Výlet / KORTRIJK (BE)
Mini cestopis mesta Kortrijk v Belgicku. Nearchitektonický, nefotografický, neteoretický, subjektívny.
Mesto Kortrijk (západné Flámsko) som navštívil na základe kostola, ktorý som našiel na webe sosbrutalism, ďalšie odporúčania som dostal priamo od lokálnych – jeden z dvojice zakladateľov štúdia Raamwerk, Freek a spolupracovníčka Helena. Výber bol rozdelený na lokality mesta a predmestia. Mesto má okolo 75 000 obyvateľov, dá sa prejsť pešo, no je to obtiažné.
Predmestie
Presúvam sa mestom smerom na juh, prechádzam ulice, jeden z jeho parkov, sledujem vtáky, križujem rýchlostnú cestu, a zastavujem pri prvom viditeľnom bode – expo XPO Kortrijk od Office Kgdvs. Obrovské expo je zatvorené, nikto tu nie je, prechádzam prestrešenou ochodzou, sledujem grid, ktorý je hlavným motívom celého komplexu (uvažujem či má nejakú spojitosť s požiarnou stanicou v blízkosti). Ochodza je z jednej strany vyplnená pletivom, hypnotizuje.
Smerujem po cyklochodníku ďalej na západ, stratený v mierke, miestom, kde je lepšie mať auto. Pri kruhovom objazde vidím sklenený kváder. Neusporiadaná zeleň v kontraste so saturovaným, presne vytýčeným administratívnym trávnikom neznámej firmy. Vidno cez neho, repetitívne podlažia sú prerušované schodiskami. Strešné solárium vystupuje a ustupuje. Pohyb človeka a svetla spôsobujú, že hranice budovy sú v procese neustálej zmeny. Obchádzam parkovisko vysadené mladými stromami, záhradníka kosiaceho trávnik, vidím pol-átrium. Villa Voka (Office Kgdvs) nie je kváder, má pôdorys v tvare písmena L, ktorý sa odhaľuje až postupne, budova zavádza.
Blízko Villy Voka sa nachádza nemocnica Az Groeninge (Baumschlager-eberle architekten) – slnolamy, veľkorysé námestie.
Míňam polia plné vyprázdnených administratívnych budov, je sobota. Priestorové skoky – mesto, cesta, korporát, dedina, pole. Naozaj, odrazu som na vidieku, a smerujem ku krematóriu (Souto de Moura). Zdá sa akoby ma krajina na vstup doňho pripravovala. Prebieha obrad. Zastavujem sa na okraji cintorína, ktorý zostupuje ako veľké schodisko k neďalekej vodnej ploche. Zdá sa akoby tu všetko malo takto naozaj byť.
Obchádzam športový areál a opäť sa na chvíľu vraciam ku krematóriu, tentoraz, cez zahalené okno sledujem siluety ľudí na kare. Pozerám sa z diaľky, rešpektujem smrť. Stačia mi náznaky, ale zároveň sa prehováram ísť bližšie. Míňam toalety a vstupujem pod previs hmoty krematória, kde je v úvode možné sa dotknúť jeho stropu, v ďalšom momente naň už nedosiahnete. Výhľad z jeho konca smeruje do údolia, zo zárezu pozerám na lúku. Toto by mal byť výstup z budovy, čiže som to celé absolvoval zle? Je táto architektúra myslená lineárne?
Mesto
Ťažiskom sociálneho bývania v centre mesta je park Prado. Na prvý pohľad veľmi uzavreté jednotky ukrývajú otvorené medzipriestory (vnútorné záhrady). To som však zistil až po prezretí si projektu online. Predsa len, ide o privátne bývanie a jediné čo sa dá vnímať, je kontext, ktorý zasa online chýba.
V centre obchádzam obchodný dom K, ktorý som mal vzhliadnuť len ako výplod komerčnej architektúry. V jeho blízkosti stojí dom/obchod Tangram. Dom rozdelený líniou na dom a obchod. Dve klientky, matka a dcéra, bývanie a práca. Kráčam domom vysypaným štrkom, citeľná estetická dekonštrukcia ateliéru vylder vinck taillieu. Prelínanie pohľadov, odhalená konštrukcia, prekrývajúce sa vrstvy materiálov/významov/času. Kedysi dielňa na výrobu pohrebných truhiel, dnes uzavretý dom a otvorený obchod, všetko orámované estetickou farebnosťou.
Prechádzam cez historické centrum, hlavné námestie, navštevujem Beginhof (Unesco), Broeltoorns, som predsa len turista. Odhaľuje sa mi vzdialená veža bývalého pivovaru Tacktoren (Lieven Achtergael, Stéphane Beel), vstupujem do mestskej časti Buda, ktorá je na ostrove. Kráčam po nábreží rieky Leie a míňam most Collegebrug, sledujem jeho dynamickú líniu a dôchodcu, ktorý práve zrýchľuje, aby sa plynulejšie vyšplhal po moste na svojom elektrickom vozíku. Iná dynamika.
Pokračujem nábrežím a sledujem vyosený objem, ktorý narúša uličnú čiaru tým, že sa zatláča do svojho vlastného pozemku. Budafabrik (51n4e) je kultúrne centrum. Napriek tomu, že sa budova ponúkala k vstupu, netušil som, že je naozaj verejná, nevošiel som.
Popri nábreží sa dostávam k najvzdialenejšiemu bodu na mojej mape – priestorovej inštalácii Filipa Dujardina. 40-metrový objekt zobrazuje belgické architektonické archetypy.
