Esej / INTRO
O utopickom koncepte v architektúre
Intro
Architektúra dokáže vytvoriť (lepšie) miesto pre život. Škála spôsobov akými sa o to snaží je široká. Od komfortných loosovských interiérov, cez úslužnosť funkcionalizmu po dnešnú uživateľsky optimalizovanú architektúru. Od otázky kvality zastrešovania nášho každodenného života po produkciu výnimočných zážitkov. Viac ako spôsoby, akými architektúra zlepšuje naše životné podmienky, ma v prvom rade zaujíma pôvod tejto idey zlepšovania.
Utopický koncept architektúry ako mýtus moderny
Pri otázke (hľadania, definovania) miesta, kde by nám malo byť všetkým dobre, sa automaticky ponúka pojem Utópia. Zygmund Bauman načrtáva pôvod Utópie na pozadí prelomového, násilného, neistého sveta 16. storočia, kedy sa náhle búrali staré zvyky a tradície. Utópia podľa neho označuje predstavu usporiadaného, predvídateľného, bezpečného sveta, predstavu dobrej spoločnosti[1].
Utópia, spolu s jej architektonickým dôsledkom v koncepte Ideálneho mesta, je zviazaná s počiatkom moderného myslenia. Úlohu architektúry explicitne zlepšovať život/ svet/ spoločnosť teda nazývam mýtom moderny. Mýtom preto, že síce sa táto otázka zdá byť dnes už prirodzená a nespochybniteľná, predsa len vznikla v určitom historickom momente.
Roland Barthes vysvetľuje mýtus cez semiológiu, ako sekundárny systém, tvrdenie, ktorého funkciou je deformovať, vyprázdňovať skutočnosť. To čo deformuje, vyprádzňuje je pôvodný zmysel (primárny systém). V tom prípade, mýtus architektúry ako nástroja budovania lepšieho sveta vznikol vyprázdnením pôvodného významu architektúry.[2] Znamenalo by to, že architektúra primárne neslúži pre niekoho “dobro” ako také, ale má iný (pôvodný?) zmysel.
Predstava_Projekt
Barthesova teória hovorí ďalej o tom, že spojenie vyprázdneného zmyslu/ formy (architektúra) a konceptu (predstavy lepšieho sveta) do mýtu nie je arbitrárne, ale motivované. To znamená, že existujú analogické aspekty, tj. ekvivalentné vlastnosti architektúry a predstavy dobrej spoločnosti na základe ktorých je toto spojenie možné.[3]
Vzťah architektúry a dobrej spoločnosti v kontexte Utópie/ Ideálneho mesta je možné popísať na základe jednotlivých konkrétnych predstáv, alebo všeobecne, mimo ich obsahy. Tie sú totiž vždy odrazom špecifických dejinných situácií. Ak hovorím o Utópii/ Ideálnom meste všeobecne, myslím tým predstavu – projekt. Ide o to, že predstava (projekt) je zámerná, má vlastný vnútorný zmysel, je to konštrukcia. Vo (vlastnej – individuálnej/ skupinovej) predstave vieme určiť svoje miesto, vsadiť do nej všetko to, čo potrebujeme. Predstava je jasne stanovené a kontrolovateľné prostredie. Predstava (projekt) formuluje jeden konkrétny názor na fungovanie vecí. To by mali byť zároveň vlastnosti architektonického projektu ako takého.
Predstava_Obsah
Utópiu (Ideálne mesto) ako ju poznáme zo začiatku 16. storočia, približne do Francúzskej revolúcie nazýva Collin Rowe klasickou, ktorá ešte nepoznala mesianistický obraz architekta a radikálnu transformáciu stávajúceho rádu vecí ako tá modernisitická. Klasická utópia, ktorá bol skôr mentálnou ikonou dobrej spoločnosti, sa poposunula do aktivistickej postosvietenskej fázy. Okruh tých, ktorým bola adresovaná sa rozšíril na celú spoločnosť a jej ambície sa z úlohy obrazu, ktorý mal byť len obdivovaný, posunuli k predpisu, ktorý mal byť zrealizovaný.[4] Utópia 19. – začiatku 20. storočia sa stala priamym (politickým) nástrojom transformácie spoločnosti. V povojnovom období neskorej moderny sa tieto predstavy vytesnili z polohy ambicióznych vízií budúcnosti do autonómie sebestačných kritík spoločnosti. Z role politického nástroja moci do role ironických subverzívnych dystópií.
Rem Koolhaas: Exodus, 1972, zdroj: socks-studio.com
Stena_Kontinuum_Bigamia
“Exodus – or the Voluntary prisoners of architecture” je projektom Rema Koolhaasa v spolupráci s Elia Zenghelisom, Zoe Zenghelis a Madelon Viesendorp, pre súťaž organizovanú magazínom Cassabella v roku 1972 – “The City as meaningful environment”. Projekt naväzuje na fenomén, ktorému sa Koolhaas venoval už vo svojej diplomovej práci na Architectural Association – “The Berlin wall as Architecture”. Studená vojna, extrémne ideologicky polarizovaná spoločnosť, čiernobiele predstavy, ktorých nástrojom sa architektúra (ako stena) stáva. V Exode je umiestnená do kontextu Londýna a oddeľuje Dobrú a Zlú polovicu mesta. Tá Dobrá polovica je múrom obohnané väzenie spokojnosti. Ten kto sa rozhodne žiť v Dobrom meste sa automaticky stáva (dobrovoľným) väzňom architektúry.[5]
Opačným pólom je projekt “No-stop city”, talianskej skupiny Archizoom Associates z roku 1969. Zbavili mesto akejkoľvek artikulácie, formálnych alebo kompozičných problémov, akejkoľvek kvality. Mesto v ktorom absentujú “agresívne štruktúry architektúry”[6] a vlastne absentuje aj mesto. Množina jednotlivých predstáv, ktorou mesto bolo, sa stala jednou veľkou kontinuálnou a univerzálnou predstavou dobrej spoločnosti. Mesto vymenila nekonečná homogénna štruktúra pozostávajúca z obytných parkovacích miest, skladov, hygienických zariadení a banánov.
A potom tu je súčasná predstava žitej utópie. 8 House, polyfunkčný development na periférii Kodaňe od Dánskeho štúdia BIG, hovorí o nekonečnom šťastí. O (všemohúcej) architektúre ako priamom nástroji premeny snov na realitu. Spochybňujú nutnosť konečnej voľby, pretože architekt tu je na to, aby si vedeľ predstaviť čokoľvek, teda spojiť dokopy všetko to, po čom túžime. BIG si tento fenomén pomenuváva bigamia – množstvo požadovaných elementov, ktoré spolu môžu nesedieť, alebo sa aj priamo vylučovať, ale ich spojením vzniká nový žáner. “Nemusíme byť verný jednej predstave, ale spojiť množstvo ideí do promiskuitného hybridu.”Mestský blok + cestná štruktúra stredozemného horského mesta, to je 8House.
Andrea Branzi: No-Stop City, 1969, zdroj: https://www.architectural-review.com/essays/profiles-and-interviews/interview-with-andrea-branzi
Dobrá_Dobre
V prvom pláne, po tematickej stránke, tieto Predstavy / Projekty / Utópie / Ideálne mestá a dom ilustrujú miesto, kde nám bude všetkým spolu dobre (predpis) alebo zle (kritika). V druhom pláne je dôležité akým spôsobom používajú architektúru (aby nám bolo spolu všetkým dobre). Dobrá spoločnosť, o ktorej utópie hovoria neznamená primárne spokojnú spoločnosť. Dobrá spoločnosť a Ideálne mesto sú ideami štruktúrovanej spoločnosti skrze architektúru. Formalizácia určitého jasne čitateľného zámeru. Ak by som sa vrátila späť k analogickým aspektom architektúry a pocitu individuálnej /kolektívnej spokojnosti, je to ilúzia zmysluplnosti, (“The city as meaningful environment”), schopnosť orientácie v danom prostredí, pochopenie naprojektovanej situácie.
Exodus, cez čiernobielu optiku, hovorí o architektúre ako hranici konfrontácie rôznych názorov. O napätí, ktoré sa v No-stop city stratilo. Archizoom emancipuje spoločnosť vymazaním architektúry, ktorá je obrazom triedneho antagonizmu. Mesto sa rozplynulo v jednom definitívnom názore. Nastala trvalá hegemónia jednej predstavy (v tomto prípade predstavy “šedého, ateistického industrializmu”[7]). Zmizlo mesto ako “suma jednotlivých figuratívnych epizód”[8], tj.rôznorodosť názorov, ktoré majú svoje vlastné formálne prejavy.
Utópia v zidealizovanej (čistej) podobe formuluje cez architektúru určitú ideológiu. Ideológiu chápem ako vzťah spoločnosti k realite, spôsob akým si vysvetľujeme svet, súbor hodnôt,…Ilustruje funkciu architektúry ako artikuláciu názoru. Preto sa stáva politickým nástrojom spoločnosti. Spoločnosť je súborom rôznych perspektív, hodnôt a videní reality – ideológií. Tie si môžu byť blízke alebo absolútne sa vylučujúce, spoločnosť je pluralistická. Podľa Chantall Mouffe, (nevyhnutná) politickosť znamená rozhodovanie sa medzi konfliktnými alternatívami.[9]
Von
Podľa BIG je úlohou architektúry spojenie nespojiteľných ideí do jedného (vševyhovujúceho) celku. Hovorí o dobrej spoločnosti na základe maximalizácie obsahu do zradnej komplexnosti (naplnenia všetkých potrieb a túžob). Táto ideológia by sa dala prirovnať k tomu, čo Mouffe nazýva typické liberalistické chápanie pluralizmu. Ak spojíme všetky (protichodné) hodnoty dokopy, vytvoria spolu harmonický celok. Tento postup je založený na viere v univerzálny racionálny konsenzus založený na rozume, ktorý sám o sebe popiera politickosť – moment rozhodovania sa.
Proti možnosti úplnej objektivity a finálnosti konsenzu stavia Mouffe svoj koncept hegemónie. Každé aktuálne spoločenské zriadenie je vždy hegemonické, pretože vylučuje ostatné alternatívy. Zároveň (by malo byť) dočasné, kvôli emancipačným snahám potlačených alternatív.[10] To je predstava správne fungujúcej dynamickej demokracie. Architektúra materializuje, ohraničuje jednotlivé konzistentné ideové celky. Ale demokracia potrebuje (verejný) priestor. (Ideálne) mesto má poskytovať heterogenitu a priestor pre konfrontáciu – aby nám mohlo byť všetkým spolu dobre.
Exodus ukazuje architektúru ako “kondenzátor vytúžených možností”[11] spolu s jej odvrátenou stranou, keď sa stáva zároveň nástrojom uväznenia. Obraz metropoly desivý vo svojej totalite. Benefitom architektúry je aj jej vonkajšok, možnosť ju opustiť.