Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: RADOSŤ DVADSIATYCH
S príchodom nového desaťročia prichádza možnosť, že by sa všetko mohlo začať odznova, byť opäť dobré. Prečo nie? Dean Kissick nás vezme na cestu za exhiliáciou v umení, divadle a inde. Sledujte jeho putovanie z Mexika do New Yorku, z pochmúrnosti do lesku a radosti.
Jutta Koether v Artists Space, zdroj: spikeartmagazine.com
Tento rok som v galériách zažil niekoľko šťastných chvíľ. V jedno nedeľné popoludnie vo veľkom suteréne nových priestorov Artists Space na Cortlandt Alley vidím Juttu Koetherovú, ako pomaly tancuje na džez s jedným zo svojich obrazov, otáča sa s ním, zatiaľ čo na stenách sa premietajú diapozitívy jej kresieb a nájdených obrázkov. Recituje nejakú poéziu a okrem iného hovorí, že pozerať sa na jaskynné maľby je ako potápať sa v čase.
„Je tu,“ pomyslím si, „veľa ľudí. Kto sú všetci?“
Mám pocit príjemnej a preplnenej kaviarne alebo avantgardného sna o tom, aká by mala byť kaviareň; akoby sme sa všetci ponárali v čase do obdobia spred asi sto rokov.
Emily Allan a Leah Hennessey. Star Odyssey: The Pilot, 25. januára 2020. Uvedené v MoMA PS1 v rámci VW Sunday Sessions 2019 – 2020. Foto: Maria Baranova, zdroj: spikeartmagazine.com
Dramaturgičky Emily Allan a Leah Hennessy v MoMA PS1 premiérovali svoju komédiu Star Odyssey v geodetickej kupole na nádvorí, v ktorej sa premieta blikajúce planetárium s hviezdami. Nedávno absolvovali krátky pobyt v laboratóriu časticovej fyziky CERN a vydali sa po stopách Byrona a Shelleyho, ktoré prešli kus cesty naprieč Európou, počas ktorej napísali túto homoerotickú ľudsko-androidnú fantáziu, z ktorej kvapká anglická romantická poézia začiatku 19. storočia. Prebudila vo mne obskúrne fetiše, o ktorých som ani netušil, že ich mám. Vo svojom spojení utopizmu kyborgov s ludditskou vášňou romantických básnikov oslavuje aj ich túžbu po vášni a vzrušení tvárou v tvár pochmúrnemu zúfalstvu priemyselného veku; čo je určite to, čo potrebujeme viac aj dnes – viac vášne, viac senzácie, viac romantiky a slávy!
Rok 2020 by mohol byť o bezbrehom optimizme, hovorím si. Ráno ma môj kurz vedomého šťastia žiada, aby som si predstavil svetlo vo svojom vnútri, ktoré rastie viac ako svet, viac ako vesmír. Ležím na podlahe svojho bytu a predstavujem si koniec filmu Akira. Poobede vysedávam v kaviarni na poschodí japonského kníhkupectva Kinokuniya a píšem srbský kabaret s umelkyňou Irenou Hajdukovou. Na druhý deň idem na jogu smiechu do suterénu knižnice na Upper East Side s niekoľkými umelcami a prechádzam sa, ukazujem na ľudí a smejem sa. V istom momente začnú byť všetci príliš hysterickí a vedúci skupiny nás musí upokojovať. Je tam dievča, ktoré príde neskoro, stojí trochu bokom od skupiny a veľmi sa nesmeje. To isté zrejme robila aj predchádzajúci týždeň. Najzaujímavejšia osoba, s ktorou som za posledné mesiace skrížil cestu.
Glam v China Chalet, zdroj: spikeartmagazine.com
Po krátkom pobyte v East Village, kam ma zlákali sľuby o novom, nablýskanom priestore, sa klubová noc Glam vracia do China Chalet s fantastickou párty. Zákony sa teraz dodržiavajú menej prísne ako predtým. Na párty v brooklynskom lofte si prvýkrát beriem acid. Cesta vlakom späť na Manhattan je skvelá. Okolo štvrtej alebo piatej ráno idem domov a pri detskom ihrisku na Houstonovej ulici míňam starší pár. Starý pán stojí vonku pri plote. Stará pani sa točí dookola na ihrisku, ukazuje na oblohu, smeje sa a volá ho, aby sa k nej pridal. Zdajú sa byť takí šťastní.
V Guadalajare sa mi páči mestský umelecký festival PreMaco. V Mexico City nechodím na žiadny z umeleckých veľtrhov, ale chytám otravu jedlom. Podľa pozoruhodne dôkladného sprievodcu po miestach z trilógie The Savage Detectives (1975 – 1996) Roberta Bolanõa, ktorý napísal fanúšik, ktorý nikdy nenavštívil mesto, niekoľkokrát v rôznych denných hodinách navštívim blok, kde musela bývať rodina Fontovcov, a prechádzam rôzne prechádzky a scény z príbehu a žasnem nad životom vášnivého, bisexuálneho mexického viscerálneho realistického básnika. Každý deň chodím po meste v čoraz väčšom delíriu a snívam o inom živote.
Espacio Escultórico UNAM, zdroj: spikeartmagazine.com
Sochárska záhrada Universidad Nacional Autónoma v Mexiku na predmestí je plná zarastených, degradujúcich modernistických foriem, po ktorých môžete liezť. Je to fantastické. Je tu obrovský kamenný kruh, Espacio Escultórico, kde študenti ležia na vrchole strmých monolitov, vysoko vo vzduchu, čítajú si knihy alebo sa pozerajú na mesto na zasnežené hory. Po lúke uprostred sa potuluje skupinka, ktorá kričí a smeje sa.
Diego Rivera, nástenná maľba v Palacio Nacional, Mexico, zdroj: spikeartmagazine.com
Diego Rivera: Man, Controller of the Universe, nástenná maľba, 1933, zdroj: spikeartmagazine.com
Chodím sa pozerať na nástenné maľby Diega Riveru do Museo Mural Diego Rivera, Palacio Nacional a Palacio de Bellas Artes. Posledná z nich, Man, Controller of the Universe, je rekonštrukciou fresky, ktorá bola pôvodne objednaná pre Rockefellerovo centrum v New Yorku, ale v roku 1934 bola zničená. Sú na nej rozložené rady stoličiek a návštevníci sedia a sledujú ju ako film. Chodím aj do múzea domu a ateliéru Diega Riveru a Fridy Kahlo, do múzea domu Fridy Kahlo a do múzea domu Leona Trockého za rohom. V Kultúrnom centre Eleny Garro, veľkom kníhkupectve v pozoruhodnom architektonickom prostredí, v starej budove v modernejšej budove, sa mi vybaví spomienka na detstvo a na to, aké to je, keď takéto miesto navštívim po prvý raz. A pomyslím si: „Bože môj, ja tak milujem múzeá. A kníhkupectvá a knižnice a kultúrne centrá. A mestá, prechádzky po mestách celé dni,“ a srdce mi stúpa. Veľká vlna radosti. Zvyčajne práve v takýchto chvíľach vyčerpania a dezorientácie máte najsilnejšie zážitky z umenia.
Cestou domov sa zastavím pri soche Cocodrilo od Leonory Carrington vo finančnej štvrti pod mrakodrapmi. Vznáša sa nad chodníkom pred novým lesklým luxusným obchodným centrom, zvoní okolo nej žiarivka a videoreklama a na tvári má vymaľovaný anarchistický symbol.
Leonora Carrington: Cocodrilo, Paseo de la Reforma, zdroj: spikeartmagazine.com
V New Yorku som strávil deň v posteli, halucinujúc. Ráno sa potom s kurátorkou Laurou McLean-Ferrisovou odvezieme vlakom do chaty Ireny Hajdukovej v lese, aby sme jej pomohli pripraviť predstavenie Cabaret Économique. Spolu s hudobníkmi Christianom Schmitzom a Dannym Bauerom a tanečnicou Maggie Segaleovou tvoríme skupinu. O niekoľko dní neskôr hráme kabaret – večer plný drzých milostných piesní, valčíkov, absurdného divadla a temnej balkánskej komédie – v nádhernom, zrkadlovo ružovom spoločenskom klube so sviečkami, ktorý Irena vybudovala vo Švajčiarskom inštitúte, a mám pocit, že sa opäť ponárame v čase a moje sny o avantgarde sa napĺňajú. Dvadsiate roky sú historicky dobrým desaťročím pre kabaret. A to je podľa mňa to, čo teraz mnohí ľudia od umenia chcú: divoký živý zážitok; ktorý sa nedá predať ani zachytiť na Instagram; ktorý nie je ani opatrný, ani zdvorilý; ktorý sa môže veľmi zvrtnúť.
Dean Kissick účinkuje v predstavení Ireny Haiduk „Cabaret Économique„, Švajčiarsky inštitút, New York, zdroj: spikeartmagazine.com
Naša posledná výstava sa koná na Valentína a po nej niektorí z nás idú na večierok, ktorý organizuje módny návrhár Gauntlett Cheng v galérii MX v čínskej štvrti na piatom poschodí. Celé hodiny sa povaľujem v zadnej miestnosti. Všetci sa delia o molly, ketamín a koks a nosia anjelské krídla. Pripadáme si ako na freske na strope florentskej kaplnky. Nebeská newyorská noc.