Dom / HLAVNÁ 25, BRATISLAVA

O dome Olgy a Imricha Vaneka sme sa rozprávali so Svätoplukom Mikytom (SM) a Zuzanou Bodnárovou (ZB) z Banskej Stanice. Dom fotil v novembri 2015 Hynek Alt. Rozhovor viedla Ľubica Hustá.

Foto: Hynek Alt.

Sväťo Mikyta sa s Imrichom Vanekom priatelil a bol u ňho aj so Zuzanou častým hosťom. Po Vanekovej smrti (2015) sa spolu s jeho rodinou o dom čiastočne stará a plní Vanekov sen, aby sa z domu stalo múzeum Vanekovej tvorby aj priestor pre rezidencie mladých výtvarníkov, ktorí pracujú s keramikou.

Kedy si prvý krát navštívil Vanekov dom a čo prvé ti napadlo, keď si tam vošiel?

SM: Bolo to v roku 2004, krátko po našom druhom intenzívnom stretnutí na sympóziu v porcelánke v Dubí. Imrich s manželkou Oľgou ma prijali na prízemí v ateliéri. Všetko bolo perfektne pripravené. Na stole chlebíčky, otvorené víno, taká mini recepcia pre troch ľudí. V tom období som Vanekovu tvorbu iba spoznával a toto bola prvá priateľská návšteva v súkromí, ktoré si pred vonkajším svetom obaja veľmi chránili.

Akú má dom históriu a kto ho navrhol?

SM: Teoretička architektúry Šárka Svobodová z Brna, ktorú sme prizvali do projektu pripravovanej knihy o Imrichovi Vanekovi, napísala o dome a kontexte doby rozsiahly text. Okrem iného uvádza: „V době, kdy se Vanekovi rozhodli začít stavět dům s ateliérem, byli rozkročeni mezi více městy. Pracovní zázemí získal Imrich Vanek v keramickém závodě RAKO v Rakovníku, kde měl možnost vypalovat keramiku velkých rozměrů. Bydleli ovšem v Bratislavě v panelovém domě na tehdy novém sídlišti Štrkovec a byt si drželi i v Praze, odkud pocházela Olga. Důležitou roli v motivaci k bydlení ve vlastním domě jistě hrála potřeba vlastního ateliéru. Imrich Vanek měl v té době za sebou už řadu realizací do architektury – všechny na Slovensku, a na počátku sedmdesátých let pracoval zhruba na dvou velkých zakázkách ročně.“ A o autorstve uváza: „První skicu na dům manželů Vanekových vytvořil podle svých slov architekt Milan Kukelka. Ovšem kvůli osobním neshodám s Olgou od projektu údajně odstoupil. Dochovaná původní plánová dokumentace z roku 1973 tak dokládá autorství návrhu domu Vanekových slovenskému architektu Štefanovi Svetkovi.“ Ak všetko dobre dopadne, kniha, do ktorej druhý text napísala pani profesorka Belohradská s fotografiami od Illah van Oijen a Hynka Alta, by mala byť súčasťou pripravovanej výstavy vo Východoslovenskej galérii v Košiciach v novembri 2020.

Ako pôsobí dom z ulice?

SM: Z ulice ten dom pokojne prehliadnete. Je niekde tam hore, vysoko a dostanete sa k nemu len po úzkom, pomerne strmom schodisku. Ak ho prekonáte, ste už inde. Hluk trolejbusov smerujúcich na Kolibu ostáva dolu. Sriedma fasáda, na nej prvé znaky autorskej keramiky a pred vstupom nadživotná figúra akéhosi keramického Golema, strážcu domu, ktorá bola podľa Imrichovho rozprávania spektakulárne vypálená na kokse vo vykopanej jame priamo pred domom za prítomnosti hasičov.

Foto: Hynek Alt

Foto: Hynek Alt

Ako je priestorovo usporiadaný?

