[:sk]Výstava / PAVEL MAŇKA, STRATY A NÁLEZY[:en]Exhibition / PAVEL MAŇKA, LOST AND FOUND[:]

[:sk]Uzavretý solitér, experimentátor a konštruktér, priekopník abstraktno-geometrickej tendencie na Slovensku [1] – aj tak by sa dal v krátkosti charakterizovať bratislavský výtvarník Pavel Maňka (1929 – 2015). Aktuálna výstava Straty a nálezy, realizovaná pri príležitosti nedožitých 90. narodenín Pavla Maňku je koncipovaná ako symbolické „nahliadnutie“ do jeho ateliéru. V komornom priestore galérie sa pokúšame aspoň vo fragmentoch priblížiť jeho charakteristické dizajnérske (najmä letecké a „vesmírne“ polohy) s cieľom sprostredkovať ho týmto spôsobom aj širšiemu publiku.

Ateliér Pavla Maňku, foto: Soňa Sadilková.

Životný priestor

Autorova pozostalosť, vo svojej pomerne jasne štruktúrovanej podobe [2], obsahuje niekoľko vrstiev (nielen umeleckého) materiálu, ktorý by si nepochybne zaslúžil hlbšiu bádateľskú pozornosť. Ako celok je tento materiál jednak cestou k Maňkovmu dielu a zároveň cestou k nemu samotnému. Nahliadnutie do umelcovho ateliéru a zároveň príbytku v dome na Pohronskej ulici v Bratislave, nám pomáha uvedomiť si podmienky, kontexty a inšpirácie, ktoré v jeho živote a tvorbe rezonovali najsilnejšie. Prechádzanie týmto priestorom prezrádza hlboké, priam meditatívne sústredenie človeka – „askétu akéhosi vlastného izmu“[3], ktorého životný štýl a spôsob práce by zniesli prirovnanie s rehoľou. Tento, zatiaľ intaktne „zakonzervovaný“, malý kus špecifickej bratislavskej architektúry bol Maňkovým úkrytom, rituálnym miestom i dielňou, v ktorej ostáva naďalej sprítomnený v niekoľkých rovinách svojej tvorivosti: jednak v jej najvýraznejšej podobe – v abstraktných plošných a priestorových dielach, ale aj v urbanisticky ladených návrhoch a kompozíciách, motivovaných záujmom o vesmír a sci-fi problematiku a napokon aj v nespočetnom množstve dizajnérskych prototypov – modelov lietadiel, odrážajúcich jeho celoživotnú posadnutosť lietaním na vetroňoch a leteckým modelárstvom.

Na ceste k abstrakcii

Maňka nebol autorom „chrliacim“ gejzíry nápadov. Svoj tvorivý potenciál koncentoval sústredene jedným smerom − k rozvíjaniu vlastného autorského programu, v ktorom sa opieral o premyslenú kompozíciu celku, redukovanie farebnej škály a čisté jasné tvary. Svoje diela postupne očisťoval od všetkého „nedôležitého“ a „nadbytočného“. Každý prvok, každá línia v procese jeho tvorby nadobúdali svoj maximálny význam a dôležitosť. Je zrejmé, že pre samotného Maňku bolo toto neustále hľadanie harmónie celku zároveň aj vyjadrením akéhosi životného postoja, resp. výrazom vnútorného presvedčenia smerujúceho k transcendencii. V roku 1966 sa ho pokúsil teoreticky zdôvodniť slovami: „[…] Rovná narysovaná čiara je vlastne kus nekonečna, má viditeľné pokračovanie oboma smermi. Seriálové opakovanie určitých prvkov zase imituje fázový časový posun. Tak ako jednotlivé častice hmoty spája gravitácia a ďalšie sily aj v umení každá skladba či kompozícia vznikne po realizácii určitej myšlienky či koncepcie. Pôsobením fyzikálnych síl, určitých zákonitostí a tvorčej invencie vznikajú originály smerujúce k vytvoreniu novej umelej prírody. Psychotronika odhalila fakty o existencii poľa u každého objektu, u živých bytostí biopole a vyžarovanie kladnej alebo zápornej energie. V súčasnom období sa snažím, síce v malej miere, obohatiť výtvarné objekty práve o túto dimenziu, aby vyžarovali kladné pole pozitívne pôsobiace na psychiku človeka. […] Myslím, že výsledky tohto až laboratórneho experimentovania jednotlivcov by mali prejsť do snahy o vytvorenie celoplanetárneho estetizovaného prostredia, harmonicky napojeného na mikro a makrokozmos.“ [4]

Hoci Maňkove prvé, kubisticky ladené, diela ešte prezrádzali inšpiráciu v predmetnom svete, postupne čoraz viac smeroval ku geometrickej abstrakcii, zaujímajúc sa predovšetkým o riešenie priestorových vzťahov v ploche.
Počas môjho prvého (a žiaľ aj posledného) osobného stretnutia s Pavlom Maňkom si v rozhovore ešte spomenul na svojich stredoškolských pedagógov Jozefa Chovana a Miroslava Fikariho. Zrejme práve kompozičné školské cvičenia na bratislavskej ŠUV, ktorú navštevoval v rokoch 1946 – 1950, boli prvým impulzom na jeho ceste k neskoršiemu abstraktno-geometrickému prejavu.

Kopa, foto: Soňa Sadilková.

Konštruktér a dizajnér

Ako upozornila už Ľ. Belohradská, autorovo myslenie bolo „rovnocenne dvojdomo zakotvené vo sfére voľnej tvorby i dizajnu.“[5] Návrhy rôznych novotvarov, ako napríklad návrh lietajúceho „vznášadla“ alebo maketa centrálneho sídla inštitúcií Európskej únie v Bruseli (2000) boli akýmsi uvoľnením umelcovej tvorivosti, prezrádzajúcim jeho túžbu aspoň utopicky zasahovať do veľkých architektonických projektov.
Osobité postavenie v Maňkovej tvorbe majú jeho priestorové objekty − perforované biele kocky (napr. Tribukus a Perfokubus, 1965), založené na hre so svetlom a tieňom. Maňka v týchto objektoch divákovi „nepodsúval agresívnu opartovú hru, ale vytvára kontemplatívny priestor na meditáciu.“[6]

Lietadlo, foto: Soňa Sadilková.

Nepovšimnutý

Odborný záujem o Maňkovu tvorbu v minulosti vzbudila najmä jeho účasť na bratislavských Konfrontáciách [7] a jeho spriaznenosť s Klubom Konkretistov, ku ktorému sa pripojil v roku 1968. Po utlmení činnosti klubu sa vytráca zo scény a znovu vystavuje až po roku 1990. Napriek vyhranenému autorskému programu a bezpochyby osobitému postaveniu v kontexte slovenského umenia 20. a 21. storočia nemá tvorba Pavla Maňku u nás doteraz inštitucionálne zastúpenie. Nemalý podiel na nepovšimnutosti umelca mala jeho celková osobnostná utiahnutosť, introvertnosť – „priam osudové solitérstvo“.[8] Ďalším zreteľným dôvodom je aj fakt, že svoje veci „ťažko púšťal“ a ich zverejneniu sa v podstate bránil.

 

1 Ľuba Belohradská mu pripisuje časové prvenstvo v obrate k abstraktno-geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.Spomína prvú (neverejnú) Konfrontáciu I v ateliéri J. Jankoviča kde sa prezentoval ako jediný predstaviteľ abstraktne-geometrického prejavu. Belohradská, Ľ., Trojanová, E.: Hranice geometrie. Petrum, Bratislava 2009, s. 240.
2 Materiál bol pomerne systematicky usporadúvaný jednak samotným umelcom, po jeho smrti čiastočne jeho neterou výtvarníčkou Soňou Sadilkovou (Maňkovou).
3 Belohradská, Ľ: Nepovšimnutý bratislavský konštruktér Pavel Maňka vs. (nevšímavý) kurátor Jiří Valoch. In: Jazdec, roč. 4/2012, s. 3.
4 Pohribný, A. (ed.) Klub Konkretistov. Kant, České Budejovice 1997, s. 125.
5 Belohradská, Ľ. , Trojanová, E., 2009, s . 240.
6 Ibid., s. 58−59.
7 Mojžiš, J., Jankovičová, S.: Konfrontácie. Petrum, Bratislava 2010.
8 Belohradská, Ľ., 2012, s. 3.

[:en]A withdrawn solitaire, experimenter and constructor, a pioneer of the abstract-geometric tendency in Slovakia [1] – this is how the Bratislava artist Pavel Maňka (1929 – 2015) could be briefly characterised. The current exhibition Lost and Found [Straty a nálezy], realized on the occasion of Pavel Maňka’s 90th birthday, which he did not live to see, is conceived as a symbolic “glimpse” into his studio. In the intimate space of the gallery, we try to present at least in fragments his characteristic design (especially aerial and “space” positions) in order to convey it in this way to a wider audience.

Studio of Pavel Maňka, photo: Soňa Sadilková.

Living space

The author’s estate, in its rather clearly structured form [2], contains several layers of (not only artistic) material that would undoubtedly deserve deeper research attention. As a whole, this material is both a path to Maňka’s work and a path to Maňka himself. A glimpse into the artist’s studio and at the same time his home in a house on Pohronská Street in Bratislava helps us to become aware of the conditions, contexts and inspirations that resonated most strongly in his life and work. Walking through this space reveals the deep, meditative concentration of a man – “an ascetic of a kind of his own ism”[3], whose lifestyle and way of working would bear comparison with a monastery. This small piece of Bratislava’s specific architecture, intactly “preserved” for the time being, was Maňka’s hiding place, ritual place and workshop, in which he remains present in several levels of his creativity: both in its most expressive form – in abstract surface and spatial works, but also in urban designs and compositions motivated by his interest in space and science fiction issues, and finally in countless design prototypes – aircraft models, reflecting his lifelong obsession with flying gliders and aeromodelling.

On the way to abstraction

Maňka was not an author “spewing” geysers of ideas. He concentrated his creative potential in one direction – towards developing his own author’s programme, in which he relied on a well-thought-out composition of the whole, a reduction of the colour palette and clean, clear shapes. He gradually purged his works of everything “unimportant” and “superfluous”. Each element, each line in the process of his work took on its maximum meaning and importance. It is obvious that for Maňka himself this constant search for harmony of the whole was also an expression of a kind of life attitude, or an expression of inner conviction towards transcendence. In 1966 he tried to justify it theoretically by saying: “[…] The straight line drawn is actually a piece of infinity, it has a visible continuation in both directions. The serial repetition of certain elements in turn imitates a phase time shift. Just as individual particles of matter are connected by gravity and other forces, in art each piece or composition is created after the realization of a certain idea or concept. Through the action of physical forces, certain laws and creative invention, originals are created leading to the creation of a new artificial nature. Psychotronics has revealed the facts of the existence of a field in every object, a biofield in living beings, and the emanation of positive or negative energy. In the present period I am trying, albeit to a small extent, to enrich art objects with this dimension, so that they radiate a positive field positively affecting the human psyche. […] I think that the results of this almost laboratory experimentation of individuals should be translated into an effort to create a planet-wide aestheticized environment, harmoniously connected to the microcosm and macrocosm.” [4]

Although Maňek’s first, cubist works still revealed his inspiration in the subject world, he gradually moved more and more towards geometric abstraction, interested primarily in solving spatial relationships in the surface.
During my first (and unfortunately last) personal meeting with Pavel Maňka, he still remembered his high school teachers Jozef Chovan and Miroslav Fikari. Apparently, it was the school composition exercises at the Bratislava School of Applied Arts, which he attended in 1946-1950, that were the first impulse on his way to his later abstract-geometric expression.

Pile, photo: Soňa Sadilková.

Constructor and designer

As mentioned by Ľ. Belohradská, the artist’s thinking was “equally embedded in the sphere of art and design.”[5] The design of various new creations, such as the design of a flying “hovercraft” or the model of the central headquarters of the European Union institutions in Brussels (2000), were a kind of release of the artist’s creativity, revealing his desire to at least utopically intervene in large architectural projects.
A special position in Maňka’s work is occupied by his spatial objects – perforated white cubes (e.g. Tribukus and Perfokubus, 1965), based on a play with light and shadow. In these objects, Maňka “does not impose an aggressive op art game on the viewer, but creates a contemplative space for meditation.”[6]

Airoplane, photo: Soňa Sadilková.

Unnoticed

In the past, professional interest in Maňka’s work was aroused mainly by his participation in the Bratislava Confrontations [7] and his affiliation with the Club of Concretists, which he joined in 1968. After the club’s activities were curtailed, he disappeared from the scene and did not exhibit again until after 1990. In spite of his distinct artistic programme and undoubtedly distinctive position in the context of 20th and 21st century Slovak art, Pavel Maňka’s work has not yet been institutionally represented in our country. A significant share of the artist’s unnoticed status was due to his overall personality, his introvertedness – his “downright fatal solitariness.”[8] Another obvious reason is the fact that he “hardly let go” of his things and basically resisted their publication.

1 Ľuba Belohradská attributes to him the temporal leadership in the turn to abstract-geometric morphology in Slovak painting after the Second World War. She mentions the first (non-public) Confrontation I in the studio of J. Jankovič, where he presented himself as the only representative of abstract-geometric expression. Belohradská, Ľ.,Trojanová, E.: Hranice geometrie. Petrum, Bratislava 2009, p. 240.
2 The material was rather systematically arranged by the artist himself, and after his death partly by his niece, the artist Soňa Sadilková (Maňková).
3 Belohradská, Ľ: Nepovšimnutý bratislavský konštruktér Pavel Maňka vs. (nevšímavý) kurátor Jiří Valoch. In: Jazdec, vol. 4/2012, p. 3.
4 Pohribný, A. (ed.) Klub Konkretistov. Kant, České Budejovice 1997, p. 125.
5 Belohradská, Ľ., Trojanová, E., 2009, p. 240.
6 Ibid., pp. 58−59.
7 Mojžiš, J., Jankovičová, S.: Konfrontácie. Petrum, Bratislava 2010.
8 Belohradská, Ľ., 2012, p. 3.

[:]