Esej / KEN JE SEN

 

Ako sa sme sa stali tým, čím sme? Dokážeme v tom celom nájsť jeden moment, ktorý zásadne ovplyvnil našu trajektóriu?
Predstavujem si, ako by mohol znieť stroj času: jeho zvuk je niečo medzi lietadlom, ktoré vzlieta, vodou vriacou v kanvici a vzdialeným šumom včelieho úľa. Nasledujúc tento zvuk sa v mojej hlave prenesiem do konca 80-tych rokov. Je nedeľa ráno, a zatiaľ čo moja mama ešte spí, ja precupitám do kuchyne a vyštverám sa na stoličku. Na bielo-modrý povrch stola, pokrytý vzorom, ktorý nikdy nezabudnem, položím biely papier. Zamyslená zakusnem do pastelky a cítim, ako môj zub prenikne cez farebnú vrstvu do mäkkého dreva, ktoré chutí trochu sladko. Pokrčím čelo, vyplazím špičku jazyka, ako vždy, keď sa sústredím, a pomaly nakreslím prvú líniu.

Približne v rovnakom období si moju mamu predvolá učiteľka v škôlke. V rukách drží kúsok papiera formátu A5, ktorý mame, s vážnou tvárou a bez slova, ukáže. Je na ňom môj posledný výtvor. Na papieri je kresba aktu, pozostávajúca zo základných tvarov, nakreslených červenou pastelkou: malá hlava, veľké, okrúhle brucho, v ňom dva kruhy ako prsia aj s bradavkami v ich strede, a nakoniec ústredná časť, ktorá spôsobí, že učiteľkina tvár celá sčervenie: medzi dvomi nohami, ktoré sú nakreslené ako disproporčne malé obdĺžniky, sa nachádza oboje – penis aj vagína, veľkoryso stvárnené v štylizovaných tvaroch a dominujúce celej postave. Reakcia mojej mamy je taká, akú škôlkarska učiteľka vôbec nečaká: „No teda, pozrite sa na tie kruhy, nie sú dokonalé na štvorročné dieťa!?“

Na začiatku 90-tych rokov, hneď, ako začnem školskú dochádzku, ma mama prihlási do výtvarného kurzu, ktorý prebieha po vyučovaní na mojej základke. Spomínam si na popoludnia strávené budovaním miest z krabičiek od liekov a počúvaním hitov 80-tych rokov, ktoré nám učiteľka výtvarnej dookola púšťa na kazetách z magnetofónu. Jedna z vecí, ktoré si z tohto obdobia pamätám najviac, je vôňa jej parfému. Bola ťažká a sladká, ako najzrelšie mango, ovocie, ktoré som vtedy ešte nepoznala. Vôňa, ktorá dokonale sedela k jej korpulentnej postave a hlbokému hlasu a prezrádzala ju, všade kam sa pohla – ťahala sa za ňou ako dlhokánsky chvost a prevaľovala sa v stojatom vzduchu školskej chodby ešte dlho potom, ako odišla. Dokonca aj kľúče, ktoré mi zverila vtedy, keď bolo treba niečo priniesť z kabinetu, nasiakli túto mysterióznu substanciu.

Do druhého ročníka sa moja výtvarná dráha vyvíjala celkom jasne. Až do dňa, kedy som prišla domov s novým nápadom. Mame som povedala, že v Centre voľného času otvárajú “Barbie krúžok”. Netušila som, o čom to má celé byť, ale bola som si istá, že ak sa zapojím do krúžku, mení sa môj status samotárskeho a trochu zvláštneho dieťaťa, po čom som vtedy celkom túžila. Čas krúžku sa však prekrýval s hodinami výtvarky a preto som zrazu stála pred rozhodnutím. Bolo jasné, že vyhrá to, čo sa mi zdalo viac cool. A aj keď moja mama dnes tvrdí opak, viem, že som ju musela dlho prehovárať, aby mi nakoniec novú aktivitu schválila. Vôňa manga rýchlo vyprchala z mojej hlavy a namiesto výtvarky som začala chodiť do vedľajšej škôlky, prerobenej na CVČ. Spomínam si obrovského pytóna, ktorého občas vybrali z akvária a kto chcel, mohol si ho nechať zavesiť okolo krku.

Po pár týždňoch moje nadšenie z Barbie krúžku opadlo. Rýchlo som si uvedomila, že celá tá vec nie je taká cool, ako sa mi zdalo. Naučiť sa ušiť jednoduché šaty pre barbínu ma nenapĺňalo, keďže som doma už dlho vášnivo šila rôzne komplikované kúsky. Napriek tomu, že som sa po čase začala neskonale nudiť, som sa rozhodla zotrvať až do konca – mojou motiváciou bola výhra, ktorú som mohla získať v závere krúžku. V mojej mysli som sa zamerala na vyvrcholenie môjho snaženia v podobe Barbie karnevalu, kde bol prvou cenou Ken. Ken, ktorého som strašne potrebovala. Ako deväťročné sme počas hry s kamarátkami často improvizovali “lásku”, kedy sme, netušiac, o čo vlastne ide, o seba udierali plastové telá barbín, pričom jedna z bábik bola ona a tá druhá zase on. Samozrejme, s Kenom ako skutočným frajerom by táto hra bola oveľa lepšia. A tak moje oči pár týždňov viseli len na výhre.

Ken, the perfect ultimate boyfriend. Foto: Barbora Tomíková .

Zmysel Barbie karnevalu spočíval v tom, že sme pre naše barbíny mali vytvoriť kostýmy, ktoré neskôr posúdi “odborná” porota. Sledujúc moju ambíciu som tvorbu kostýmu brala smrteľne vážne. Bolo mi jasné, že nechcem o nič menej, ako vyhrať Kena.

Myslím, že to bolo prvýkrát, kedy som pocítila, ako si niečo vo mne hľadá cestu von – bola to potreba ísť nad rámec toho, čo sa očakávalo a nasledovať svoju vlastnú predstavu. Nespomínam si, či sme sa s prípravou kostýmov zaoberali na samotnom krúžku, dnes si vybavujem len solitérnu prácu doma, a predovšetkým moje dlhé úvahy, ako pristúpiť k celej veci. Viem, že už na začiatku som vyradila nápady o princeznách a ostatných otrepaných postavách, ktoré som mohla stvárniť. Akonáhle som objavila svetlomodrú, priehľadnú látku, moja vízia sa začala postupne formovať: rozhodla som sa, že moja Barbie bude vetrom.

Barbie, bábika s prsiami a dlhými nohami – Barbie ako vietor je hotový oxymorón. A predsa. Malými prstami som skladala a prešívala látku, ktorej štruktúru si pamätám dodnes. Postupne som formovala šaty s jednoduchým základom, z ktorých viselo množstvo nastrihaných, dlhých pásikov z rovnakej belasej látky, ako roztrhané krídla, ktoré mal počas mojej performance nadniesť vietor.

Aby bolo moje vystúpenie dokonalé, naučila som sa naspamäť báseň – bola to báseň o vetre. Na zdroj ani autora si už nespomínam, viem len, že som môj kúsok poctivo trénovala v obývačke u starých rodičov, a to tak, že som v jednej ruke držala Barbie a dramaticky ňou mávala, zatiaľ čo strapce na jej šatách za ňou viali ako v naozajstnom vetre, a ja som pri tom všetkom recitovala báseň, čo bolo naozaj náročné skoordinovať.

Keď prišiel deň karnevalu, vyzbrojená som sa vybrala do školy, s barbínou nadskakujúcou medzi knihami v prítmí ružovej školskej tašky. Netušiac, že sa blíži moment, ktorý má všetko zmeniť.

Cez niektorú z prestávok moja barbína – vietor zaujala pozornosť spolužiačky Simony. V momente, kedy som jej prezradila môj plán s karnevalom, vyhlásila, že sa pridá. Položila na lavicu vlastnú Barbie, na ktorú boli natiahnuté lascívne fialové šaty, malá rúrka látky zakrývajúca prsia a končiaca tesne pod jej zadkom. Simona, zahľadená na svoju bábiku, po chvíli vyslovila fatálnu vetu: „Tak, moja bude…Červená čiapočka!“

Jej lacná improvizácia ma vtedy vnútorne pobúrila, ale nepamätám si na nič z toho, čo sa stalo medzi týmto momentom a samotným Barbie karnevalom. Na moje vystúpenie si pamätám len hmlisto, v hlave sa mi zachovalo hlavne to, ako celá vystresovaná stojím v strede miestnosti a s hrčou v hrdle recitujem báseň o vetre, príliš rýchlo, a pritom mávam hore-dole rukou, v ktorej držím Barbie, moju Barbie-vietor, ako Kate Bush na nesprávnej diskotéke.

Kate Bush vo videoklipe Wuthering Heights, Zdroj: Youtube.

Ale to všetko bolo nakoniec jedno. Tá, ktorá vyhrala prvú cenu a odkráčala domov s Kenom, bola moja spolužiačka s jej improvizovanou Červenou čiapočkou.

Keď som videla Kena pristáť v jej rukách, bolo to po prvýkrát, keď som pocítila niečo, čo som vtedy vnímala ako nesmiernu nespravodlivosť, a ešte niečo iné, hlbšie: nasledovať vlastnú víziu a ostať nepochopená. Mama, ktorá sa ma snažila všemožne upokojiť, sľúbila, že mi Kena kúpi, čo však nemohla dodržať – ako samoživiteľka rodiny si nemohla dovoliť obetovať zopár nedeľných obedov za kus plastového muža. Musela som to skúsiť vymyslieť inak. Jedného dňa som zobrala do rúk tú menej obľúbenú barbínu – takú, ktorej sa nedali ohnúť nohy. Vytrhala som jej všetky vlasy a holú hlavu nafarbila žltou fixkou. Bol to Ken s prsiami a mal krátky blond účes.

20 / 3 / 2020
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook