Skryté mestá / A OBLOHA SA NAPLNILA TRBLIETAJÚCIM SA SKLOM : 9/11 alebo jeden deň v živote mesta
Verzia toho, čo sa považuje za starý (dobrý) New York, sa mení v závislosti od toho, s kým sa o ňom rozprávate. Pre niekoho sú to drsné, ale hlavne živé a tvorivé 70-te roky, keď sa mesto ocitlo na dne ekonomickej krízy a vrchole kriminality. Pre niekoho je to New York pred rokom 1995, teda pred nástupom starostu Rudolpha Giulianiho, ktorý ho metaforicky aj doslova vyčistil a tým aj obral o mnohé jeho príbehy, komunity, atmosféru a autentickosť. Existujú aj ďalšie príbehy nostalgie za starým, dobrým New Yorkom. A tie sú, tak ako všade inde, viazané na prvotnú skúsenosť tohto miesta, ktorá býva veľmi intenzívna a neprenosná.
Aj o tom je rozhovor s mojim známym, newyorčanom Ramanom z minulého leta. Rozprávali sme sa o najvýraznejších zážitkoch z mesta, v ktorom strávil svojich posledných 20 rokov. Pokúsili sme sa zachytiť pocit z New Yorku v určitom momente v čase: štvrť Lower East Side koncom 90-tych rokov, učenie sa „jazyka“ gentrifikácie, a tiež výsostne osobnej, intímnej skúsenosti 9/11 a stopy tohto septembrového dňa v pamäti mesta a jeho obyvateľa.
Štvrť SoHO na Manhattane, jún 2018, foto: archív autorky.
KP: Do New Yorku si prišiel v roku 1998. Aký bol tvoj pocit z vtedajšieho mesta? Mám tým na mysli NYC pred 9/11, keďže, ako si mi sám povedal, toto je tvoj ultimátny bod v kontexte celkovej zmeny.
R: Môj pocit viem opísať celkom presne – mesto bolo vtedy ako bublina, ktorá praskla spolu s 9/11. Tie roky medzi 1998, kedy som sa prisťahoval do mesta, a 2001, sú moje najobľúbenejšie. New York tých čias som miloval. Umelecká scéna bola veľmi zaujímavá a živá a mesto malo vtedy pre mňa určitý fantazijný element. Prišiel som sem z Bostonu, kde sa toho až tak veľa nedialo, a táto nová kreativita ma fascinovala. Obzvlášť na Lower East Side, kde som sa vtedy zdržiaval. Ľudia žili v obchodoch, kde súčasne predávali svoje dizajnérske produkty, uliciam dodávali charakter nepretržite otvorené umelecké priestory, ktoré boli tiež obývané, podchvíľou sa diali nejaké vernisáže. Fungovalo tam veľa squatov.
V tom čase na Lower East Side (ďalej ako „LES“) ešte fungovala živá manufaktúrna výroba, z ktorej umelci ťažili – či už z jej estetiky, alebo ako zdroja materiálu. Bola to taká zmes industriálnych elementov a umeleckej komunity, ktoré sa prelínali. Taký naozajstný mix medzi Chinatown (susediaca štvrť, pozn. autorky) a „hipstermi“. Nejakú gentrifikáciu som si vtedy však vôbec neuvedomoval. Jediné, čo som vnímal, bola táto energia – človek mal vtedy pocit, že tu môže všetko.
Myslíš si, že ľudia si vtedy mohli dovoliť byť vo svojom umeleckom živote dobrodružnejší a nemyslieť až tak na to, že treba každý mesiac zaplatiť nájom? Zdalo sa ti, že ešte koncom 90-tych rokov bolo cítiť nejaký pozostatok čias mladej Patti Smith, kedy si mohol prísť do New Yorku s prázdnymi vreckami a nadšením pre umenie, dúfajúc, že sa to nejako vyvŕbi?
