá na plachtenie vesmírom či preskúmať paralelné vesmíry, kde čas môže plynúť obrátene. Jedným z dôvodov, prečo sa vedecký pokrok vlečie takým slimačím tempom, je podľa mňa to, že máme strach z našej moci a zodpovednosti, a potácajúc sa na okraji alternatívnych budúcností, sme zabudli snívať.

Pred príchodom pandémie som skončil dakde tu: na točitej lávke v Guggenheimovom múzeu, uprostred arkadických vízií vidieka od Remiho Koolhaasa, počas jarnej migrácie vtákov. Momentálne sa znovu otvorilo Metropolitné múzeum umení, MoMA (Múzeum súčasného umenia), otvárajú sa i galérie a do budúceho mesiaca bude teda čas na prehliadku nejakého post-pandemického umča, na zopár slov o ňom. A o ďalší mesiac už budú voľby.

DEAN KISSICK je redaktor magazínu Spike Art Magazine New York. Táto rubrika vychádza každú druhú stredu v mesiaci. Minule písal o The Decade Brain.