SM: Pracovná, reprezentatívna a súkromná sféra. To všetko tu má miesto a vzájomne na seba nadväzuje v silnej vertikále. Vstupujete do domu a máte na výber, či smerovať do pracovnej – ateliérovej časti alebo pokračovať do reprezentatívnych priestorov. Ak by sa človek z tejto úrovne vybral vnútrom domu smerom dolu, dostal by sa ku „špinavému“ skladu hliny, glazúr, ku keramickým peciam a k depozitu prác. Okrem hlavných, oficiálnych trás môžete využiť komunikačné skratky, rampy, malé schodiská a úzke chodbičky. Súčasťou technického zázemia pracovného celku bol priemyselný výťah na presúvanie objemného materiálu aj hotových diel, ktorý ústil rovno na úroveň ulice. Osobne som ho videl v prevádzke iba dvakrát, keď ho Imrich využil ako skratku, odvtedy ho nikto nevie spustiť. Ak ste z prízemia stúpali o úroveň vyššie, zaviedlo vás to do reprezentačných miestností, v architektonických plánoch nazývaných banketová sála a galéria s možnosťou vstupu do exteriéru. Horné podlažie ostávalo pre návštevníka uzavreté, privátne. Tam mohol len Imrich a Olga a ich mačky, chovali ich množstvo s veľkou vášňou.

Zdroj: nla arcihtekti.

Kde všade v dome sa presadzovala tvorba – realizoval aj tu Vanek nejaké monumentálky?

SM: Autorskú tvorbu vidieť všade. Všade, všade, všade. Menšie detaily, aj veľké objemné sochy a reliéfne monumentálky. Myslím, že si tu na súkromnej pôde veci testoval, overoval predtým, ako ich urobil vonku. Na veľkých plochách, dlážkach a stenách nájdeme ručne aj strojovo modelované a maľované obklady. Pred autorskou keramikou tu nebolo úniku. Pamätám si, že ta všadeprítomná vizualita a materiál na mňa zapôsobili úplne okamžite. A ešte miera „úpadku“, polorozpadnutosti a akejsi stavebnej nedokončenosti, ktorá priamo súvisela so spoločenskými zmenami v roku 89.

Aká bola predstava využitia domu pred rokom 89?

SM: Prevádzku domu Imrich od začiatku plánoval ako poloverejnú. Už pri jeho budovaní sa tu myslelo na to, že raz otvorí dvere ľuďom so záujmom o umenie a kultúru. Nič z toho sa – až na jednu výnimku – nesplnilo.

O akú výnimku šlo?

SM: V roku 1994 sa tu konala sprievodná akcia k stretnutiu účastníkov Medzinárodnej akadémie keramikov (I.A.C). Z celej udalosti existuje séria fotografií, z ktorej vidno, ako zrazu všetky detaily záhrady našli svoj zmysel. Ustupujúce schodisko z keramických segmentov poslúžilo ako sedenie, fontány s tečúcou vodou ochladzovali atmosféru.

Vráťme sa naspäť do vnútra, do galérie.

SM: Najreprezentatívnejšie priestory v dome mali ambíciu predstavovať jeho tvorbu a privítať spoločnosť, kurátora či zberateľa – napríklad nedokončená veľká banketová sála s galériou mala výrazné sochárske realizácie, stenu so Zlatým trónom situoval medzi ateliérom a banketovou sálou.

Foto: Hynek Alt.

Sklad diel, foto: Hynek Alt.

Foto: Hynek Alt.

Zlatý trón, foto: Hynek Alt.

Foto: Hynek Alt.

Imrich Vanek a Svätopluk Mikyta (2015), archiv SM.

Zlatým trónom?

SM: Centrom monumentálneho naratívneho reliéfu, kde okrem autora a jeho manželky nechýbajú ani mačky, je integrované „sedenie“ vo vysokom reliéfe. Zlatý trón s terčom – silný, iracionálny prvok vo vile vznikajúcej v šedej dobe socializmu.

ZB: Na mňa ten Zlatý trón zapôsobil ako nejaká vzácna vykopávka, ktorá je referenčným odkazom na dávno zaniknutú civilizáciu.

