Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: LOĎ FILOZOFA V SKJOLDENE

Tento mesiac sa Dean Kissick vydáva na nórsky vidiek, uvažuje o ústupe Ludwiga Wittgensteina zo spoločnosti a v najnovšom projekte umelkyne Marianne Heske vidí návrat umenia k jeho pohanským koreňom.

Táborák, Olsok Deň svätého Olava, Skjolden, zdroj: spikeartmagazine.com

Umenie nás pri hľadaní zmyslu života zavedie na nepravdepodobné miesta, ak to chceme. Tento týždeň som prišiel do Skjoldenu, malebnej dedinky na konci najdlhšieho a najhlbšieho nórskeho fjordu Sognefjord, vzdialenej 200 kilometrov od mora, kam ma pozvala miestna umelkyňa Marianne Heske, aby som sa vybral po stopách Ludwiga Wittgensteina. Práve do tejto divočiny sa v roku 1913 uchýlil rakúsky filozof, ktorý hľadal oddych od moderného života so všetkým jeho hlukom a fantáziami pokroku. Nasledujúci rok si začal stavať dom na odľahlom zalesnenom svahu nad jazerom za dedinou, kúsok za jeho mliečnou opálovou vodou, medzi divokými kvetmi a stromami, hľadajúc jednoduchší život a pokojné miesto, z ktorého by mohol rozobrať naše chápanie skutočnosti. Keď sa vzdal väčšiny svojho bohatstva a viedenského meštianskeho majetku, zbieral za peniaze jahody a jablká alebo občas pracoval v neďalekej továrni na limonádu. Majetok je pre myseľ rušivý, myslel si, a bez ohľadu na to, že aj tak nikomu nič nepatrí. Rozhovory by ho tiež mohli rozptyľovať; ale tu naokolo, vysvetľuje Marianne, ľudia toľko nehovoria, nepovedia toľko, len áno alebo nie. Toto bolo pokojné, lakonické údolie, kde sa vietor sotva dotýka vody, kde slnko sotva zapadá alebo vychádza, ktoré hľadal. „Tam,“ napísal raz, „moja myseľ horela.“

Stará pohľadnica, zdroj: spikeartmagazine.com

Marianne nosí vrecovité čierne nohavice, košele a bundy, okrúhle okuliare a slivkovo-jahodové Nike Air Max. Narodila sa v roku 1946 v Alesunde a už dlho hľadá inšpiráciu na kľukatých nórskych cestách, pod vodopádmi a zasneženými skalami. Každých približne desať rokov nájde nejaký starý historický predmet, vytiahne ho z údolia a pošle ho niekam na cestu. V roku 1980 požiadala farmára zo susedného Tafjordu, aby jej na rok požičal malú drevenú chatrč zo 17. storočia, a v dodávke Citroen ju odviezla do Centre Pompidou. Strecha bola pokrytá trávou, ktorú museli parížski galeristi každý deň polievať a ktorá prekvitala pod osvetlením galérie zaveseným na dekonštruovanom strope. Niektorí Nóri boli nahnevaní, že táto tradičná pastierska budova bola odvezená do dekadentného Francúzska. Obrázky inštalácie pripomínajú Beuysove sádlom natreté izby príbehov. Zaujala Beuysa? Hovorí, že mu do Düsseldorfu nosila sušené ryby. Večer predtým sme si v hoteli na brehu vody dali terinu z kozliatok. Rok na to, ako si ju Marianne vzala, vrátila požičanú chatrč farmárovi, ktorý ju potreboval na ustajnenie svojich kôz. „To je umenie,“ lamentoval po jej vrátení. „S tým sa nedá nič robiť.“ Čo znamená, že prekliatie sa nedá zrušiť. Predmety zostávajú rovnaké alebo sa menia len veľmi pomaly, ale my ich začneme vnímať radikálne odlišne.

