Konfrontácie / BAZÉN_MESTO
Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.
Bratislavské lido, zdroj: bratislavskenoviny.sk
„Vydobitím štátnej samostatnosti a ustanovením Bratislavy za hlavné mesto Slovenskej republiky, dostalo mesto take významné postavenie, aké v svojich dejinách doteraz nikdy nemalo. Toto významn. postavenie je nielen novou vývojovou fázou historickou, ale ja záväzkom pre správu mesta, aby pri účinnej spolupráci všetkých na to povolaných složiek prebudovala mesto tak, aby jeho celkový obraz, zvlášť však jeho technická výstavba vhodne a dôstojne reprezentovala politickú samostatnosť a hospodársku, technickú, kultúrnu a soicálnu vyspelosť slovenského národa.“[1]
Hlavný dôraz sa po ustanovení modernej Slovenskej republiky dával na technickú výstavbu mesta, ktoré sa ocitlo v preň úplne novej situácii s dovtedy neriešenými úlohami. Základné zmeny sa týkali dopravy, uličnej siete, bytovej výstavby, administratívnych úradov, škôl, ústavov, športovísk, kúpalísk. Bolo potrebné riešiť zdravotno-technický stav mesta, aj kvôli predpokladanému nárastu obyvateľstva.[2] V tejto oblasti, okrem podstatného rozšírenia mestskej kanalizačnej siete, bola na pláne systematickejšia výstavba mestských verejných kúpalísk.
Mimo všeobecnej aktuálnosti a popularity výstavby športových a rekreačných typológií v mestách a inštitucionalizácie zdravého životného štýlu, a tomu zodpovedajúceho trávenia voľného času, bol v našich podmienkach podstatný aj iný podnet. Situácia mesta po Viedenskej arbitráži v roku 1938. V dovtedajšej Bratislave a jej blízkom okolí sa do arbitráže naskytovalo niekoľko možností na plávanie.
Kúpanie bolo viazané vo veľkej miere práve na Dunaj, aj keď má pomerne studenú vodu. V roku 1847 založilo 40 mešťanov Meštiansku plaváreň, ktoré boli pôvodne exkluzívne. Začiatkom 20. storočia, v roku 1904, postavilo mesto ďalšiu, väčšiu, plaváreň. Tieto dunajské plavárne sa z petržalskej strany postupne preniesli aj na mestskú stranu, napr. pri Devínskom hrade. Skôr či neskôr tieto plavárne zanikali. Boli tu aj kúpele Grossling otvorené v roku 1895 najskôr ako Vodoliečebný a kúpeľný ústav, neskôr kúpele.[3]
Lido na pravom brehu Dunaja, bolo prvým verejným kúpaliskom, založeným v roku 1928. Spočiatku bolo len upraveným štrkovým brehom s dreveným bazénom s riečnou vodou, neskôr tu boli dobudované ďalšie betónové bazény. Bratislavčania sa mohli kúpať okrem toho ešte v Devínskom jazere, v Senci,…Ale po arbitráži, odlúčením Devínu a Petržalky a ich pričlenením k Nemecku mesto o tieto cenné miesta prišlo a k dispozícii ostali len drevené plavárne na Dunaji a kúpalisko na Železnej studničke.
Prvé ďalšie dobudované kúpalisko bolo na Tehelnom poli začiatkom štyridsiatych rokov. Zo štatistík jeho návštev v priebehu prvej sezóny vedenie mesta usúdilo, že bude potrebné dobudovať aj ďalšie kúpaliská. Zodpovedajúce ideálom ustanoveným ohľadne bývania a rekreácie Aténskou chartou, pre obyvateľstvo rôznych mestských štvrtí, čo najbezprostrednejšie a najrýchlejšie dostupné. Hneď druhé po tehelnom poli bolo naplánované kúpalisko v Podhradskom kameňolome, ktorého projekt aj prípravné práce prebehli v roku 1941.[4]