SM: To sa ti možno javí z toho, čo trón ako taký prezentuje. Pre mňa v tom bol glamour a nadsázka, niečo bohémske, bonvivánske, ale zároveň ironické. Nikdy sme sa o tom nebavili, bolo to jednoducho tam a žiarilo „to“ za každých okolností ako nejaká jasná, daná konštanta. Vanek rád a často používal zlatú a platinovú glazúru aj na veľké celky a kompletné objekty. Sem-tam mi spomínal, že ľudia boli z neho vždy vyvedení z miery, očarení a zaskočení. On im rád ponúkal možnosť sadnúť si na trón. Ja v tom odčítavam aj istú mieru irónie. Postaviť zlatý trón v šedej, nedostavanej vile. Ale určite to kreslo/trón nebol dizajn, ale hrubá, sochárska práca.

ZB: A keď hovoríš o  glamoure, alebo o tom bonvivánskom pocite z neho, tak život tohto charakteru po revolúcii naberal skôr opačný smer.

SM: Áno, po revolúcii to skončilo. Skončili zakázky do verejných archtektúr, skončil systém, v rámci ktorého prekvapivo slobodne tvoril, zarábal aj cestoval. Skončilo to neuveriteľné pracovné nasadenie, ktoré Vanek stíhal a obľuboval. Mal rozrobených aj niekoľko monumentálok na rôznych miestach republiky naraz. A presúval sa za nimi veľmi akčne. Tým, že nemal vlastnú rodinu, nebol nikým a ničím limitovaný. Po 89-tom akoby ubral osemdesiat percent plynu. Do konca jeho života bolo cítiť, že mal neuveriteľnú energiu, potenciál, mal ráznosť, pretlak tvoriť, len už musel riešiť iné, existenčné veci. Jenoducho, a to viem aj ja, ak chceš robiť vo veľkom, rozmerovo aj materiálovo, nemôžeš byť limitovaný spotrebou elektriny, ktorú na výpal potrebuješ, ani jeho cenou, nemôžeš počítať, či ti koncom mesiaca vychádza dôchodok, na jedlo, nemôžeš tvorbu a jej podobu limitovať praktickým životom.

Už sme prešli pracovňou aj reprezentatívnou časťou. Kde boli privátne časti domu?

SM: Na najvyššej úrovni domu, úplne hore, boli situované súkromné priestory, jednoduchá obývacia izba – televízna miestnosť s krbom, spálňa, veľkorysá kúpelňa s takzvaným rímskym kúpeľom a malá, rozmerovo veľmi usporná kuchyňa, ktorú tvoril pult, kde sa dalo krájať, variť a stál v nej malý stolík na malé raňajky vo dvojici.

ZB: Zaujímavá je tá priestorová disproporcia. Súkromné priestory boli účelové, strohé, vlastne až minimálne, taký základný mikrosvet pre dvoch ľudí. A tie reprezentatívne akoby nemali limity.

SM: Áno, dôležitejšia ako veľkosť kuchyne, ktorá mala „panelákové štandardy“, bola možnosť rovno z nej vyjsť na terasu veľkú zhruba tridsať metrov štvorcových a vychutnávať si takmer 360 stupňový výhľad na Bratislavu. To je tá exkluzivita, ktorá mala pre Imricha zmysel. Naša komunikácia sa zintenzívnila po smrti jeho manželky Olgy v roku 2013, vtedy som mohol mať to potešenie niekoľkokrát s Imrichom povečerať práve na tej terase. Upiekol kačku, alebo uvaril nejaké údené koleno, otvoril červené víno a sedeli sme tam, diskutovali o umení, pozerali dolu na Bratislavu. Musím doplniť že práve stolovanie, všetko to, z čoho sme pili a jedli – teda taniere, šálky a podobne, bol vždy jeho vlastný autorský porcelán.

Mal ambíciu aj ako dizajnér? Boli v dome okrem keramiky aj nejaké iné viac dizajnové návrhy, napr. nábytok, svietidlá?

SM: Určite nie, a to viem aj z mnohých spoločných rozhovorov. Vanek nechcel byť dizajnérom, chcel byť sochárom. Sem tam spravil nejaké ocenenie, alebo hrnček pre hrnčekové sympózium či kachličku, ale jeho základná ambícia bola jednoznačne socha, bol sochárom a vnímanie keramiky ako materiálu chcel vždy dať na tú istú úroveň, ako je napríklad bronz či iné sochárske materiály.

