Skryté mestá / DÔVERA-ČAS-RITUÁL-INTIMITA
lisabonská kaviareň ako sociálna inštitúcia
Svoju prvú kávu v Lisabone si pamätám celkom presne. Bol júl 2014 a sedela som pri kiosku v parku Príncipe Real – tam, kde sa dá skryť pred slnkom pod obrovskou korunou dvestoročného cédra. Miestna káva bola malá, silná, trochu horká od robusty, a na nič sa nehrala. Presne ako rázne gesto čašníka, ktorý ju položil na pult.
Foto: archív autorky.
Počas mojich návratov v nasledujúcich rokoch som pomaly spoznávala miestny kávový kult a to, ako káva prirodzene vypĺňa rôzne momenty dňa Lisabončanov. Prvé, druhé, tretie, štvrté, piate café posediačky alebo na stojáka, káva po ceste do práce, káva na ceste z práce so zákuskom, a zopár šálok medzitým. Štrnganie hrubého porcelánu, ktoré znie od rána do večera na pozadí mesta.
Každodennosť lisabonských kaviarní formovala moje pochopenie tohto mesta. Jeho rytmu, zvykov a tiež niečoho, čo nemalo fyzické parametre a odhaľovalo sa mi pomaly, v čase, kávu za kávou.
Kaviareň ako sociálna inštitúcia
Október 2019
Je októbrová streda, štvrť na dve popoludní. Objednávam si džús a espresso. “Para fora,[1]” hovorím. Čašníčka sa s úsmevom pýta, či mi vonku nebude zima. Asi bude, pomyslím si, ale chcem si ešte vychutnať posledné posedenia na čerstvom vzduchu.
Sequeira vo štvrti Saldanha je jednou z elegantnejších lisabonských kaviarní. Jej elegancia spočíva v oblečení čašníkov a čašníčok, v starosvetskom mramorovom interiéri, v tom, že vám k čerstvej pomarančovej šťave na malý tanierik naservírujú dlhú lyžičku.
Sedím na rušnej ulici, miešam džús a pozerám na zaprášenú markízu: Sequeira, od roku 1902. Zatiaľ čo pijem svoju prvú kávu, vo vnútri sa už konzumuje obed. Ústrednú časť interiéru tvorí, takmer ako oltár, dlhý chladiaci pult, ktorý je zároveň barom. Ako had sa vlní priestorom, plný rovnako žltých koláčov. Zákazníci postávajú pri bare, “na stojáka” si dávajú polievku a sendviče. Sú medzi nimi študenti, biznismeni v tmavomodrých oblekoch, staršie dámy a páni. Nehomonogénne obsadenie, typické pre lisabonské kaviarne mimo turistického centra.
Po káve mi vyhladne a tak sa presuniem do zadnej časti priestoru, ktorú tvorí malá jedáleň. Tácku si pomaly posúvam po nerezovom pulte a keď na mňa príde rad, vyberám si z menu svoje obľúbené portugalské jedlo: Bacalhau a brás. Ako si pochutnávam na tomto podivnom mixe tresky a zemiakov, všimnem si staršieho pána pri vedľajšom stole. Potom, ako sa usadil, mu čašníčka priniesla na tácke obed. Ich gestá prezrádzajú, že sa nevidia prvýkrát. Usmejú sa na seba, čašníčka odchádza, pán sa pustí do jedla. Je to naisto jeden zo štamgastov, pomyslím si. Dnes, ako každý iný deň, sem prišiel na obed – tam, kde ho poznajú a napriek pravidlám obslúžia, pretože by si tú radu pri pulte vystál len s ťažkosťami.
Letmo sledujem, ako si k obedu uchlipkáva pivo a rozmýšľam, že lisabonská kaviareň je vo svojej podstate neoficiálnou, ale veľmi funkčnou sociálnou inštitúciou. Improvizovane, ale o to láskavejšie rieši urgentné potreby, vypĺňa prázdne miesta, ktoré sa so starobou zväčšujú. Najmä jedno z nich: samotu. Kaviareň je tam, kde nedosiahne nemotorná alebo neexistujúca ruka štátnej pomoci, tam, kde absentuje rodina. Kaviareň znamená spoločnosť, aj keď človek pri stole sedí sám. Kaviareň je nebyť sám.
Bezpečie rituálu
Júl 2019
Je letné nedeľné dopoludnie v Carcavelos na predmestí Lisabonu. Po nákupe na tamojšom blšáku som sa zastavila v miestnej pastelarii na kávu. Pastelaria je pre Portugalčanov všeobjímajúci názov pre kaviareň, pekáreň, obedáreň, často i bar. Čašník – povedzme, že sa volá João – pobehuje medzi stolmi, tam pristane koláč, tam káva, tam polievka.
Pomaly pijem kávu a pozorujem priestor. Je leto a dvere sú otvorené, vo vnútri lietajú muchy, vedľa pri stole sedí pán s vnukom, odkrajujú si spolu z koláča. Dokonalý pokoj víri iba čašník a hučanie kávostroja.
V istom momente do dverí vchádza staršia pani – nazvem ju Antónia – v nedeľných roupas [2]. Topánky z prepletanej kože na nízkom opätku dopĺňa kabelka v podobnom štýle. Takmer biele vlasy má zopnuté do úhľadného copu. Keď ju João uvidí, na plné ústa zvolá „Bica cheiaaa!!“ Čašníčka jeho povel okamžite pochopí a priskočí ku kávostroju: v naučenej choreografii zatiahne páku, pripraví šálku, spustí stroj. Poteší ma, že už rozumiem kávovému žargónu: bica cheia znamená dlhé espresso. U pani Antónie to ide bez objednávky, pretože João vie, čo si jeho zákazníčka dáva každý deň. Postavia sa spolu k pultu s koláčmi a Antónia si popri rozhovore vychutnáva svoju bicu zo sklenenej šálky, ktorá je iná ako ostatné a tak predpokladám, že je vyhradená špeciálne pre ňu. Stoja pri sebe a vymieňajú si novinky, možno klebety, a aj ich gestá prezrádzajú, že tu takto v nedeľu na obed nestoja prvýkrát. Sledujem túto scénu a cítim teplo zdieľaného rituálu, blízkosti, dôvery, času. Ktovie, koľko káv tu už spolu vypili?
Mikrokozmos ulice
Pastelaria São Jorge, september 2018, foto: archív autorky.
September 2018
Na ulici Passos Manuel vo štvrti Anjos som strávila v prenajatom byte tri mesiace. Po pár týždňoch som pochopila, že táto ulica bola celým univerzom – že by som ju na pár mesiacov ani nemusela opustiť, a predsa mala všetko, čo potrebujem k životu. Jej dlhý parter skrýval hotel, tri reštaurácie, pizzériu, obuvníctvo, servis pneumatík, obchod „vyrobíme čokoľvek z plexiskla“, textil, sekáč, dve starožitníctva, kaviareň, cukráreň, potraviny, kvalitné kníhkupectvo, lekáreň, škôlku. A skoro som zabudla na krajčírstvo, banku, sex shop a zelovoc s portugalskou produkciou.
Ulica Passos Manuel bolo skutočné, plnokrvné susedstvo. Po dvoch týždňoch som sa začala zdraviť s pár miestnymi. Niekedy som sa zastavila v malom obchode s textilom, ktorí vlastnili starší manželia a niečo si kúpila – spodné prádlo, ponožky, kuchynskú utierku. Od pani Márie som si nechala ukázať utierky s rôznymi vzormi a potom som sa jej lámanou portugalčinou snažila vysvetliť, prečo sa mi nepáči práve tá, podľa nej nádherná, s motívom Fátimy, pútnického miesta na sever od Lisabonu, kde sa kedysi trom deťom zjavila Panna Mária.
Z okna pracovne som mala výhľad na Pastelariu São Jorge, do ktorej som často zašla na kávu alebo obed. Bolo mi hneď jasné, aké miesto má São Jorge na ulici – je stredom jej slnečnej sústavy, tam sa zachytávajú, jeden za druhým, dni a príbehy.
Mala som rada moment, keď predo mnou čašník Paolo – rýchlym a presným gestom, v ktorom boli dlhé roky praxe – rituálne rozprestrel papierový obedový obrus, na ktorý položil naleštený príbor. Niekedy som zišla dole z bytu dať si kávu, čítať knihu, sledovať život na ulici. „Káva a pomarančový džús, ako vždy?“ spýtal sa ma Paolo po mesiaci.
Mesiac tiež trvalo, kým som nadobudla prehľad o všetkých štamgastoch. Takmer každý deň som vídala staršieho pána, ktorý vonku sledoval ulicu, vnútri televíziu. Boli dni, keď vyzeral veľmi osamelo, ale počas mnohých večerov som ho videla horlivo diskutovať so skupinkou mladých, ktorí si k nemu prisadli. Ďalšou bola asi sedemdesiatročná pani Rita, ktorá každý deň prichádzala na obed dokonale nalíčená a oblečená, s vlasmi, ktorých úprava ju pravdepodobne stála celé ráno. Pred vchodom sa vždy zastavila, aby dôkladne preštudovala obedové menu, napísané modrou fixkou na kuse bieleho papiera. Ak si sadla k vedľajšiemu stolu, začula som Paola: „Och, dnes nemáme vašu obľúbenú rybu, musíte si vybrať niečo iné!“ alebo „Dnes vyzeráte výnimočne dobre, čo ste so sebou spravili?“ Áno, úctivý kompliment alebo decentný flirt je súčasťou lisabonskej kaviarne.
Pastelaria São Jorge, november 2018, foto: archív autorky.
Raz som sa v São Jorge zoznámila s Cami, celým menom Maria do Carmo. Sadla si k vedľajšiemu stolu, objednala si koláč a kávu, zapálila cigaretu. Začítaná do svojej knihy zrazu počujem: „…počuj, nedáš si?“ Pochopím, že sa chce rozdeliť o svoj palmier. „Daj si, je obrovský, to som nečakala!“ hovorí mi chrapľavým, prefajčeným hlasom. Nedá sa odmietnuť, a tak si odhryzujem z palmiera a rozprávam sa s Cami o živote, o ulici, a o kaviarni São Jorge, kam sa vracia každú nedeľu popoludní, aj keď sa už presťahovala do inej štvrte.
Lisabonská kaviareň: sociálny ekosystém a čas
Kaviarne, pastelarie a leitarie nie sú v Lisabone len miesta, kde sa nasýtite, sú to predovšetkým body sociálneho kontaktu. Na jednej strane sú tu väčšie kaviarenské „inštitúcie“, akou je spomínaná Sequeira, a potom kaviarničky, ktoré sú súčasťou takmer každej ulice. Nie sú okázalé ani elegantné a zväčša ich nenájdete na Google maps. Vykachličkovaný ateliér a jednoduché zariadenie sú len nevyhnutným pozadím toho najdôležitejšieho, čo sa tu každodenne deje – život štamgastov, v portugalčine cliente habitual. Mierka fungovania tohto typu kaviarní je dostatočne intímna na to, aby sa tu vedelo o všetkých; kde bývajú, aké sú ich denné rituály, či si sladia kávu, ako sa darí deťom, manželke, vnúčatám. Kto zistí, že sa vám niečo prihodilo, ak žijete sami, bez rodiny a priateľov, ktorí by vás navštívili? Ak sa niektorý zo štamgastov v kaviarni neobjaví čo i len deň, dva, je to patričný dôvod na rozruch.
Postupom času som pochopila, že kaviarne tu nie sú iba o káve, ale predovšetkým o niečom veľmi dôležitom a súčasne krehkom – že tvoria akúsi záchytnú sieť, organicky formovaný ekosystém blízkosti.
Predstavte si, že žijete sami. Máte vyšší vek, možno ste prišli o partnera, možno nemáte dobré vzťahy s rodinou. Čo môže byť viac, ako počuť čašníka vysloviť vaše meno, ak je jediným človekom, ktorý vás za celý deň osloví? Mať svoj stôl, svoje miesto, z ktorého pozorujete svet – možno posledný pevný bod, ktorý vám ostal.
Kaviareň je čas – sú to jednotlivé dni a celé roky. Kaviareň zachytáva príbehy jednotlivcov a zároveň pozná príbeh celej štvrte. Nie je to čas lineárny, ale cyklický, ktorý Paul Auster krásne zachytil vo filme Smoke. Je to striedanie období, váš výhľad v meniacom sa počasí, deti, ktoré sa narodia a rastú, aby sa časom sami stali štamgastmi. Získať si dôveru čašníka a ďalších hostí, ktorí vedia, že ste dobrý človek, aj keď ste zrovna nevrlý, lebo máte zlý deň – na to jeden týždeň nestačí.
Lisabonská kaviareň nie je len fyzický priestor, je to konštelácia vzťahov, ktorá slúži celej štvrti, budovaná deň po dni. Je to dôvera komunity, ktorá rastie a tuhne v čase, sociálny ekosystém, ktorý sa o seba dokáže postarať.
Jedinou konštantou je zmena
Október 2018 – október 2019
Ocitla som sa v uličke Rua de São José paralelnej s dominantnou Avenidou da Liberdade – honosným bulvárom, olemovaným butikmi. Čas pred dohodnutým stretnutím trávim pozorovaním diania naokolo. Je jeseň 2018 a celý Lisabon už pár rokov prechádza zmenou, ktorú naštartoval prílev turistov, a ktorá prudko predbieha prirodzený vývoj. Práve v tejto štvrti sa v malom priestore akumuluje príliš veľa zmien. Stojím na rohu a mám pocit, akoby som pozorovala ostrovy pozliepaných dejov: časy minulé a budúce, tlačiace sa pri sebe ako polámané tektonické dosky, nasunuté jedna cez druhú v totálnej diskrepancii. Prítomnosť akoby sa prepadla niekde medzi. Mnoho z toho, čo vidím, už nie je, alebo ešte len vzniká. Medzitým nič – časoprázdno.
Dostanem chuť na kávu a tak vojdem do malej kaviarne, ktorá už na prvý pohľad patrí času minulému. To, že som vstúpila do jednej z malých, ale významných „inštitúcií“, je mi jasné už po chvíli. Táto sa volá A Minhota. Za pultom stojí asi osemdesiatročná pani, stenu za ňou vypĺňajú až po strop police – na každej z nich pitoreskná zmes objektov – šálky, lízatká, zaprášené fľaše Ginjinhe. Z každého povrchu vyžaruje čas – veľa času. Všetko, čo vidím, má dávno svoje miesto, ktoré sa už nikdy nezmení. Objednám si kávu a usadím sa do rohu miestnosti. V kaviarni sú okrem mňa dve dámy, pravdepodobne susedky, neskôr vojde robotník z blízkej stavby a dá si kávu na stojáka. Niekto donesie čerstvé pečivo vo veľkom igelitovom mechu. O pár minút vidím, ako ku mne pani čašníčka kráča s kávou na malej tácke. Vidieť, že jej chôdza už robí ťažkosti, je taká pomalá, že sa jej pohyb dá ledva postretnúť. Tých pár krokov, čo nás delí, sa zdá ako večnosť. Chvíľu mám pocit, že ku mne kráča z minulosti, že sa mi to celé len zdá. Zdvihnem sa a vezmem jej kávu z rúk, s úsmevom sa poďakuje. Káva je zlá, stroj asi nebol dlho čistený. Ale vôbec mi to nevadí. Započúvam sa do rozhovoru pri druhom stole. Pani ukazuje priateľke deku s vyšívanými iniciálami. Hovorí, že ju možno predá inej známej. Pekná, pekná je veru, pritakáva tá druhá. Vedľa seba majú poukladané igelitky s nákupom. Z jednej trčí kúsok brokolice. Cítim sa tu bezpečne, príjemne banálne, až sa mi nechce nikdy odísť. Som vo „vate“ starého sveta, ktorá o chvíľu zmizne. Viem, že to, na čo sa dívam, už akoby neexistovalo. Dopijem horkú kávu, rozlúčim sa. Na stretnutie nakoniec meškám.