Myslím, že tam išlo o dve veci naraz, ale v tej dobe som videl iba jednu stranu mince. Keď som hovoril o Chinatown, LES a prelínaní industriálnej a umeleckej scény – až takto spätne dokážem identifikovať, čo sa tam naozaj dialo. Vtedy som pre túto transformáciu nemal „jazyk“, alebo syntetizmus, cez ktorý by som videl veci v širších súvislostiach a vnímal nielen, čo sa deje, ale aj to, čo musí nevyhnutne nasledovať. A tým bola invázia mladých ľudí s trochu viac peniazmi, ktorí prichádzali do štvrte a brali priestor malým rodinným podnikom. Boli to pre mňa tvoriví ľudia, ktorí robili naozaj “cool” veci.
Takže je jasné, že celá idea gentrifikácie nebola v tej dobe súčasťou môjho jazyka. Sústredil som sa len na tú utopistickú, svetlú stránku veci, ktorá mi nedovolila vidieť tieto dystopické spodné prúdy.
Ale to, čo si opísal, je predsa jasný príklad toho, čo vystihuje prvý stupeň gentrifikácie. Dialo sa to v SoHO v 80-tych rokoch, nasledovali ďalšie štvrte: Williamsburg, Chelsea. Teraz to bol Bushwick, a tak ďalej. V slede udalostí to má opakujúci sa vzor, ktorý je dnes ľahké rozoznať.
Áno, je to tak, ale ako som už povedal, rozoznať to v tej dobe bolo trochu ťažšie ako teraz, retrospektívne. Umelci vždy gravitovali ku štvrtiam s nízkym ekonomickým statusom. Som si však tiež vedomý toho, že tí naozaj miestni – ako napríklad ten chlapík, bývalý pankáč a squater, ktorého sme stretli v Museum of Reclaimed Urban Space – toto nebezpečenstvo rozoznali skôr ako ja. Ľudia, pre ktorých bol „starý New York” ten v 70-tych a 80-tych rokoch…
Moja perspektíva bola pohľadom nováčika, ktorý bol fascinovaný všetkým, čo sa vtedy dialo na “downtown” umeleckej scéne: ľudia, žijúci doslova vo výkladoch svojich obchodov, umelci hosťujúci vlastné vernisáže. Videl som a cítil túto energiu a myslel som si, že k tomu môžem tiež prispieť, že dokážem podobne preniknúť mestom a spraviť niečo, čo bude mať efekt. Bol to svet, ktorý sa mi zdal dostupný.
Po 9/11 sa väčšina týchto priestorov zatvorila a na chvíľu to tam dole vyzeralo ako mesto duchov. To, čo sa stalo, zabilo miestnu ekonomiku a všetko vymazalo. A potom sa tam začali sťahovať bary. Bary a iné podniky, ktoré mali peniaze.
Asi nerozumiem úplne tomu, ako septembrové útoky súviseli s vymieraním umeleckej scény na LES. Mohol by si mi trochu objasniť tieto súvislosti?
Áno, je to úplne jednoduché – bezprostredne po 9/11 bolo všetko pod úrovňou 14-tej ulice na nejaké obdobie uzavreté. Pokiaľ si nemala naozajstný dôvod ísť do dolnej časti Manhattanu, tak si tam nešla. A za týchto okolností začala prirodzene hynúť ekonomika – napríklad veľká časť Wall Street sa v tom čase presťahovala do New Jersey.
Ach tak. Predstavujem si opustené ulice bez ľudí, čo samozrejme znamená: žiadni zákazníci dizajnérskych obchodov, žiadni návštevníci galérií.
Presne tak. Vymazalo to z mapy takmer každý jeden priestor. Predtým tam bol určitý, dá sa povedať nízkoprahový potenciál, kedy som cítil, že tento svet je dostupný aj pre mňa. Po 9/11 sa štvrť začala zapĺňať priestormi, ktoré generovali peniaze. Prišli noví ľudia. A títo ľudia si prisvojili nielen priestor, ale aj tú pôvodnú, surovú estetiku.
Keď hovoríš o tej estetike…zrazu mi to celé dáva zmysel. Keď si vezmeme jazyk gentrifikácie, toto by sme mohli nazvať jeho gramatikou. Tá pôvodná, surová estetika vychádzala z miestnych zdrojov (industriálne prostredie) alebo ich nedostatku (v zmysle absencie financií, a teda nútenej improvizácie), a vyvíjala sa prirodzene a postupom času. Čo znamená, že estetika umelcov nepostrádala obsah. V druhom stupni gentrifikácie však bola privlastnená a naleštená pre vyššiu strednú vrstvu, hladnú po určitej autenticite, ktorej nevadilo, že bola bezobsažná, že to bol „fake“. Surovosť sa vyprázdnila, ostal iba obal. Takzvaný „artist loft“ v SoHo, obývaný manažérom z Wall Street, je jedným z príkladov.
Pohľad na Manhattan Bridge, v pozadí ešte stoja Twin Towers, (záber z filmu Smoke, 1995, režiséri Paul Auster an Wayne Wang).
Rada by som sa teraz zamerala na 9/11, a ako si prežíval tento konkrétny deň ty osobne. Mimochodom – vždy ma fascinovalo, že ak by sa nás niekto spýtal, čo sme robil deň pred alebo po tejto udalosti, s veľkou pravdepodobnosťou by sme nevedeli odpovedať. Ale skoro všetci presne vieme, kde sme sa nachádzali 11. septembra 2001, čo sme robili, keď sme sa dozvedeli túto správu, pamätáme si takmer všetky detaily. To znamená, že by sme mohli tento deň zrekonštruovať v životoch mnohých ľudí po celom svete, zistiť, ako vyzeral ich život v tomto časovom bode. Je to vlastne určitý druh kolektívnej pamäte.
Povieš mi, aké to bolo pre teba? Ako sa začal a vyvíjal tvoj deň? Jednoducho si sa zobudil a išiel si do práce?
Áno, presne to som spravil. Cestou na metro som sa, ako každé iné ráno, zastavil v mojom Deli po sendvič s vajíčkom a syrom. A kávu. Vkročil som do obchodu, objednal som si, a z rádia som periférne začul niečo o nejakých lietadlách a rútiacich sa budovách. Ale vnímal som to len na pol ucha – myslel som, že to je nejaká relácia. Asi to neznelo dosť dramaticky na to, aby som to zobral vážne.
Kedy a kde si si uvedomil, čo sa naozaj deje?
Bol som v Q linke metra…ale možno to v tých časoch bolo D? Keď som v Brooklyne nastúpil, zaregistroval som, že ľudia o niečom diskutujú, ale nič z toho som nevnímal. Keď sme prechádzali cez Manhattan Bridge, veľa ľudí sa zrazu zhromaždilo okolo okien. Sedel som chrbtom k oknu, takže som nevidel, čo sa deje – myslel som si, že sú to turisti a pozerajú sa na Sochu slobody. Vlak sa hýbal podozrivo pomaly, ale ja som všetko okolo seba dlho ignoroval. Až kým som sa v nejakom momente pozrel, kam sa to všetci dívajú, a povedal som si…DOPRDELE!
To už bola jedna veža dole a valil sa z nej dym. Druhá veža ešte stála a dymila. A boli rovno tam, pred nami.
Vystúpil som na Canal Street a videl som množstvo ľudí, niektorí vyzerali otupene, iní kráčali, pokrytí prachom. Niektorí boli vydesení, plakali, boli ohromení.
Išiel som do práce, ktorú som mal vtedy na Broome Street a zapol som NPR (National Public Radio), aby som sa dostal k nejakej perspektíve tejto udalosti. Vtom prišla moja kolegyňa a povedala, poďme na strechu. O chvíľu stojíme hore a pozeráme sa spolu na dolnú časť Manhattanu. A v jednom momente vidíme, ako sa druhá veža rúti dole. Proste implodovala. To, čo pred sebou vidíme, je neuveriteľné. Obloha sa zaplní trblietajúcim sa sklom. Môj ústredný pocit je zmätok, netuším, čo sa deje. V rádiu zaznejú slová ako terorizmus, vojna, nehoda. Moja myseľ sa snaží uchopiť katastrofu, ale mám pocit, že zo správ sa nič nedozvedám. Som tam hore na streche a premýšľam. Myslím na to, že možno nikdy neuvidím svoju rodinu. Pozerám sa na svet predo mnou, na kolabujúce budovy a súčasne cítim, že chcem pozastaviť tento moment, mám pocit, že celý môj život sa môže v tomto bode zmeniť a ja to chcem precítiť. No čím viac som sa tejto chvíle držal, tým efemérnejšia sa zdala. A zatiaľ, čo toto všetko prežívam vo svojej mysli, počujem, ako moja kolegyňa hovorí: nech to vykonal ktokoľvek, bude tvrdo platiť. V jej slovách bol hnev, latentné násilie. Naše reakcie boli úplne rozdielne.
Ako som to všetko postupne absorboval, bolo na tom aj niečo krásne: tá iskriaca obloha, dym, ktorý všetko zaplavil. Bol to moment krásy a samozrejme hrôzy, traumy. Pamätám si, ako mi kolegyňa hovorí, že práve videla ľudí, skáčúcich z okien, čo som si ja vôbec nevšimol – dívali sme sa na ten istý obraz a každý sme vnímali niečo iné.
Bolo jasné, že v ten deň nebudeme pracovať. Rozhodol som sa ísť do jednej malej francúzskej pekárne na Spring Street. Išiel som tam a kúpil som si vrecko croissantov. Bolo ich presne šesť. A dve alebo tri kávy. A potom som si sadol na roh ulice a pozoroval, čo sa dialo naokolo. Sedel som na slnku a len som to všetko sledoval, absorboval, proste som len bol.
Musím povedať, že to znie trochu perverzne, užívať si tento moment s croissantmi uprostred katastrofy, ale priznávam, že ti vlastne rozumiem.
Tak to som rád. Obyčajne, keď sa rozprávam o 9/11 s ľuďmi, musím túto situáciu dosť zaobaliť. Bolo to dosť divné – len tak tam sedieť a pozorovať, čo sa deje. Skúšal som sa tiež dovolať svojej sestre, ktorá bola vo štvrti Tribeca, veľmi blízko budov dvojičiek. Ale nedarilo sa mi spojiť sa s ňou, celý telefonický systém skolaboval. Takže som mal pocit, že svet sa asi končí a ja si musím užiť tých posledných pár minút.
A čo presne si videl, keď si sedel na rohu ulice?
Videl som ľudí, ktorí bežali v ústrety tragédii – pravdepodobne novinárov, a ľudí kráčajúcich od katastrofy. Niekedy popoludní som si povedal, že by som sa mal presunúť. Croissanty a káva boli fuč. Išiel som na Manhattan Bridge, sadol som si na vrchnú úroveň, nohy mi viseli dole. Opäť som pozoroval, tentokrát doslova milióny ľudí, ktorí prechádzali cez most z Manhattanu do Brooklynu. More ľudí. Takéto momenty sú pre mňa vždy chvíľami reflexie života a smrti. V tej chvíli som cítil, že toto je historický okamih a ja som jeho súčasťou. A možno je to začiatok vojny. Takže som zažíval dve protichodné veci: užíval som si pokojne tento moment a ten krásny, slnečný deň, a zároveň som cítil drámu. No nebola v tom len trauma, ale aj úžasná energia, pocit blízkosti, zdieľania. Ľudia si navzájom pomáhali. Išiel z toho takmer pocit komunity, spoločenstva.
Jednoducho v tom bolo množstvo protichodných emócií. Krása verzus koniec.
Keď sa začalo stmievať, vybral som sa domov. Rozhodol som sa ísť pešo. Ani neviem, ako dlho som kráčal. Muselo to trvať zopár hodín. Keď som dorazil domov, našiel som si odkaz, že mám prísť ku kamarátovi. No a tam som to všetko uvidel v televízii. V detailoch. Ľudí, skáčúcich z okien. To bol moment, kedy som začal plakať a nemohol som prestať.
Bolo to naozaj zaujímavé, všetky tieto vrstvy emócií, celý ten proces ignorovania, videnia, absorbovania, uvedomenia si. A všetky si ich pamätám, aj po sedemnástich rokoch.
William Basinski, The Disintegration Loops, 2001, zábery z videa.
Tvoja prechádzka a táto atmosféra mi niečo pripomenula. Poznáš skladateľa Williama Basinskeho?
Nie, nepoznám.
Spravil jednu úžasnú vec, volá sa to The Disintegration Loops. Je to také requiem za 9/11. Hudbu tu sprevádza rovnako silné video, ktoré Basinski natočil zo svojej strechy v Brooklyne v ten septembrový večer. Vidieť na ňom siluetu Manhattanu a dym, pomaly sa valiaci oblohou, dym oznamujúci to, čo sa v ten deň stalo. To všetko na pozadí večernej oblohy a jej oranžového gradientu, posledného, miznúceho svetla.
Zaujímavé, až teraz si spomínam na ten dym. Takmer som naň zabudol.
Na jeho videu sa obraz postupne zapĺňa dymom a súmrakom. No signifikantná je tu predovšetkým hudba. V roku 2001 sa totiž Basinski rozhodol zdigitalizovať nejaké svoje nahrávky na magnetofónových páskach zo začiatku 80-tych rokov. Digitálny rekordér nechal bežať v slučke, a keď sa k nemu neskôr vrátil, zistil, že jeho staré pásky sa začali počas nahrávania deštruovať. Tá magnetická vrstva, ktorá obsahuje zvuk, sa postupne odlupovala a rozpadala, materiál degradoval viac a viac každým prehratím. Hudba sa menila na prach. Basinski sa proces rozhodol zopakovať s každou jednou zo svojich pások. To, čo z toho vyšlo, je veľmi pomalá, hlboká, hypnotická a absolútne melancholická hudba, ktorej rytmus je postavený na neustálom, až mantrickom opakovaní mikro motívov a trhlín. Zvuk sa vznáša a akumuluje, podobne ako ten dym nad mestom, plný prachu.
Basinski spravil tieto “post-nahrávky” len chvíľu pred septembrovými útokmi. No a v ten večer 11. septembra 2001 natočil zo strechy video, v ktorom zachytil poslednú hodinu svetla. Nasledujúci deň si ho prehral súčasne so spomínanými nahrávkami. Vtedy si uvedomil, ako dokonale sa tu dopĺňa obraz a zvuk. Nahrávky pôvodne vydal samostatne v štyroch častiach, ktoré sa od seba jemne líšia – rytmom, melódiou. Vizuál bol najskôr použitý len na obaly CD albumov, až neskôr bolo celé video vydané ako hodinový track so zvukom na DVD. The Disintegration Loops bol obrovský úspech.
Pre mňa je tá hudba silným monumentom toho dňa. Jej krása vychádza z rozkladu materiálu a v konečnom dôsledku reflektuje rozklad a smrť na úrovni septembrovej udalosti. Podobne ako oficiálny monument, The 9/11 Memorial and Museum dole na Manhattane, ktorý zaberá impozantný fyzický priestor (a ide doslova do hĺbky), Basinskeho hudba ponúka hlboký mentálny priestor pre meditáciu a reflexiu pokory, pominuteľosti.
Aj tvoja dlhá prechádzka mestom bola určitou poctou tomu dňu.
Áno. A je skvelé, že sme nahrali tento rozhovor. Je možné, že veľa vecí v najbližších rokoch zabudnem, lebo moja pamäť je presne ako tie jeho pásky.