Esej / VEREJNÝ PRIESTOR

Akú má povahu verejný priestor? Je objektívne daný alebo subjektívne vytváraný? Je to existujúci mestský priestor tvorený ulicami, námestiami, parkami a verejnými budovami alebo je to priestor aktualizovaných možností konania slobodných jednotlivcov? Je nám verejný priestor bezprostredne a neproblematicky daný tým, že existujú ulice, námestia atď., alebo je výsledkom, ktorý dosahujeme koordinovanou činnosťou, vynaložením istého úsilia na základe zdieľaných záujmov?

Pozrime sa na predpoklady oboch alternatívnych pohľadov. Pokúsime sa zistiť, či majú niečo spoločné resp. nájsť spôsob, ktorým na seba nadväzujú. Pohľad, podľa ktorého je verejný priestor objektívne daný, ho poníma ako niečo hotové. Prichystané pre nás minulými i súčasnými generáciami urbanistov, architektov, staviteľov a  mestských úradníkov.

Inštrumentálny

Je to priestor nášho pohybu mestom. Tento pohľad vychádza z predpokladu, že verejný priestor je systém miest s presne definovanou urbanistickou funkcionalitou. Ak si ho osvojíme, problém verejného priestoru pre nás ostane problémom urbanistickej prevádzky, teda problémom zadania urbanistickej štúdie a jej vypracovania. Takýto pohľad nás nasmeruje do miestnej kancelárie územného plánovania prípadne na správu katastra. Tam podľa definície jednotlivého územia zaznamenanej v územnom pláne zistíme, či je ten a ten priestor verejný a to podľa klasifikácie na prípustné resp. neprípustné funkcie daného územia. Tento pohľad je k verejnému priestoru vo vzťahu analogickom tomu medzi mapou územia a územím samotným. Nazvime ho inštrumentálny.

Kvalita verejného priestoru súvisí v tomto prípade s kvalitou urbanistických riešení, kvalitou mestskej architektúry, kvalitou mestských komunikácií, s mierou starostlivosti o mestskú zeleň a dizajnom interiérov verejných budov. Dodajme, že verejný priestor sa na rozdiel od iných typov mestských priestorov vyznačuje všeobecnou dostupnosťou. Vstup doň a voľný pohyb v ňom je dovolený každému.

Pohyb mestom je však zvyčajne niečím motivovaný – pozorovaním iných ľudí, stretávaním sa s niektorými z nich apod. To nás privádza k predstave účelu verejného priestoru – je ním vzájomná komunikácia medzi ľuďmi a komunikácia ľudí s prostredím. Tá zahŕňa rôzne typy aktivít – od upratovania parku na periférii až po masové demonštrácie v centre mesta – ktorých výsledkom je zdieľanie záujmov a spoločný postup pri ich realizácii. Takto sformulovaný účel bude pre nás znamenať rozšírenie pojmu verejného priestoru, ktorý sme pôvodne získali istou klasifikáciou reálne existujúceho mestského priestoru. Totiž komunikácia neprebieha výlučne na uliciach.

Dostupnosť

Internet a popularita komunitných portálov naznačuje, že pôvodnú klasifikáciu verejného priestoru treba rozšíriť o (optické) káble, počítače a verejné www domény. Druhým dôvodom pre rozšírenie pojmu verejného priestoru je problém, ako rozumieť používaniu výrazov typu „verejná diskusia“, „verejná mienka“ apod. Verejná diskusia je nástroj na prerokovávanie rozličných spoločenských otázok a problémov spôsobom, ktorý žiaden hlas resp. názor vopred nevylučuje. S verejným priestorom má tak spoločné to,  že je dostupná pre každého. Znamená to, že verejná diskusia môže prebiehať len vo verejnom priestore tak ako sme ho vyššie vymedzili? Zjavne nie. Verejnú diskusiu predsa nemožno obmedziť len na to, čo zaznie na uliciach, námestiach atď.  A navyše, ak sme za predpoklad inštrumentálneho pohľadu na verejný priestor identifikovali fakt, že je to systém miest s presne definovanou funkcionalitou, bolo by nerozumné predpokladať, že napríklad diskusia a výmena myšlienok si nájde miesto v územnom pláne v zozname prípustných funkcií námestia.

Dôvody rozšírenia pojmu verejného priestoru sa pre nás stávajú relevantnými v prípade, že úvahu o ňom rozšírime aj o účel, kvôli ktorému sme si ho vytvorili. Naša otázka potom nebude znieť „čo je to verejný priestor?“, ale „načo je verejný priestor?“ a  „aký je verejný priestor?“.

Nehľadíme naň viac ako architekti. Architektúra verejný priestor vymedzuje (stavbou budov) a urbanizmus ho stvárňuje (usporiadaním budov), nedokáže ho však vytvoriť. Prečo? Lebo verejný priestor je náš spoločný priestor. Vytvárame ho vo chvíli, keď sa zúčastňujeme na niečom, čo nás presahuje, čo nekontrolujeme sami. Predpokladom takto rozšíreného pohľadu na verejný priestor sú preto dobrovoľné záväzky medzi jednotlivcami, zdieľané záujmy, ktoré vyplňajú naše vzájomné vzťahy. Ako pre bezprostredných aktérov a tvorcov verejného priestoru sú pre nás dôležité vlastné motivácie na základe ktorých vystupujeme na verejnosti, formálna stránka – teda to, kde konkrétne k tomu dochádza nie je rozhodujúca a koniec koncov ani zaujímavá. Kvalita verejného priestoru v tomto ponímaní súvisí s povahou motivácií sa v ňom angažovať a s mierou zodpovednosti voči záväzkom, ktoré z toho vyplývajú.  Takže už nejde len o náš pohyb mestom. Ide o naše postoje voči záujmom iných ľudí a o schopnosť presviedčať iných ľudí o našich vlastných záujmoch.  Spoločný postup pri ich realizácii je znamením verejného priestoru.

Platón

Keď Platón navrhoval v ideálnom štáte odnímať deti matkám a zveriť ich výchovu do rúk spoločenstva, jasne  tým dával najavo, že záujmy spoločenstva sú nadradené záujmom jednotlivca. Dobré usporiadanie života spoločenstva zahŕňalo v Platónovom prípade aj nástroje výchovy jednotlivcov mimo rodiny. Ako také  bolo predpokladom stability a práve stabilita a to, ako ju dosiahnuť boli hlavnými zdrojmi Platónovych úvah o štáte. V pozadí stála koncepcia slobody ako niečoho, čo sa manifestuje v priebehu istých aktivít, ktoré sa stávajú skutočnými len za predpokladu, ak ich vidia iní, ak ich môžu hodnotiť  a hlavne, pamätať si na ne. Do úvahy tak prichádzala len akási „verejná sloboda“ – niečo vytvorené ľuďmi pre iných ľudí, hmatateľná skutočnosť spoločného sveta, voľný priestor ako výsledok spoločného úsilia skôr než akási individuálne vrodená schopnosť alebo dar. V antike bola nevyhnutnou podmienkou života slobodného človeka prítomnosť iných ľudí. Vznik a existencia gréckej agory je výrazom takto ponímanej slobody.

Platónov teoretický model ideálneho usporiadania spoločnosti sa neujal. Agora však áno. A ako priestor boja o politickú moc predznamenávala, v protiklade k filozofovmu želaniu, viac nepredvídateľnosť než stabilitu. Ak sme sa pýtali na povahu verejného priestoru, môžme sa zo zlyhania Platónovho návrhu Ústavy poučiť. Verejný priestor je pôvodne neutrálny a to preto, aby dokázal absorbovať všetky možné osobné iniciatívy a záujmy, s ktorými doň vstupujeme. Predstava, podľa ktorej si verejný priestor vyžaduje presný systém pravidiel vytvorených na základe vyšších resp. večných alebo nejakých iných hodnôt, nás napokon vždy spoľahlivo dovedie k jeho obmedzovaniu a potieraniu. K verejnému priestoru sa Platón (a po ňom zástupy ďaších) postavil autoritatívne ako architekt-urbanista k reálnemu voľnému priestoru, v ktorom má vzniknúť mesto. Projektoval, určoval, definoval. Hovoríme tomu pejoratívne sociálne inžinierstvo.

Zdroj: Koolhaas, Rem: What ever happened to urbanism? S,M,L,XL.

Aktéri

„Ostali sme vo svete bez urbanizmu, iba s architektúrou. Tej zato máme stále viac a viac.“, napísal Rem Koolhaas v roku 1994 vo svojej eseji What ever happened to urbanism. Tak ako zlyháva urbanizmus v prípade výstavby miest, rovnako zlyháva sociálny inžinier v prípade zasahovania do verejného priestoru. Zlyháva, lebo sa mu neutrálna povaha verejného priestoru nikdy nebude páčiť natoľko, aby sa s ňou zmieril.  V čom spočíva ona neutralita? V absencii vonkajšej autority, ktorá by rozhodovala čo majú resp. čo môžu ľudia spolu robiť a čo už nie. K vzniku verejného priestoru stačí, ak sa oni sami dokážu – či už spontánne alebo cielene – na nejakom spoločnom postupe dohodnúť. Verejný priestor je voľný priestor. Absencia vonkajšej autority a kontroly na vstupe do verejného priestoru však má isté dôsledky.

Po prvé, zodpovednosť zaň nesú výlučne aktéri vo verejnom priestore. Stanovisko jednotlivých aktérov je len jedným z miest verejného priestoru. Neexistuje privilegované stanovisko, z ktorého by celok verejného priestoru mal dávať nejaký zmysel.  Verejný priestor je ako orchester s ľubovoľným počtom hráčov hrajúcich podľa ľubovoľných pravidiel na ľubovoľné nástroje. Bez dirigenta.

Po druhé, naše poznanie obsahu verejného priestoru je obmedzené na to, do čoho chceme prípadne dokážeme sami aktívne zasahovať. Vo verejnom priestore platí, že čo nedokážem (spolu)vytvoriť, tomu nerozumiem.

Po tretie, povaha cieľa, ktorí si aktéri kladú rozhoduje o tom, či svojím konaním verejný priestor rozšíria alebo nie, či budú ten už existujúci kultivovať alebo ničiť.

Otázka na záver znie: ako je možné, že verejný priestor vzniká prostredníctvom realizácie osobných záujmov? V odpovedi zhrnieme v skratke to, čo sme nechali v texte roztrúsené.  Verejný priestor vzniká a existuje vďaka odhodlaniu jednotlivcov púšťať sa do spoločných projektov s inými aj napriek riziku stroskotania. Angažujú sa totiž v niečom, čo nemôžu plne kontrolovať sami. A hoc aj nedosiahnu svoj cieľ, dosiahnuté výsledky vo verejnom priestore sedimentujú. To znamená, že daný cieľ môže dosiahnuť niekto iný v budúcnosti alebo si niekto iný na ich základe môže vytýčiť vlastné ciele. A myslím, že to je aj ten pravý dôvod, prečo to robia. Vedia, že verejný priestor je spoločný, voľný a vzácny priestor.

Článok bol pôvodne publikovaný pod názvom „Spoločný, voľný, vzácny“ v časopise Anthropos 14 časopis pre humanitné a sociálne poznanie (2/2007), pp. 36 – 40.
20 / 1 / 2020
by Fedor Blaščák
Zdieľaj na Facebook