Čo znamená, ak vám nerozumie vlastné mesto?
Gentrifikácia a turistifikácia Lisabonu, to nie sú len „tvrdé fakty“ a prudko rastúce nájmy. Je to aj to všetko na pozadí: zvuk kufrov nadskakujúcich na dlažobných kockách – zvuk, s ktorým sa budia domáci, keď sa turisti ponáhľajú z Airbnb na ranné lety. Je to migrácia Lisabončanov na predmestia, pretože si už nemôžu dovoliť prenajímať byty v centre. Sú to preplnené ranné vlaky, keď sa vracajú do mesta za prácou. Sú to však aj udalosti, ktoré sa neukazujú na povrchu, ktoré sú nemerateľné: sú to straty, ktoré zasahujú najhlbšie do „mäkkých tkanív“ mesta. Je to rozpadanie sa malých ľudských spoločenstiev, predčasne ukončené príbehy. „Kedysi sme sa s priateľmi stretávali častejšie a trávili piatkové večery cestou po našich obľúbených podnikoch,“ hovorí mi kamarát a pokračuje: „Dnes mám pocit, že už nemáme kam ísť – väčšinu miest zavreli, alebo sa zmenili tak, že sa v nich necítime dobre.“
Kamarátka mi nedávno rozprávala príhodu, ktorá vo svojej mikro mierke celkom presne vystihuje dnešný Lisabon. Spolu s manželom zašli do centra na večeru a po dlhšej dobe sa ocitli na ulici Boa Vista. Zatiaľ čo obdivovali vynovené fasády, spomínajúc si na ošarpanú ulicu spred pár rokov, počuli niekoho kričať z jedného z okien v poslednom rozpadajúcom sa dome. Bola to stará pani, ktorá ich prosila o pomoc. Potrebovala zapojiť dvojplatničku do elektriny, aby si mohla prihriať polievku, a sama sa už nedokázala zohnúť. Ako spolu stáli v malom byte, ktorý tvorila len jedna prízemná izba, pani sa im poďakovala a povedala, že dnes mala šťastie. „Ako to myslíte?“ spýtal sa kamarátkin manžel. Vysvetlila im, že je už dlho odkázaná na pomoc okoloidúcich – kedysi jej vraj stačilo vykloniť sa z okna a požiadať o pomoc prvého človeka, kto prešiel naokolo. Ale v poslednej dobe je to inak – už jej tu, na vlastnej ulici, nikto nerozumie, pretože z Boa Vista a okolia sa už takmer všetci domáci odsťahovali – a ostali tu už len turisti.
K tomuto príbehu som sa v mysli často vracala a snažila sa pochopiť, čo znamená vo väčšej perspektíve. Prídem na to až vo chvíli, keď píšem tento text, ale zrazu je mi to úplne jasné: ak na ulici, na ktorej ste prežili celý život, nikto nerozumie vašej reči, nie je to len váš problém – znamená to niečo pre príbeh celého mesta.
Tak ako lisabonskú ulicu, aj kaviareň tvorí komunita – predstavuje dedičstvo, ktoré sa nedá priamo ochrániť legálnymi cestami, ani regulovať. Kaviareň je miesto, ktoré dôverne poznáte a ktoré pozná vás. Je to miesto, na ktoré sú naviazané ľudské príbehy – kaviareň sú krstné mená štamgastov, ktoré možno vysloví už len čašník.
O pol roka neskôr náhodou kráčam rovnakou ulicou. Zastavím sa pred povedomou vykachličkovanou fasádou s názvom A Minhota. Dvere sú zavreté, vo výklade leží prach, ostré jarné slnko zvýrazňuje každé jedno zrnko. V prachu sa povaľuje zapaľovač a prázdna igelitka.