Marianne Heske, zo série Mountains of the Mind (okolo 1983), zdroj: spikeartmagazine.com

V roku 1999 bola Marianne pozvaná na výstavu na filmovom festivale v Benátkach a rozhodla sa, že by rada prispela veľkým kameňom. Niekoľko dní chodila po Tafjorde. Údolím sa niesli klebety, že umelkyňa hľadá kameň. Miestni farmári prichádzali a ponúkali jej svoje, rozprávali jej o kandidátoch, ktorých si práve všimli, chceli do Benátok priplávať s kúskom svojho malého kúska sveta; ale aj oni si často tieto kamene nevšimli, kým neprišla umelkyňa a nehľadala jeden. Pripomína mi to Wittgensteinov citát, ktorý som včera našla vytlačený a pribitý na drevárni pri lúke: „Aspekty vecí, ktoré sú pre nás najdôležitejšie, sú skryté pre svoju jednoduchosť a známosť.“ Tiež to, ako umierajúci vychádzajú z domov a sú unesení krásou svetla na okraji mrakov, chvením listov na stromoch. Na Quore som čítal veľa opisov toho, aké je to vedieť, že zomriete. Ale žiadna z týchto skál nebola pre Mariannu tá pravá.

Marianne Heske (vpravo) a Hedvig Skjorten (vľavo) na Sognefjord, zdroj: spikeartmagazine.com

Po troch týždňoch hľadania, jedného jasného dňa, keď jej milenec sedel bokom a znudene listoval vo Vogue, Marianne našla to, čo hľadala: okrúhly, 17-tonový balvan, ktorý z hory priniesla lavína. Podržala a pobozkala kameň, len raz, a premenila ho na umenie. Nórska kráľovná Sonja prišla na návštevu a Marianne sa s ňou vyškriabala na vrchol a spoločne sa odfotili. Potom ho priniesli do Benátok na Lido a na červenom koberci pre film Eyes Wide Shut, ktorý v tom roku otváral festival, keď sa Tom Cruise prechádzal ruka v ruke s Nicole Kidmanovou, Marianne hovorí, že sa stále pozeral nabok, zmätený alebo znepokojený prítomnosťou obrovského balvana. Bol to len jeden z mnohých nepríjemných momentov, ktoré tento pár musel prežiť. Kameň je dodnes pred povestným hotelom des Bains a miestni obyvatelia sa okolo neho občas schádzajú na pohár či dva vína pred večerou.

Výhľad z Wittgensteinovho domu v Skjolden, zdroj: spikeartmagazine.com

Po raňajkách v Skjoldene nás Marianne privedie k starému rozbitému člnu na skalnatom pobreží. Je to jej najnovší projekt, Wittgensteinova loď. Nápad prišiel jedného večera, keď jej zavolal priateľ, že sa chystajú zapáliť táborák, popíjať a tancovať okolo neho: „Musíš teraz prísť, lebo pálíme drevený čln.“ Hneď si spomenula na Wittgensteina, ktorý vesloval cez Eidsvatnet, a povedala priateľovi, aby zastavil; čo aj urobil a vrak odtiahol z ohniska na traktore. Je dobré vidieť, ako sa umenie vracia k svojim pohanským koreňom. Hoci to nie je naozaj loď veľkého filozofa, ktorá sa niekde stratila, pravdepodobne pod hladinou jazera, je to dosť blízko a dobre si rozumie. „Všetky lode sú rovnaké,“ hovorí Marianne. Popoludní sa vydáme na túru k Wittgensteinovmu domu, kde kedysi stál, a údolie sa stáva ako zrkadlo, v ktorom sa vesmír a jeho tajomstvá odrážajú v pokojnej tyrkysovej vode pod ním. Kto by nechcel utiecť na miesto, kde je pokoj, čerstvý vzduch a letné jahody? Marianne hovorí, že na to, aby človek mohol tvoriť dobré umenie a vidieť veci jasne, musí byť v rovnováhe s prírodou, čo naznačuje, že postindustriálna spoločnosť môže zničiť nielen klímu, ale aj kultúru a našu myseľ, čo sa už možno deje. Ľudia sú podľa nej ako svetlušky, ktoré s otvorenými očami letia do ohňa.

 

DEAN KISSICK je spisovateľ z New Yorku a redaktor časopisu Spike.
Wittgensteinova loď bude predstavená na veľtrhu Frankfurter Buchmesse, ktorého je Nórsko tento rok čestným hosťom, od 16. do 20. októbra.
24 / 7 / 2019
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook