Výstava / PAVEL MAŇKA, STRATY A NÁLEZY

Uzavretý solitér, experimentátor a konštruktér, priekopník abstraktno-geometrickej tendencie na Slovensku [1] – aj tak by sa dal v krátkosti charakterizovať bratislavský výtvarník Pavel Maňka (1929 – 2015). Aktuálna výstava Straty a nálezy, realizovaná pri príležitosti nedožitých 90. narodenín Pavla Maňku je koncipovaná ako symbolické „nahliadnutie“ do jeho ateliéru. V komornom priestore galérie sa pokúšame aspoň vo fragmentoch priblížiť jeho charakteristické dizajnérske (najmä letecké a „vesmírne“ polohy) s cieľom sprostredkovať ho týmto spôsobom aj širšiemu publiku.

Ateliér Pavla Maňku, foto: Soňa Sadilková.

Životný priestor

Autorova pozostalosť, vo svojej pomerne jasne štruktúrovanej podobe [2], obsahuje niekoľko vrstiev (nielen umeleckého) materiálu, ktorý by si nepochybne zaslúžil hlbšiu bádateľskú pozornosť. Ako celok je tento materiál jednak cestou k Maňkovmu dielu a zároveň cestou k nemu samotnému. Nahliadnutie do umelcovho ateliéru a zároveň príbytku v dome na Pohronskej ulici v Bratislave, nám pomáha uvedomiť si podmienky, kontexty a inšpirácie, ktoré v jeho živote a tvorbe rezonovali najsilnejšie. Prechádzanie týmto priestorom prezrádza hlboké, priam meditatívne sústredenie človeka – „askétu akéhosi vlastného izmu“[3], ktorého životný štýl a spôsob práce by zniesli prirovnanie s rehoľou. Tento, zatiaľ intaktne „zakonzervovaný“, malý kus špecifickej bratislavskej architektúry bol Maňkovým úkrytom, rituálnym miestom i dielňou, v ktorej ostáva naďalej sprítomnený v niekoľkých rovinách svojej tvorivosti: jednak v jej najvýraznejšej podobe – v abstraktných plošných a priestorových dielach, ale aj v urbanisticky ladených návrhoch a kompozíciách, motivovaných záujmom o vesmír a sci-fi problematiku a napokon aj v nespočetnom množstve dizajnérskych prototypov – modelov lietadiel, odrážajúcich jeho celoživotnú posadnutosť lietaním na vetroňoch a leteckým modelárstvom.

Na ceste k abstrakcii

Maňka nebol autorom „chrliacim“ gejzíry nápadov. Svoj tvorivý potenciál koncentoval sústredene jedným smerom − k rozvíjaniu vlastného autorského programu, v ktorom sa opieral o premyslenú kompozíciu celku, redukovanie farebnej škály a čisté jasné tvary. Svoje diela postupne očisťoval od všetkého „nedôležitého“ a „nadbytočného“. Každý prvok, každá línia v procese jeho tvorby nadobúdali svoj maximálny význam a dôležitosť. Je zrejmé, že pre samotného Maňku bolo toto neustále hľadanie harmónie celku zároveň aj vyjadrením akéhosi životného postoja, resp. výrazom vnútorného presvedčenia smerujúceho k transcendencii. V roku 1966 sa ho pokúsil teoreticky zdôvodniť slovami: „[…] Rovná narysovaná čiara je vlastne kus nekonečna, má viditeľné pokračovanie oboma smermi. Seriálové opakovanie určitých prvkov zase imituje fázový časový posun. Tak ako jednotlivé častice hmoty spája gravitácia a ďalšie sily aj v umení každá skladba či kompozícia vznikne po realizácii určitej myšlienky či koncepcie. Pôsobením fyzikálnych síl, určitých zákonitostí a tvorčej invencie vznikajú originály smerujúce k vytvoreniu novej umelej prírody. Psychotronika odhalila fakty o existencii poľa u každého objektu, u živých bytostí biopole a vyžarovanie kladnej alebo zápornej energie. V súčasnom období sa snažím, síce v malej miere, obohatiť výtvarné objekty práve o túto dimenziu, aby vyžarovali kladné pole pozitívne pôsobiace na psychiku človeka. […] Myslím, že výsledky tohto až laboratórneho experimentovania jednotlivcov by mali prejsť do snahy o vytvorenie celoplanetárneho estetizovaného prostredia, harmonicky napojeného na mikro a makrokozmos.“ [4]

Hoci Maňkove prvé, kubisticky ladené, diela ešte prezrádzali inšpiráciu v predmetnom svete, postupne čoraz viac smeroval ku geometrickej abstrakcii, zaujímajúc sa predovšetkým o riešenie priestorových vzťahov v ploche.
Počas môjho prvého (a žiaľ aj posledného) osobného stretnutia s Pavlom Maňkom si v rozhovore ešte spomenul na svojich stredoškolských pedagógov Jozefa Chovana a Miroslava Fikariho. Zrejme práve kompozičné školské cvičenia na bratislavskej ŠUV, ktorú navštevoval v rokoch 1946 – 1950, boli prvým impulzom na jeho ceste k neskoršiemu abstraktno-geometrickému prejavu.

Kopa, foto: Soňa Sadilková.

Konštruktér a dizajnér

Ako upozornila už Ľ. Belohradská, autorovo myslenie bolo „rovnocenne dvojdomo zakotvené vo sfére voľnej tvorby i dizajnu.“[5] Návrhy rôznych novotvarov, ako napríklad návrh lietajúceho „vznášadla“ alebo maketa centrálneho sídla inštitúcií Európskej únie v Bruseli (2000) boli akýmsi uvoľnením umelcovej tvorivosti, prezrádzajúcim jeho túžbu aspoň utopicky zasahovať do veľkých architektonických projektov.
Osobité postavenie v Maňkovej tvorbe majú jeho priestorové objekty − perforované biele kocky (napr. Tribukus a Perfokubus, 1965), založené na hre so svetlom a tieňom. Maňka v týchto objektoch divákovi „nepodsúval agresívnu opartovú hru, ale vytvára kontemplatívny priestor na meditáciu.“[6]

Lietadlo, foto: Soňa Sadilková.

Nepovšimnutý

Odborný záujem o Maňkovu tvorbu v minulosti vzbudila najmä jeho účasť na bratislavských Konfrontáciách [7] a jeho spriaznenosť s Klubom Konkretistov, ku ktorému sa pripojil v roku 1968. Po utlmení činnosti klubu sa vytráca zo scény a znovu vystavuje až po roku 1990. Napriek vyhranenému autorskému programu a bezpochyby osobitému postaveniu v kontexte slovenského umenia 20. a 21. storočia nemá tvorba Pavla Maňku u nás doteraz inštitucionálne zastúpenie. Nemalý podiel na nepovšimnutosti umelca mala jeho celková osobnostná utiahnutosť, introvertnosť – „priam osudové solitérstvo“.[8] Ďalším zreteľným dôvodom je aj fakt, že svoje veci „ťažko púšťal“ a ich zverejneniu sa v podstate bránil.

 

1 Ľuba Belohradská mu pripisuje časové prvenstvo v obrate k abstraktno-geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.Spomína prvú (neverejnú) Konfrontáciu I v ateliéri J. Jankoviča kde sa prezentoval ako jediný predstaviteľ abstraktne-geometrického prejavu. Belohradská, Ľ., Trojanová, E.: Hranice geometrie. Petrum, Bratislava 2009, s. 240.
2 Materiál bol pomerne systematicky usporadúvaný jednak samotným umelcom, po jeho smrti čiastočne jeho neterou výtvarníčkou Soňou Sadilkovou (Maňkovou).
3 Belohradská, Ľ: Nepovšimnutý bratislavský konštruktér Pavel Maňka vs. (nevšímavý) kurátor Jiří Valoch. In: Jazdec, roč. 4/2012, s. 3.
4 Pohribný, A. (ed.) Klub Konkretistov. Kant, České Budejovice 1997, s. 125.
5 Belohradská, Ľ. , Trojanová, E., 2009, s . 240.
6 Ibid., s. 58−59.
7 Mojžiš, J., Jankovičová, S.: Konfrontácie. Petrum, Bratislava 2010.
8 Belohradská, Ľ., 2012, s. 3.
26 / 8 / 2019
by Naďa Kančevová
Zdieľaj na Facebook