Konfrontácie / BAZÉN_MÝTUS

Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.

Projekt nového letného kúpaliska v Podhradskom kameňolome, zdroj: Bratislava/ Pressburg. Bratislava: Štátna kníhtlačiareň, 1943.

Príkladom mytickej formy, modernistickej ruiny je bazén – verejné kúpalisko v Podhradskom kameňolome, projekt štyridsiatych rokov, ktorý nebol cez všetky turbulentné zmeny toho obdobia a ideologických výmien štátnych aparátov, kvôli technickým ťažkostiam nikdy dokončený. Stal sa ruinou, ideálnym materiálom pre neskoršie reinterpretácie situácie, väzby mestských mýtov, medzerou pre reflexiu doby. Niekoľkokrát ideologicky apropriovaný, niekoľkokrát vyprázdnený a znovu naplnený.

Pozemok, na ktorom bazén stojí sa nachádza na Žižkovej ulici v susedstve dnešného Mikulášskeho a Židovského cintorína z jednej strany, z druhej sa dostal do kontaktu s novým developmentom Zuckermandlu, Strmej cesty, ktorá spája Podhradie s Hradným kopcom a električkovým tunelom. Z geologického hľadiska sa nachádza na úpätí juhozápadného svahu Malých Karpát, v mieste kde sa ponárajú do Podunajskej nížiny, v tesnej blízkosti Dunaju.

Na začiatku štyridsiatych rokov sa magistrát mesta Bratislavy, na základe deficitu tohto druhu infraštruktúry, rozhodol vybudovať v Podhradí verejné kúpalisko, ktoré malo byť modernou, ekologickou a ekonomickou stavbou.

Vzhľadom na svoju polohu vychádzalo kúpalisko technologicky z možnosti čerpať vodu priamo z Dunaja, ktorá mala byť následne čerpaná na hradnú skalu. Z nej by stekala po stenách kameňolomu, počas čoho by sa ohrievala slnečnými lúčmi. V priebehu stavby sa narazilo na zaniknuté suterény predchádazjúcej zástavby, respektíve nejaké tunely a zrejme aj z tohto dôvodu sa koncom štyridsiatych rokov pozmenil projekt, a pôvodná 5 metrová hĺbka bazénu sa upravila na 2,5 metra.

Tento incident a ani následné riešenie problému neboli v tej dobe nijako podrobne zdokumentované a popísané. Či sa tunely na ktoré sa narazilo zasypali, alebo sa stabilizácia základov vyriešila iným spôsobom. Neskôr po preprojektovaní, prišlo rozodnutie stavbu zastaviť. Ďalšia výstavba pokračovala až v roku 1952, kedy vypracoval Stavokombinát nové projekty pre kúpalisko, ktorého kapacita sa mala navýšiť na 2500 návštevníkov denne a doplnil o ďalšie prevádzky občianskej vybavenosti.

Stavba sa znova pozastavila, až do roku 1968, kedy bolo spustené aj skúšobné napustenie vodou. Voda sa čerpala z Dunaja, ale z tohto pôvodného zámeru zišlo. Jedným z dôvodov bolo, že overovacie skúšky čerpania v priebehu šesťdesiatych rokov úkázali, že výdatnosť vrtu je schopná pokryť spotrebu len počas jarných mesiacov. Súčasne sa pri skúšobnom napustení zistil neprimeraný únik vody. Celý objem bazéna vtedy vytiekol v priebehu troch dní. Na jednej strane bol zrejme nekvalitne zhotovený samotný bazén, na druhej strane, štruktúra Malých Karpát v tej oblasti je všeobecne veľmi tektonicky porušená, rozpukaná, navyše nerovnomerne.

Bazén nebol nakoniec nikdy určený na kúpanie, respektíve odovzdaný verejnosti. Mesto chvíľu hľadalo pre bazén nové využitie, spracovalo sa niekoľko rôznych návrhov, ale vo všetkých bola vždy zachovaná rekreačno-oddychová funkcia. Investori, ktorí mali o toto územie záujem, sa podľa slov starostu Starého mesta, vždy po čase vytratili.[1]

Napriek tomu, že okrem skúšobného napustenia bazén nikdy nefungoval, mnoho ľudí tvrdí, že sa v ňom kúpali. Predstavuje zvláštnu formu iracionálnej kolektívnej pamäte. Nikdy nebol odovzdaný verejnosti ako verejné kúpalisko, ale splnil svoju funkciu (v meste). Na základe súvislostncýh dier v racionálnych argumentoch vznikol priestor pre vkladanie významov, nových interpretácií. Snahou mýtov je dôsledná interpretácia, súvislý kauzálny sled. Vysvetlenie každého detailu.

Viliam Klimáček vo svojej knihe Naďa má čas vyjavil skutočnú podstatu tohto miesta a to aké aktivity sa tu zakrývajú. Bazén so sériou špirálovitých, v niekoľkých vrstvách nad sebou umiestnených, tunelov vytesaných v hradnej skale pod bazénom a veľkým električkovým tunelom sú “časovým tunelom”. Matériou stroja času bola voda.

Tu sa akoby legitimizuje výber miesta pre bazén, ktorý je z racionálneho geologického hľadiska spochybniteľný nevhodnosťou podložia. Následne je spochybnená schopnosť vrtu vlastne kapacitne zásobovať bazén v letných mesiacoch. Technické nedostatky sa stávajú zámerom. Konečný neúspech je možno len momentom sebareflexie, alebo neschopnosťou mať v rukách príliš veĺkú moc.

Bazén v stave ruiny sa stal formou pre vpisovanie významov. Zároveň ako forma/ruina sa stal nositeľom kontinuity. Doznievajúce a stavebne vzrušené obdobie budovania moderného Slovenského štátu reprezentuje formou ambiciózneho projektu v duchu modernistických ideálov. Projekt sa kvôli rôznym prekážkam v tom čase nepodarilo dokončiť. Nanovo sa s jeho výstavbou malo pokračovať v päťdesiatych rokoch už za nového režimu. Tu sa objavuje ako reziduum nacistických ambícií. Komunizmus prišiel s novým projektom zvyšujúcim kapacitu pôvodného bazéna a novým dodávateľom. Výstavba bola pozastavená do šesťdesiatehoôsmeho roku, kedy sa malo odohrať skúšobné napustenie. Zlyhalo.

Aktuálny stav, zdroj: mpba.sk.

„Bratislavský tunel – potencionálna hrozba časového terorizmu.

Československá republika, marec 1936
Archivár Silvester laurík nachádza v Banskej Štiavnici neznámy odpis technickej schémy, písanej hlaholikou. Tzv. Solúnsky plán má na rube rukopisné poznámky od Kempelena (Wolfgang Kempelen, 1734-1804, tajomník Uhorskej dvornej komory v Pressburgu, direktor soľných baní v Sedmohradsku). Laurík zaujatý kempelenovou vetou „tu rušajú, obiehajú I predbiehajú seba korpuskule času“ plán odkrešľuje. Ide o systém kanálov, prepletajúcich sa vo viacerých rovinách nad sebou, v celkovej dĺžke troch kilometrov. Plán potrubnej siete pripomína tvary bizarných zvierat – vtákov a pavúkov, doplnených znakmi hlaholiky. Kanály sú napojené na vodnú nádrž s primitívnym parným motorom.

Február 1938
Pokus o atentát na Ing. Svoreňa. Na pražských uliciach ho takmer zrazí čierna Tatra, ktorá z miesta činu uniká. Indície vedú k záhadnému mužovi peruánskej národnosti, ktorý si hovorí Chaco. Polícia ho nikdy nevypátra. Svoreň sa skrýva u Lauríkovej mamy. Laurík je prepustený do domácej liečby s diagnózou „duševná labilita a mimoriadna vzrušivosť nervov“.

Marec 1939
Vzniká vojnový Slovenský štát. Svoreň vychádza z ilegality a ponúka svoje služba Slovenskej armáde. Je hospitalizovaný na psychiatrii. …
Máj 1939
Laurík dosiahne Svoreňovo prepustenie. Prijatie u prezidenta Tisu, ktorému prednesú teóriu Stroja času. Laurík so Svoreňom hospitalizovaní na psychiatrii.

Jún 1940
„Časostroj“ ako konverzačná téma v prominentných vinárňach Bratislavy. Tido J. Gašpar sa zasadí o prepustenie Lauríka a Svoreňa z hospitalizácie.

August 1940
Armáda na prísne tajnom mieste buduje väčší model Stroja času. Začiatok tajnej Akcie Tunel.

Máj 1941
Model tunela dokončený. Prvý dobrovoľník, kotrý si sadá do kovovej rúrky priemeru jeden a pol metra, je na tuberkulózu zomierajúci rotmajster Andrej varhoľa. Akcia Tunel úspešná, varhoľa mizne.

September 1942
Šaňo Mach sa zasadzuje za stavbu veľkého Stroja času. Začína sa stavba tunela pod Hradným vrchom. Stavba bazéna na Hradnom vrchu, zároveň razenie chodieb do skaly.

Jún 1943
Tunel je dostavaný. Transport dvestotridsiatich robotníkov zo stavby je „omylom“ zasiahnutý bombou z nemeckej Šťuky. Robotníci, ktorí transport prežili, sú pobití údajnými banditami z radov partizánov, od čoho sa pratizánske veliteľstvo aj ilegálny výbor komunistickej strany dištancujú. Zároveň sa falšujú bratislavské kroniky, aby nebolo možné zistiť presný dátum stavby. Z archívov sa stráca porjektová dokumentácia.

Apríl 1944
Šaňo Mach v nočnom telefonáte ponúka Hitlerovi novú zbraň na zvrátenie vojny. Ponúka mu tunel, ktorým možno prepraviť ľubovoľný počet vojakov a tankov kdekoľvek do času niekoľko rokov skoršieho. „Pomôžem vám vyhrať Stalingrad,“ hovorí Šaňo mach. Vodca zúri, pretože Šaňo Mach telefonuje opitý.

Máj 1944
Šaňo Mach v domáceom väzení, Svoreň internovaný v koncentračnom tábore, Laurík hospitalizovaný na psychiatrii. Bazén pod Hradným vrchom zatvorený kvôli údajnému priesaku vody do tunela. Svoreň zomiera v Osvienčime.)

December 1944
Stráca sa všetka dokumentácia ohľadom Stroja času. Každý, kto mal bezprostredne dočinenia s výstavbou, zomiera na záhadnú chorobu, podobnú nemoci z ožiarenia.

Jún 1963
V rámci dopĺňania fondov je lauríkov plán zakúpený z antikvariátu pre potreby Univerzitnej knižnice v Bratislave.

August 1968
Laurík v liste, adresovanom Alexandrovi Dubčekovi, ponúka „časovú zbraň“, ktorá skoncuje s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy.

Marec 2000
Pri lúpeži v Univerzitnej knižnici v Bratislave sú odcudzené vzácne perzské miniatúry a ďalšie rukopisy, náhodne uložené v rovnakom trezore. Medzi nimi je aj schéma Stroja času s kempelenovými poznámkami a Lauríkovým komentárom. V podozrení, ktoré sa nikdy nepotvrdilo, je turecká mafia.“[2]

1 KALINOVÁ, A. Tajomstvo jedného bazéna. 2006. In: Tv SME. 2015.
2 KLIMÁČEK, V. Naďa má čas. Levice: Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, 2002, s. 90 – 94.
23 / 7 / 2019
by Gabriela Smetanová
Zdieľaj na Facebook