Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: MÔJ BOJ

Dean Kissick číta 1153-stranový literárny samovražedný odkaz Môj boj 6: Koniec od Karla Ove Knausgårda

Edvard Munch, Popol (1925)

„Obsah,“ napísal nedávno umelec Andrew Norman Wilson v nevyžiadanom liste adresovanom Sally Smith, generálnej a výkonnej riaditeľke americkej stravovacej siete Buffalo Wild Wings, známej pre vysoký počet obrazoviek vo svojich reštauráciách, „vzniká zo slučky, a zároveň ju reprodukuje. Slučka ako bezcieľna nekonečnosť výrobných cyklov, ktorá sa skrýva za sviežimi tvárami, módami a sezónami. Nedávno som niekde čítal o prestížnej televízii, autor tvrdil, že Sopranovci sú jeden z ‚najbohatších úspechov v dejinách televízie.‘ … Lenže podľa mňa, je každý jeden úspech televízie súčasťou dejín kinematografie a románu 19. storočia. Privádza ma to k myšlienke, aké by to bolo žiť vtedy, keď v tejto slučke vznikali radikálne ruptúry, napr. filmy Alfreda Hitchcocka v 50. rokoch 20. storočia alebo romány na pokračovanie Charlesa Dickensa v 60. rokoch 19. storočia.“

Andrew Norman Wilson, I don’t feel the way I’m supposed to feel

Šesť-dielny knižný cyklus Môj boj od Karla Ove Knausgårda sa o takúto ruptúru pokúša tiež. Rozdelením tradičného románu na serializovanú autofikciu, na dlhý, plynulý a nudný prúd vedomia, napísaný v rýchlosti a sotva redigovaný (nórsky vydavateľ Oktober chcel pôvodne vydávať jeden diel mesačne počas dvanástich mesiacov), Knausgård vymiesil nový druh literatúry, ktorá odzrkadľuje bezcieľnu, túlavú štruktúru mysle a najmä spôsob, akým sa nám znenazdajky vynárajú spomienky, bez špecifického poradia, na bohvieaký podnet, skáču si hore-dole v čase, a to výlučne nelineárne. Aj v šiestej knihe je veľa z lyrickej ponurosti predošlých kníh, no je v nej i čosi iné, postmodernejšie, keďže Knausgård nakoniec opisuje proces písania svojho bildungsromanu a vyrovnáva sa s dopadom skorších dielov.

Začiatok knihy Koniec tvoria stovky strán o tom, ako si autor obnovuje schránku a čaká na e-maily od postáv zo svojho života, ktoré sa v románoch objavili ako oni sami (kým nedostali kópiu rukopisu, málokto o tom vedel), – aby mohol vyjsť na svoj balkón v Malmö na kávu a cigaretu vždy, keď nejaký dostane. Po rozšírenom vorspiele nasleduje 452-stranová odbočka o dospievaní Adolfa Hitlera a o podstate moderného zla a potom ešte zopár stoviek trýznivých strán o tom, ako autor dokončoval knihu uprostred nervového zrútenia a následnej hospitalizácie jeho manio-depresívnej manželky, ku ktorej, aspoň čiastočne, došlo pre jeho písanie, čím ten napoly zapamätaný svet Môjho boja spolu s realitou jeho postáv posiela ako letiaci meteorit v plameňoch naspäť na zem.

Anselm Kiefer, Varus (1976) V knihe 2 píše Knausgård o maľbe: „Je to najlepšie umelecké dielo od vojny, možno najlepšie v celom storočí „

Odkedy som pred štyrmi rokmi začal čítať Knasgårdove knihy, často mi vŕtalo hlavou, či ide o jeho vyhalucinovaný vlastný príbeh alebo si jednoducho všetko len vymýšľa, čo aj robí, lebo vynachádza dialóg, krajiny a hry so svetlom na oblohe v nádeji, že sa mu podarí navodiť nálady, ktoré si pamätá iba tak trochu, letmo. Vždy ma zaujímalo, čo by sa s tou jeho sériou stalo, keby sa zistilo, že jeho otec vlastne nikdy nezomrel. Ten síce zomrel, ale v šiestej knihe sa okrem iného príde na to, že jeho strýko Gunnar spochybňuje okolnosti smrti – okolo ktorej sa krúti prvá kniha a vlastne celý cyklus – a nazve Knausgårda klamárom a fantastom, ba dokonca sa mu niekoľkokrát vyhráža súdom. Autor sa teda teraz musí postaviť zoči-voči možnosti, že jeho opus magnum, nehovoriac už o ňom samotnom, sa sformovali okolo nesprávnej spomienky alebo úplne zlého vnímania reality. To je problém, lebo hoci Môj boj je sériou románov, majú byť pravdivé a proces ich písania bol procesom lapania pravdy. Teraz sme sa dosť vzdialili od autentického, nehovoriac o tom vznešenom. „Mojím základným pocitom,“ píše Knausgård v jednej z mnohých pasáží o túžbe, „je, že mizne svet, že naše životy sú plné obrazov sveta a tieto obrazy stoja medzi nami a svetom, ktorý sa preto stáva čoraz ľahším a čoraz menej zaväzujúcim.“ Túži po niečom inom a má pocit, že každý musí mať rovnakú túžbu (a to, veru, máme), no niekedy sa pozastaví: „Je tá potreba vo mne? Či som iba neschopný získať kontrolu nad svojím časom, svojím miestom, neschopný vidieť to tak, ako to je, tak ako to naozaj je, neschopný si uvedomiť, že to je všetko, neschopný z tohto poznatku čerpať radosť?“ Nie je to teda ani tak kniha o jeho túžbe – to by bola nuda, dokonca ešte väčšia než je –, ako skôr pokus o jej uspokojenie písaním o všetkom s takou nešetrnou úprimnosťou ako to len on vie, nehľadiac príliš na následky, až kým nie je všetko hotové. Po tom, čo do svojich kníh nalial seba v celej svojej úplnosti, sa príbeh končí na strane 1153 typicky knausgårdovským vyhlásením: „Potom naskočíme na vlak do Malmö, kde nastúpime do auta a odvezieme sa späť do nášho domu a celú cestu si budem vychutnávať, naozaj vychutnávať myšlienku, že už nie som spisovateľom.“

Claude Gellée, Trójska žena zakladá požiar flotily (1643) Knausgård spomína túto maľbu v Knihe 6

Knausgård túži po tom, aby uzavrel smrť svojho otca, ale tiež sa, ako vraví, snažil zabiť seba ako spisovateľa tým, že zo seba vypustil všetko, vydal zo seba to, čo mohol. Počas tejto epickej sextalógie každodennosti sa s kvázi-náboženským zápalom naháňa po skutočnom a neustále pritom pátra po pravdivej podstate vecí. Je to jeho životná práca, no poznamenáva, že „zlyhal, lebo nikdy sa ani nepriblížil k tomu, aby povedal, čo má naozaj na mysli a aby opísal, čo vlastne videl.“ Veľká otázka súčasnej literatúry je: ako k nám môže prehovárať román v čase, keď sa všetko číta ako fikcia, ba čo viac, keď je pod paľbou samotná myšlienka osobného života? Knausgård navrhuje, aby sme sa do priepasti ponorili ešte hlbšie, dospeli k radikálnej úprimnosti. Môj boj nie je len príbeh jeho života od chlapčenstva cez zúfalého spisovateľa s ambíciami až k „už nie spisovateľovi“, ale aj manifestom volajúcim po tom druhu literatúry a umení, ktoré obdivuje a ktorého chce vo svete vidieť viac – úprimné, realistické, jasné v svojich emóciách, zbavené všetkých ornamentov a krásy. Volá po umení, ktoré by opisovalo strach, čo pociťujú všetci; ktoré by ukazovalo rôzne osobné peklá každého z nás a rôzne spôsoby, ako sa naše životy môžu zrútiť; ktoré by odhaľovalo spoločenské štruktúry, akými sa riadime, aj keď nimi pohŕdame a vieme, že nemajú cenu; ktoré by vynášalo na povrch, ako zriedka o takých veciach hovoríme a keď o nich rozprávame, tak znevažujúco. Vraví, že v našej bezbožnej, autofiktívnej metanarácii spoločnosti je to, že všetkým vo vašom živote porozprávate o tom, čo si úprimne myslíte, a to, že opíšete imaginárne vedľajšie úlohy, ktoré ste priradili ich postavám, jeden z mála obrazoboreckých činov, ktoré sú ešte možné.

Kniha Môj boj 6: Koniec vyšla v Nórsku v októbri 2011. V anglickom preklade ju vydalo britské vydavateľstvo Harvill Secker 30. augusta 2018 a americké vydavateľstvo Archipelago Books 18. septembra 2018. Po slovensky vyšli zatiaľ štyri knihy vo vydavateľstve IKAR. Predpokladá sa, že 6. diel vyjde začiatkom roka 2020.

DEAN KISSICK je spisovateľ a prispievateľ do časopisu Spike. Žije v New Yorku. 

Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine.

9 / 9 / 2018
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook