Dom / GORAZDOVA 31

O dome Erny Masarovičovej a Štefana Kissoczyho na Gorazdovej ulici 31 v Bratislave sme sa rozprávali s jeho majiteľkou a súčasnou obyvateľkou Katarínou Kissoczy, fotil Ján Kekeli.

„V prvom kontakte to vracia človeka do detstva, kedy architektúra bola samozrejmosťou a robili, či priali si ju aj nearchitekti – inžinieri a lekári. Tento dom je zjavením – priestorovou mnohoznačnosťou a materiálovou pravdivosťou. Najviac ma však dostali detaily: bazén – kajuta a pre mňa jedna z najočarujúcejších miestností vôbec – kúpeľňa obložená kabrincom, s lavicou vedľa vane.“ Ján Studený

Pohľad do záhrady

Pohľad z východu. Východ do záhrady v hornej úrovni je vstup do ateliéru

Horná terasa

Horná terasa

Horná terasa

Katarína Kissoczy

LH: Od kedy a do kedy tu žili vaši rodičia? A vy?

KK: Stavať začali v roku 1963 a sťahovali sa sem v roku 1967. Najprv bol hotový samozrejme ateliér. V roku 2007 zomrel otec a rok nato mama. Počas toho ako stavali dom, som žila u starých rodičov v Prešove. Predtým sme bývali v dvojgarsónke v Krasňanoch. Od konca 80-tych rokov žijem v Prahe a sem som sa začala pravidelne na dlhšiu dobu v roku vracať, až keď boli starší. Zhruba odvtedy sa o dom starám, udržujem ho.

Koľko rokov mali rodičia keď sa tu nasťahovali?

Narodili sa v roku 1926, čiže mali 41 rokov.

Ako získali pozemok?

Pozemok patril maliarke Gabike Schillerovej a jej otcovi Dr. Schillerovi, mali na tú dobu nadmernú záhradu a preto predali časť našim.

Rešpektovali nejakých architektov zo slovenskej dobovej scény?

Pokiaľ viem, tak k Ferdinandovi Milučkému mali blízko. Mama spolupracovala s viacerými architektmi na interierových a exterierových zákazkách.

Ako to bolo s návrhom domu – bola to spoločná práca rodičov? Prečo si to nedali navrhnúť architektom?

Úplne presne to neviem, ale podľa mňa ho navrhli spolu. Dom im podľa ich predstavy potom nakreslil architekt Černý. Pôvodne urobil aj návrh, ale ten rodičia neakceptovali. Až potom si to urobili podľa seba. Poňali to kompletne, výtvarne formovali okrem domu, interiérov, zariadenia aj vstup do domu, plot… Ako tínedžerka som to veľmi neriešila, až teraz keď som tu častejšie, vidím ako veľmi to premysleli a postavili presne podľa svojich potrieb. Napríklad ateliér je umiestnený v časti kde je veľa stromov a je tam chládok až do neskorého popoludnia. Schválne na tej strane nie sú okná, lebo keď sa robí s autogénom a zvára sa, ide z toho ďalšie teplo.

Dom je pekne umiestnený v záhrade.

Pôvodne bola na pozemku záhrada a tak existujúce stromy zakomponovali do celku. Aj výhľad do Rakúska z horného podlažia je určujúci. Vonku, na južnú stranu, potom navrhli okrem terasy s integrovanými priestormi pre kvety aj bazén. Dali si záležať na schodoch, chodníkoch. Je tu aj sauna. Umiestnili ju zboku domu, v zadnej časti, blízko bazénu. Ja už ale bazén, ani saunu nepoužívam.

Vnútro bazénu so schodmi

Bol bazén od začiatku zastrešený? Prečo ho už nepoužívate?

Na začiatku nebol, ale keď zistili, že je jeho údržba kvôli padajúcemu lístiu dosť náročná, tak ho zastrešili. Aj tak ho bolo treba stále čistiť a ja som ho kvôli tomu nemala rada. Vtedy ešte neboli také účinné chemické prípravky. A oni by to asi ani nechceli tak chemizovať ako sa to robí dnes. A inak sú v ňom také sochárske schody.

Momentálne ho používam ako výstavný priestor- galéria BAZÉN, niekedy pre prácu počas sympózií a jedno obdobie sme tu robili inštalácie. Napríklad tu vystavovala Patrícia Koyšová, Ninna Karnamo a ďalší. Čo sa týka sauny ani tu už nepoužívam, lebo bývam čiastočne v Prahe a čiastočne tu. A tak musím strážiť ekonomické výdaje.

Spomínali rodičia niekedy počas života na priebeh stavby?

No určite to bolo vyčerpávajúce, lebo v tej dobe bol nedostatok všetkého, neboli ani tehly, len vďaka tomu, že dokázali obidvaja spracovávať kov, si dokázali sami vyrobiť okná, radiátory, krb aj iné konštrukcie, ktoré sa vtedy nedali kúpiť. Niektoré veci sa im nepodarilo dokončiť, ale to boli maličkosti. Nejaké obklady v kúpeľni, medzidvere vo vstupe…

Vstup do domu s roštom na čistenie topánok

Vstupný priestor

Obývací priestor s integrovanou kuchyňou

Sklo z Lednických Rovní, dizajn Karol Hološko

Obývací priestor s krbom

Horná chodba s minimalistickým svietidlom.

Detail okna s kovaním a dodatočným zateplením

Horná kúpeľňa s pôvodnou sanitou a keramickým obkladom

Horná kúpeľňa – vaňa a odpočívacia chaise longue

Dolná kúpelňa s pôvodnou farebnosťou

Je interiér pôvodný? Alebo sa v priebehu rokov významne menil?

Je dosť zachovaný, menil sa iba čiastočne. Je viacúrovňový. V nižšej úrovni je spoločenská hala a kuchyňa, na poschodí spálne, kúpeľňa a bývalá fotokomora (ta bola projektovaná už od začiatku) a z boku na úrovni ulice je k domu pridaný veľký priestor sochárskeho ateliéru s veľkými odsúvacími dverami do záhrady. Čo sa týka zariadenia, napríklad mama bola priekopníčka v spojení kuchyne s obývacím priestorom, ako je to dnes úplne bežné. V tom období to bola úplna novinka. Mama už vtedy argumentovala, že prečo má byť zavretá v kuchyni a variť pre niekoho. V obývacom priestore navrhla sedací čalúnený nábytok, deliacu pultovú stenu, pracovný a servírovací pult, s otcom krb. Kuchynská linka je kovová, štandardizovaná a moderná – je to klasika z konca 60. rokov.

Otec bol tiež technologicky veľmi zdatný (pozn. autora Ing. Štefan Kissoczy bol docentom na Vysokej škole technickej v BA), a veľa z toho, čo vidíte, vyrobil. Radiátory, okná, krb, svetlíky sú jeho….

V hornej časti sa už nezachoval pôvodný nábytok. Boli tu také jednoduché skrine. Ja som tu spravila novú drevenú podlahu, mame sa veľmi nepáčila, a je tu nábytok po starých rodičoch. Pôvodne tu bola betónová dlažba s vlneným kobercom s vyšším vlasom, ale teraz je tu teplejšie. Rodičia silne dbali na materialitu a mama všetko podriaďovala svojej estetike. Keď sa jej niečo nepáčilo, prerobila to. Napríklad aj otcovu košeľu na blúzku pre seba.

Zariadenie v dolnej kúpeľni je celkom autentické, v hornej kúpeľni som ho čiastočne zmenila, pridala som sklenenú priečku do pôvodného sprchového kútu, kvôli novým potrebám (hostia sympózia), ale napríklad batéria aj obklady sú pôvodné.

Pôvodne boli priestory aj viac čistejšie, napríklad bez zábradlí, ale ako rodičia starli, tak pribúdali oporné prvky. Aj v niektorých detailoch sa dom menil, napríklad svetelné podhľady smerom von boli transparentné. Tak, aby aj svetlo mohlo ísť von.

Spomínali ste dôraz na materialitu. Aké materiály teda v dome použili?

Tehlu, kov, sklo, betón, bridlicu, drevo, keramické dlaždice. Veľmi riešili funkcionalitu a logiku priestorov a to až do detailov ako napríklad priechodný rošt pre čistenie obuvi vo vstupnej miestnosti v domu. V pivnici otec zase vymyslel dômyselnú šachtu pre zhadzovanie uhlia aby minimalizoval nečistotu aj prácu. V predsieni pod bridlicou bolo podlahové kúrenie. Rodičia boli veľmi vynaliezaví a mali radi inovácie.

