Skryté mestá / UČIŤ SA MESTO

Ako sa učíme mestá? To, čo nie je nikde napísané. Nie nové trasy, ani tajné kluby, ale mesto a naše telo v ňom. Jeho rytmus, jeho pohyby, gestá, subtílne pravidlá.

Gordon Parks, a young woman on a fire escape, hanging laundry on lines stretched between Harlem houses, 1948, zdroj: kvetchlandia.tumblr.com

Ako sa učíme mestá? To, čo nie je nikde napísané. Nie nové trasy, ani tajné kluby, ale mesto a naše telo v ňom. Jeho rytmus, jeho pohyby, gestá, subtílne pravidlá.

Učiť sa New York: jeho rýchly krok, to, že na červenej čakajú iba turisti a metro môže kedykoľvek zmeniť trasu, že voda zovrie rýchlejšie, že si mám pýtať malú kávu, aby som aj tak dostala oveľa väčšiu, ako chcem, a keď v reštaurácii dojem, na stole pristane účet, pretože čas je tu vertikálny, čas je tu vertigo, a každá minúta má hodnotu ako meter štvorcový. Že čas a priestor je tu hustá, elektrizujúca hmota, že plytké výklenky v tuneli metra sú na to, aby do nich upratovači zaliezli, keď tesne popri ich telách presviští vlak, že dvere výťahu sa niekedy otvoria priamo do bytu. Učiť sa mesto znamená učiť sa nové trasy rúk: zamykať a odomykať v opačnom smere, správne potiahnuť metro kartu cez turniket (ani príliš pomaly, ani príliš rýchlo). Pravú ruku zdvihnúť v určitom uhle, aby zastavil taxík.

Učiť sa, že keď si počas heatwave [1] oblečiem mokré šaty, uschnú na mne, kým dokráčam k stanici metra.

Spoznať mesto sa, ako čokoľvek iné, nedá urýchliť. Odhaľuje sa v čase, v meniacom sa svetle. Naozaj spoznať mesto, rovnako ako spoznať toho druhého, sa dá, iba ak sme s ním: šťastní, hladní, unavení, smutní, frustrovaní, nahnevaní, leniví, opití, zvedaví.

Spomenula som si na moju obľúbenú esej od Georgesa Pereca, The Infra-Ordinary.

“Život prespíme ako v bdelom sne. Ale kde je náš život? Kde je naše telo? Kde je náš priestor? Ako máme hovoriť o týchto „bežných veciach“, ako ich spoznávať – spoznávať, nie spláchnuť preč, ale vytrhnúť ich z trosiek, v ktorých ostávajú zakliesnené, ako im dať význam, jazyk, nechať ich, konečne, hovoriť o tom, čím sú, o tom, čím sme my.

Možno je potrebné konečne nájsť našu vlastnú antropológiu, takú, ktorá bude hovoriť o nás, bude v nás hľadať to, čo sme tak dlho získavali drancovaním iných. Už nie to exotické, ale endotické.

Pýtať sa na veci, ktoré sa zdajú také samozrejmé, až sme zabudli na ich pôvod.[2]

Brooklyn, leto 2016. Prenajímam si izbu v Lefferts Gardens, v asi storočnom, štvorposchodovom dome. Pozorujem, ako sa na špinavom schodisku lenivo prevaľuje sladkastý dym z marihuany, ako na medziposchodí v barokovom šerosvite leží objedená kosť z kuraťa, ktorú celý týždeň nikto nezdvihne. Postupne sa učím ulicu a jej zvuky. Rap z veľkých áut každý deň duní celou ulicou, Jay-Z rozvibruje sklá na oknách. Jay-Z, ako brooklynské linky metra J a Z.

Sirény policajných áut a sanitiek sa v horúcom vzduchu, sálajúcom z betónu, deformujú ako fatamorgána. Celý jeden týždeň je otvorený vodný hydrant, až kým sa nevypustí jeho nádrž. Kvôli jeho pulzujúcemu zvuku nemôžem spať.

Najlepšia vec v byte na Lefferts Avenue je fire escape pred oknom mojej izby. O požiarnom rebríku som snívala dlho, obzvlášť po zhliadnutí filmu Frances Ha. Je leto a tak na ňom vysedávam takmer stále – s knihou, s kávou, s pohárom rosé s ľadom. V delirióznej heatwave sledujem život na ulici a jej rituály, pretože každá ulica má svoje rituály. Po pár dňoch pozorujem, že pán z domu oproti si chodí každé ráno, presne o pol deviatej, po noviny.

Pranie prádla milujem a New York ponúka nový zážitok, nadstavbu domáceho rituálu: vo väčšine bytov absentuje práčka a preto trávim čas v práčovniach, ktoré sú akýmsi lakmusovým papierikom života štvrte. Chodím vždy s knihou a užívam si čakanie. Práčku si vyberiem podľa čísla (snažím sa uchytiť si   22 alebo 29) a potom len sedím, čítam si, pozorujem dianie naokolo, a pozerám do točiaceho sa bubna.

Sušička je to, čo rada nemám.

V lete 2016 sa, v rámci nových okolností, rozhodnem, že prádlo budem sušiť “al fresco” na na mojom fire escape “balkóne”. V obchode si zaobstarám štipce a šnúru, ktorú premyslene naťahám v niekoľkých radoch naprieč kovovou konštrukciou. Už v ten deň sa s ťažkou igelitkou plnou mokrých vecí vlečiem domov, aby som na požiarnom rebríku vyvešala oblečenie. Slnko ukrutne páli, prádlo vonia. Slávnostne si otvorím pivo – oblieva ma spokojnosť a zvláštny pocit domova.

Zabúdať mesto, alebo endotické exotickým

Ako zabúdame mestá? Ako rýchlo mesto zabudne samo seba, svoje rituály? Pamäť prežíva vo veľkých udalostiach. Brooklyn Bridge 1869, Dvojičky 2001, Wall Street 2008, Chelsea Hotel 2011. Veľké úspechy a veľké zlyhania, oficiálna biografia oprostená od všetkého medzi riadkami, od strateného šumu. Všetko ostatné zmizne, ak jeho stopy neprežijú v literatúre: neopätované pohľady, rozhovory v bočných uličkách, príbehy z barov po záverečnej. Naša vlastná antropológia, ako povedal Perec.

“Tsunami, sopečné erupcie, kolabujúce budovy, lesné požiare, tunely, ktoré sa prepadli, drogéria na Champs-Elysées, čo vyhorela. Hrozné! Príšerné! (…) Ale čo sa vlastne deje, čo zažívame, kde je ten zvyšok, to všetko ostatné, kde to je? Ako by sme mali poňať, ako by sme sa mali pýtať, opísať to, čo sa deje každý deň, to, čo sa opakuje každý deň: to banálne, každodenné, samozrejmé, to spoločné, obyčajné, infra-obyčajné, ten šum pozadia, to, na čo sme zvyknutí?”[3]

Infra-obyčajné, ako také prádlo. Sušiace sa prádlo je dychom mesta, externalizuje jeho život, jeho rytmus, jeho intimitu. Prádlo v uliciach, ako príliv a odliv, praobyčajný rytmus, ktorý nepodlieha ničomu, len počasiu.

Ako ho Newyorčania sušili, predtým než sa začali dívať do obrovských, hypnotických sušičiek? Zdá sa, že úplne zabudli na to ich európske prádlo, na šnúry, ponaťahované naprieč ulicami Lower East Side.

Keď do Google napíšem “immigrants-in-new-york-laundry”, medzi inými vypadne táto fotografia:

Pondelkové pranie bielizne v New Yorku v prvých rokoch 20. storočia, keď do USA prichádzali každoročne stotisíce Talianov. V roku 1920 malo USA viac než 1 600 000 obyvateľov pochádzajúcich z Talianska. Obyvatelia Park Avenue a 107. Ulice, New York City, okolo 1898–1910, zdroj: wikipedia.org

O pár hodín neskôr, zatiaľ, čo moje prádlo povieva v horúcom letnom vánku, pracujem v izbe sediac za stolom. Zrazu zachytím zvuk, ktorý sa vymyká zo známej sonickej rutiny. Ulicou sa nesie hurónsky ženský smiech a keď ani po chvíli neprestáva, vykloním sa z okna, aby som na ulici uvidela dve ženské, ktoré si niečo fotia na telefóny a strašne sa pri tom smejú, natriasajú sa aj so svojimi kabelkami, účesmi a náhrdelníkmi, priam sa zadúšajú smiechom, akoby videli najvtipnejšiu vec na svete.

“Oh my God look at that, that is so craaaaazyyyyyy!”, kričí jedna z nich, zatiaľ čo tá druhá začne od smiechu hlasno kašľať.

Pozerám na ulicu, ale žiadny spektákel nevidím.

Som už naozaj zvedavá, čo je také crazy.

Po chvíli mi to dojde: moje sušiace sa prádlo.

Foto: archív autorky.

1 vlna horúčav
2 Georges Perec, The Infra-Ordinary (1973)
3 Georges Perec, The Infra-Ordinary (1973)