Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: THE DOWNWARD BANANA
Maurizio Cattelan: Comedian, 2019, zdroj: spikeartmagazine.com
Poznám jedného umelca, ktorý býva často v Miami.
„Miluješ Miami,“ napíšem mu.
„Nenávidím Miami,“ odpovedá.
Nie je tam nič pre mňa, tak som zostal doma v New Yorku. Na prvej výstave v nových priestoroch Artists Space v TriBeCa, skupinovej výstave, Jason Hirata vystavuje nájdené plastové fľaše z newyorských ulíc, ktoré sú naplnené močom (nie je jasné, čí močom) a rozhádzané po podlahe. Na vernisáži niekto na jednu z nich náhodou stúpil a po neošetrenej drevenej podlahe a po bielej stene vybuchla studená fontána moču, ktorú nikto neuklidil, jednoducho ju tam nechal na večer. Hiratova inštalácia Why Not Lie? (2020), nebude donekonečna osviežovaná. Keď sa výstava na budúci rok skončí, fľaše sa vrátia tam, odkiaľ prišli, a dielo bude dokončené. S najväčšou pravdepodobnosťou ich budú zbierať zberači fliaš, ktorí prehľadávajú mestské ulice a odpadkové koše, a každú z nich vymenia za zálohu 5 centov. Možno ešte predtým nejaký zberateľ ponúkne šesťmiestnu sumu za Why Not Lie? alebo príde performer, ktorý vypije fľašu s močom a zverejní ju ako príbeh.
150 000 dolárov za banán prilepený na stenu v náklade troch kusov plus dve umelecké kópie je vtip. Pretože je to banán. Pretože má názov Comedian (2019). Pretože stojí toľko. Pretože to bude stále lepšie ako väčšina ostatných nástenných diel, ktoré sa na veľtrhu predávajú za približne 150 000 dolárov. Veľmi bohatí majú príliš veľa peňazí a nemajú ani poňatia, čo s nimi všetkými robiť. Dnešný trh s umením je do veľkej miery závislý od toho, že veľmi bohatí majú príliš veľa peňazí a nemajú predstavu, čo s nimi robiť. „Musí tam byť nejaký vrchol, vo svete umenia,“ naznačuje obchodník s kryptomenami Brian Krogsgard v nedávnom podcaste. „Určite sa to všetko používa len na pranie špinavých peňazí. Ale nedostatok… Banán nie je tvrdá mena, viete, rozkladá sa, takže najmä toto umelecké dielo pôsobí, akoby niekto naozaj, ale naozaj išiel na dno, pokiaľ ide o spôsob uloženia svojho bohatstva.“
Pozrime sa na opis z jeho galérie Perrotin: „Cattelan uvažoval o soche, ktorá by mala tvar banánu. Vždy, keď cestoval, priniesol si so sebou banán a zavesil si ho do hotelovej izby, aby našiel inšpiráciu. Vyrobil niekoľko modelov: najprv zo živice, potom z bronzu a z maľovaného bronzu, [kým] sa napokon vrátil k pôvodnej myšlienke skutočného banánu.“ Číta sa to ako paródia. Väčšina galerijných textov sa číta ako paródia. Tento to však robí preto, lebo ňou je.
Jeden galerista mi píše z Miami. „Potrebovala som si uľaviť od zúfalstva, ktoré som cítila na tej kongresovej podlahe,“ píše. „Hrozné.“
Skvelou pointou Comedian je však predstavenie, ktoré okolo seba vyčarí. Toto ľahké a detinské gesto sa elegantne zapojilo do rôznych systémov hodnôt a pozornosti súčasného umenia a rýchlo sa vymklo spod kontroly. Všetky tri vydania sa rýchlo vypredali v prvých dňoch. V sobotu gruzínsky performer David Datuna jednu z nich samoľúbo odlepil od steny a zjedol ju. Ak kedysi Adam zahryzol do zakázaného jablka a videl človeka vyhnaného z raja, teraz nejaký umelec zje (koncept) banánu a nuž, už sme v akomsi „umelom pekle“, ale teraz doň skĺzneme ešte hlbšie. Ďalšia biedna skúsenosť pre nás všetkých. Datuna, mimochodom, nech je to ktokoľvek, predal svoje vlastné diela až za 790 000 dolárov.
Perrotin nahradil banán a polícia ho začala strážiť. V nedeľu ho z veľtrhu úplne odstránili, pretože dav, ktorý ho chcel vidieť, sa veľmi rozrástol a nedal sa zvládnuť. Nastala akási Bananamánia. Každý si musel urobiť selfie. Galéria sa ospravedlnila. Neskôr nejaký čudák načmáral krvavočervenou farbou na miesto, kde bol kedysi banán prilepený, nápis „EPSTIEN DIDN’T KILL HIMSELF“ a zamestnanci sa ponáhľali, aby to zakryli. Veľtrh sa zmenil na divadlo absurdity a svet umenia sa ukázal ako úplne rozbitý.
Tento stĺpček píšem už tri roky. Je koniec roka 2010 a kto vie, čo príde ďalej? Ale ak budete tento štvrtok v New Yorku, prečo neprísť na záverečnú párty Ludlow 38 a nepripiť si na koniec podivného desaťročia?