Konfrontácie / BAZÉN_MODERNITA

Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.

Piscine Molitor je bazénový a hotelový komplex, ktorý sa nachádza v Paríži a bol postavený v roku 1929, zdroj: wikipedia.org/wiki/Piscine_Molitor

Verejné kúpalisko (plavecký bazén ako jeho súčasť) je špecifickým druhom verejnej občianskej stavby, ktorý sa rozvinul v rozmedzí tridsiatych až šesťdesiatych rokov 20. storočia. Zámer výstavby verejných zariadení pre rekreáciu a šport v mestách vzišiel už z reformných ideálov 19.storočia. Tento druh verejnej infraštruktúry sa stal pomerne výrazným indikátorom modernizmu, obsiahnutý aj v programoch chárt moderného urbanizmu ako CIAM.[1]

Verejné kúpalisko typologicky odráža postoje moderny v niekoľkých aspektoch. V súlade so socialistickými ideológiami (národný socializmus, komunizmus,…) hovorí o tendencii zabezpečiť beztriednu a dostupnú rekreáciu pre všetky vrstvy obyvateľstva. Charakter a dôraz na rekreáciu vyplýval z jej vzťahu s prácou, vo veľkej miere definovanou pevným pracovným časom a typom vykonávaných úloh.

Podľa Aténskej Charty bol voľný čas doslova rozdelený do troch kategórií: denný, týždenný a ročný. Každodenné hodiny trávenia voľného času by mali byť logisticky dostupné v zone bývania. Týždenné hodiny voľného času a exkurzií mali byť situované von z mesta a v jeho blízkom susedstve. Ročné, teda dovolenky, znamenali vycestovanie z mesta, respektíve regiónu. Z hľadiska konceptu zónovania mesta, a teda oproti minulosti, kedy boli bývanie a práca podstatne bezprostrednejšie naviazané, sa znásobil čas a problem masového presunu obyvateľstva. Z toho dôvodu, voľný čas na dennej, respektíve týždennej báze, mal byť čo najdostupnejší. Verejné kúpaliská boli v ideálnych prípadoch (do konca štyridsiatych rokov bolo v širšom Londýne vybudovaných 60 exteriérových verejných kúpalísk) prítomné v každom susedstve.[2]

Sociálnym aspektom bola zmena kolektívnej a individuálnej politiky, zmena zaužívaného spôsobu správania sa pohlaví a sociálnych skupín na verejnosti. Typológia rekreácie bola orientovaná na rodinu a mala podporovať spoločenskú uvoľnenosť, miešanie pohlaví, tried, rás. Rezidenčné zóny museli obsahovať plochy pre oddych a šport pre deti, adolescentov aj dospelých.V podstate boli snahou o „výchovu spoločnosti“ v masívnej inštitucionalizácii trávenia voľného času. V praxi však boli verejné kúpaliská, napríklad v USA, svedectvom triednej a rasovej segregácie. V princípe ich lokalizácie, alebo vlastníckych pomerov a prevádzky.

Charta hovorí o požiadavke vystavovania sa obyvateľstva prírodným elementom ako rieky, lesy, hory, jazerá, more, … Prírodné prostredie, naturálna hygiena, šport, boli ďalším aspektom moderného myslenia, demonštrovaným vo výstavbe verejných kúpalísk. V Európskom, Severoamerickom kontexte sa vývoj modernizmus spájal s promovaním naturalizmu, obrazu zdravého tela, krásy. Zdravotné benefit plávania a kúpeľov boli v Európe všeobecne známe a akceptované už od konca 18. storočia, precedentmi verejných kúpalísk boli, okrem mora, už exteriérové kúpele, lidá.

Okrem hľadiska sociálneho, architektonického, boli verejné kúpaliská vládnymi projektami. A teda súčasne vyjadrujú aj národné, pamätné, politické ašpirácie. Stali sa reprezentačnou typológiou. Prestížou každého významnejšieho mesta bolo mať olympijský 50 metrový bazén. Verejné kúpaliská boli modernými úžitkovými monumentami.[3]

Bazén ako forma prechádzal rôznymi obdobiami ako súčasť odlišných komplexov, podľa aktuálnej spoločenskej triedy, ktorá bola pri moci. Kúpanie, vo forme kúpeľov, patrilo exkluzívne buržoázii. Chudoba sa kúpavala v riekach, jazerách. S príchodom socialistických ideológií sa inštitucionalizácia kúpania, formalizácia vo forme verejného kúpaliska rozšírila oficiálne pre široké masy. Po období rozmachu, nasledovalo znižovanie sa počtu užívateľov, vznikali nové typy rekreačných zariadení. Mnoho bazénov sa rýchlo opotrebovalo a vyžadovali si nákladné opravy.

Mýtom verejného kúpaliska v období modernizmu je snaha vybudovať dobrú, zdravú, čistú spoločnosť. Tak ako bol v určitom období sezónny verejný bazén symbolom progresu mesta, neskôr sa jeho status pridanej hodnoty posunul k statusu zadlženosti, bremena. Bazén sa stáva kontinuálnym monumentom, prechádzajúcim rôznymi obodbiami, nabaľujúc na seba ďalšie významy.

 

1 LEWI, H., PHILIPS, CH. The modern pool as a new civic space. In: Architektúra & urbanizmus, 2010, no. 3 – 4, s. 263.
2 LE CORBUSIER. The Athens Charter. New York: Grossman Publishers, 1973.
3 Lewi, H., Philips, CH, 2010, s. 263.
13 / 5 / 2019
by Gabriela Smetanová
Zdieľaj na Facebook