Mal Vanek okrem tvorby aj iné hobby?

SM: Nemal. On bol absolútne oddaný keramike, bol ňou doslova posadnutý, pohltený. Ako aj vzťahom s Olgou. Za hobby možno považovať len chovanie mačiek. Ja ako alergik som ich prítomnosťou dosť trpel a Imrich sa mi snažil vychádzať v ústrety tým, že ich pred mojou návštevou vždy odklonil do iných miestností. Jediné, kvôli čomu vedel opustiť keramiku, bolo cestovanie. Vnímal ho ako zdroj aktualizácie názorov, postojov, poznania. Podobne ako ja. Už za socializmu veľmi aktívne, v rámci možností, cestoval. Domov si nosil množstvo kníh, katalógov, zážitkov. Z našich rozhovorov bolo jasné, že keď niekde cestovali, rovnako ako jeho žena Oľga aj on trval na tom, že to musí mať úroveň. To slovo často používal – neznášal náhrady, plastový riad, to zdôrazňoval. Servis bol pripravený vždy, aj keď to nebolo nutné. Chceli, aby všetko malo úroveň a na ňu kládli dôraz aj počas ciest v zahraničí. Hotel musel mať úroveň rovnako ako výstava. Tento prístup sa snažil preniesť aj do svojej tvorby, myslím kvalitu, nie snobstvo. Exkluzívnosť áno.

Aké ešte iné materiály boli alebo sú v dome?

SM: Je tam všetko nadimenzované, prispôsobené a podriadené hline. Tá je základné vyjadrovacie médium. Ak by ostali iba steny a hlina, keramika a porcelán, tak by to vyzeralo veľmi zaujímavo. Iba umelecké realizácie od monumentálnych cez menšie objekty až po taniere a hrnčeky, teda jeho riad, ktorý bežne fungoval v domácnosti.

Foto: Hynek Alt.

Foto: Hynek Alt.

Foto: Hynek Alt.

Spomínal si, že nezáhradničil. Ako teda vyzerala záhrada?

SM: Záhrada bola koncipovaná opäť ako exteriérový párty priestor s dvoma fontánami a niekoľkými monumentálnymi realizáciami so zázemím pre relaxáciu a grilovanie. Žiadne záhony kvetov ani pestovanie zeleniny do šalátu. Všetkého sa však neústupne zmocňovala divá náletová príroda, s ktorou Imrich ani Olga nevládali bojovať. Keď sme v lete 2019 ako jednu zo sprievodných akcií k výstave v brnenskej galérii TIC (Imrich Vanek: …keď keramika ešte nebola cool / TIC galéria) zorganizovali symbolické kosenie záhrady, prišlo len pár ľudí. Zažili sme, čo možno kedysi zažívali Vanekovci.

Ako dom vyzerá dnes a aký je zámer jeho budúceho využitia?

SM: Dom je v medzištádiu, v rámci možností s pozitívnou budúcnosťou, s kultivovanými dedičmi z rodiny, ktorí majú ambíciu dodržať jeho želanie, aby jeho sochárska práca bola dostupná verejnosti. Sú otvorení aj progresívnejším plánom, ktoré vidím v prepojení stálej expozície so živým rezidenčným centrom. Po Imrichovej smrti na jeseň 2015 architekti Halada a Bradňanský z ateliéru N/L dom zamerali a vytvorili projekt rekonštrukcie. Axonometria domu na prvý pohľad odhaľuje komplikovanosť stavby. Architekti jednotlivé funkcie sprehľadnili a do pracovnej časti pridali funkciu dočasného bývania pre rezidenta. Idea, s ktorou sa stotožnili aj dediči, je taká, že by tu popri múzeu keramiky Imricha Vaneka mala fungovať živá línia rezidenčného centra keramiky. Naše skúsenosti z rezidenčného centra v Banskej Štiavnici predstavujú príklad, ako by to na medzinárodnej úrovni mohlo fungovať aj tu.

Ako Vanek vnímal pozíciu diela vo verejnom priestore?

SM: Úplne zásadne, ukazoval to celou svojou tvorbou, všetkým svojím snažením, dal do toho vlastne celý život a je toho veľa, čo po ňom ostalo. Myslím si, že realizácia tvorby vo verejnom priestore nebola vopred plánovaná, skôr išlo o postupný spontánny vývoj. Po prvej úspešnej spolupráci s architektom prišla ďalšia, potom ho to už pohltilo a nastavil sa na to. Diela, ktoré vo verejnom priestore fungujú dodnes, nestratili nič zo svojej sviežosti. Žiaľ, sú aj také, ktoré nový majiteľ v záujme modernizácie budovy či jej energetickej efektivity prekryl sádrokartónom či rovno „deinštaloval“ kladivom a zbíjačkou.

Ako Vanek vnímal v kontexte diel vo verejnom priestore zmenu, ktorá prišla po roku 1989?

SM: Nezúfal. Samozrejme, doľahla na nich a pocítili ju. Bolo to asi sklamanie, ale nenariekali. Nikdy na túto tému nehovoril, neotváral ju v debate, len sme sa občas rozprávali o tom, že doba aj zákony sa zmenili, zmenil sa trh. Asi ich tá doba vyosila a priviedla k tomu, že už nepokračoval, lebo sa nedalo. A čo si myslím, že na nich doliehalo viac, bol skôr nezáujem a nedocenenie. Na jednej strane bol jeho dom plný tvorby, ktorej zasvätil celý život, na druhej nebol o ňu žiadny záujem, neprichádzala ani reflexia. A to je pre autora frustrujúce.

Prečo vám je Vanek blízky?

SM: Som autor o dve generácie mladší, s inými predstavami, plánmi, ideálmi. Moja práca má iné východisko. Uňho som cítil a videl, aké by to mohlo byť. Aké to je, keď umelec má nielen talent, ale aj podmienky a vlastný umelecký “motor”. Brali sme sa rovnocenne, v diskusii, v práci, v spoločnej tvorbe. Vzájomne sme iniciovali naše spolupráce a plánovali ďalšie. Intenzívne priateľstvo, ktoré medzi nami vzniklo náhodne, malo pre oboch význam a hodnotu. Až spätne som si uvedomil, že to je niečo výnimočné. Vanekovci žili veľmi uzavretý život a s nikým iným nekomunikovali. Vnímal som vždy aj akúsi osobnú paralelu jeho života s Olgou a môjho so Zuzanou.

Ak dáš priateľstvo bokom, čo ťa na jeho tvorbe zaujímalo?

SM: Keď som v roku 2000 po prvýkrát videl staršieho pána s bradou “v akcii”, ako pracuje s hlinou na keramickom sympóziu v Kalinove, ako suverénne veľkoryso modeluje, ako takmer neoddychuje, ešte som nevedel, o koho ide. Jednoznačne ma „dostal“ monumentálnym výrazom spracovania materiálu a absolútnym nasadením pre umenie. Nekompromisnosťou. Jeho tvorbu považujem za nadčasovú a jej hodnotu vidím v širšom ako československom, lokálnom kontexte.

Foto: Hynek Alt.

Foto: archiv SM, 2013.

Akademický sochár Imrich Vanek (1931 – 2015) sa narodil 20. 3. 1931 v Nových Zámkoch. Študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u prof. Otta Eckerta (1956 – 1962). Venoval sa komornej keramickej plastike a je autorom niekoľkých dizajnérskych návrhov a početného sochárskeho diela v architektúre: reliéf pre hotel Krym v Bratislave (1964), reliéf v Dome smútku v Nových Zámkoch (1971), reliéf pre budovu Cestovnej kancelárie ČSA v Košiciach (1975), reliéf v Dome odborov Istropolis v Bratislave (1980). Jeho tvorba bola mnohokrát ocenená a je súčasťou zbierok doma aj v zahraničí.
Pozri aj:
Simona Janišová o Imrichovi Vanekovi pre DenníkN
Pohľad na dom z ulice
5 / 6 / 2020
by MAG D A
Zdieľaj na Facebook