Ako pracovali so svetlom?

Aj to je veľmi dômyselne premyslené. Dom je orientovaný hlavne juhovýchodne a všade umiestnili veľké okná (okrem ateliéru), aj na severnej časti orientovanej do ulice. Plus sami riešili aj osvetlenie. Viaczdrojové, aj rozptýlené, napríklad ten svetelný pás nad sklenenou stenou a dverami do záhrady. V hlavnom obývacom priestore bolo zavesené modernistické guľaté kreslo z ÚĽUVU. Nad schodisko otec vyrobil úplne minimalistické svetidlo.

Okná už určite nevyhovujú aktuálnym štandardom, celkovo je tu veľa presklených plôch. Dom by sa skôr hodil do Kalifornie. Ako sa s tým pasujete?

Áno, nie sú to izolačné okná ako ich poznáme dnes a vďaka tomu sú tepelné úniky veľké. Chcem ale zachovať ich pôvodný charakter. Nielen okná, ale aj kovania okien navrhli a vyrobili rodičia. Snažím sa to korigovať bez nejakých väčších zásahov do domu. Napríklad sme jemne zateplili na hornom balkóne trochu skla izoláciou, alebo si pomôžem aj kartónom, zdvojením okien alebo dekami v zime.

Ako kúrite?

Kúri sa tu plynom. Pôvodne tu bol aj kotol na uhlie. Dom nemá takmer žiadne izolácie a áno má veľa presklených plôch. Oni to vtedy pri navrhovaní veľmi neriešili, lebo energie boli lacné. Dnes je to dosť problém. Navyše tento dom je vo veternom koridore, ktorý končí niekde v Rakúsku. Rodičia to trochu podcenili a všetky okná navrhli tak, že sa otvárajú smerom von. Takže musíme dávať pozor, aby ich neodfúklo.

Ako si mama navrhla ateliér?

Pracovný priestor je určený na prácu s kovom, pretože mama robila veľa so železom, ktoré sa rezalo s autogénom. Vo vchode do domu je drevená dlažba, podobne ako kedysi v prejazdoch domov. V ateliéri je technická podlaha, špeciálne opäť pomohol otec. Vyrobil napríklad na strop posuvnú rampu, s ktorou sa dali prenášať ťažké sochy. Spomínala som aj to, ako je ateliér logický umiestnený v chládku a je prepojený s bytom dverami do vstupnej haly. Hneď vedľa kúpeľne. Na stene, ktoré prepájajú ateliér so vstupným foyerom je natapetovaná veľká celostenová kresba. Je to škica, ktorá ostala z jednej monumentálky, ktorú mama robila.

Ako si spomínate na život v dome?

Mama aj otec tu trávili veľa času, samozrejme najviac v ateliéri. Pravidelne raz do týždňa si pozývali hostí, ale neboli to veľmi ľudia z umeleckého prostredia, skôr vedci a ľudia z iných odborov. Mama dbala aj na prestierania a riad. Napríklad sme mali doma kolekcie moderného úžitkového skla z Lednických Rovní. Stále ich mám odložené, ale veľmi ich nepoužívam. Žilo sa tu s nimi dobre.

A ako bez nich?

Najťažšie to bolo keď zomreli. Ten prechod bol náročný. Nemám súrodencov a tak sa o dom starám sama. Má to ale aj výhodu. Môžem si to robiť podľa seba a nikto mi do toho nehovorí. Dlhodobo sa snažím robiť poriadok v pozostalosti. Spracovala som ju do rozsiahlej monografie. A hľadám nejakého odborného pomocníka, kunsthistoričku, ktorí by mi s tým pomohli. A hlavne, začala som tu robiť umelecké sympózia. Vďaka tomu sa tu cítim oveľa lepšie. Dom zase funguje. Snažím sa ho otvárať ľuďom a snažím sa tu tvoriť ja, aj nechať tvoriť iných. Za 11 rokov tu prešlo viac ako 120 autorov a každý tu zanechal nejakú vec. Našťastie sú to väčšinou šperkári. Takže sa to zmestí do jednej krabice. Pre sochy, ktoré tu vzniknú (tiež ich nie je málo), mám prenajatú veľkú záhradu oproti. Som rada, že je prístupná verejnosti a že našu tvorbu môžeme ukázať Bratislavčanom.

Plány a fotografie z archívu Katy Kissoczy: