Výstava / PODKROVIE + IVA DURKÁČOVÁ + ĽUBOŠ KOTLÁR + MIRA KUBÁŇOVÁ + MARTINA MÄSIAROVÁ + JÁN SKALIČAN

V Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy počas leta (10. júl – 30. september 2018) prebieha výstava PODKROVIE. Výstava sa koná v rámci každoročne organizovaného Štipendia Radislava Matuštíka. Štipendium je určené pre začínajúcich kurátorov. Jeho aktuálna držiteľka a kurátorka výstavy, architektka Gabriela Smetanová píše o svojej reťazovej, participatívnej koncepcii.

Mira Kubáňová, Putovné plátno, foto: Ľuboš Kotlár.

PODKROVIE je skôr projektom ako výstavou, galerijným personálom nazývaným experiment.

PODKROVÍM skúšame niekoľko vecí. Možnosti spolupráce skupiny ľudí na spoločnej výstave. Vzťahovanie sa, k miestu a zúčastnených k sebe navzájom. PODKROVIE nepredstavuje zavŕšené produkty, ale ponúka pozorovanie priebehu. Sleduje princípy ako nedefinitívnosť – procesuálnosť, premenlivosť – efemérnosť inštalácie.

Agonizmus

Pôvodným východiskom koncepcie výstavy je agonistická teória Chantal Mouffe. Princípy agonizmu rozvíja primárne v rámci politickej teórie, aplikovanej na verejný priestor. Úvodnou tézou je, že liberalizmus je na základe svojho individualistického a racionalistického prístupu neschopný pojať pluralistickú povahu sociálneho sveta. Ďalšou výhradou voči liberalizmu je jeho predpoklad konsenzu. Mouffe popiera predstavu verejného priestoru ako miesta kde vzniká univerzálny konsenzus – harmonický celok založený na rozume, s ktorým nutne prichádza moment rozhodnutia.

Politické pre ňu znamená večne prítomný agonizmus, existencia plurality názorov a prístupov, absencia definitívnosti, nerozhodnuteľnosť. Demokracia pre ňu neznamená kompromisné zmierenie jednotlivých rozličných projektov (konsenzus), ale neustálu možnosť ich konfrontácie.

Výstava sa volá PODKROVIE preto, lebo sa v podkroví odohráva. Prebieha ako konfrontácia so samotným výstavným priestorom a súčasne zúčastnených medzi sebou (so sebou).

Spolupráca (Konfrontácia)

Skupinové výstavy, kurátorské koncepcie tematických výstav považujem vo väčšine prípadov za rôzne stupne konsenzu v rámci spolupráce, v závislosti od miery komponovania, vzájomnej komunikácie, alebo definitívnosti obrazu výstavy.

Podkrovie, Mira Kubáňová, foto: Ľuboš Kotlár

V 80tych rokoch na Waršawskej akadémii výtvarných umení, pod vedením Grzegora Kowalskeho prebiehal workshop s názvom “Spoločný priestor, Vlastný priestor”. Projekt bol založený na vzájomnej neverbálnej komunikácii. Študenti začínajú od vlastných akcií. (Vlastným priestorom), zároveň však akcia každého participanta vyvoláva spontánnu reakciu ďalšieho. Postupne prechádzajú k vzájomnej spolupráci (do Spoločného priestoru). Komunikácia sa tu stáva hodnotou sama o sebe. Tieto cvičenia prebiehali v prostredí voľného prejavu myšlienok, v priestoroch akadémie.

Artur Zmijewski s transformáciou tejto “výučnej metódy” pokračoval ďalej, jej prenesením do reálneho života. V Them (2007), filme premietanom na Documente v Kasseli zorganizoval workshop, kam pozval členov rôzne antagonisticky ideologicky vyhranených skupín. V úvode si jednotlivé skupiny vytvorili svoje reprezentatívne plagáty, symbolickú identifikáciu (Vlastný priestor). S nimi potom vstúpili do spoločného (Verejného) priestoru a vzájomnej neverbálnej konfrontácie.

Dôležitosť tohto záznamu (bezohľadu na konkrétne výsledky konfrontácie) spočíva vo vizualizovaní tézy nemožnosti definitívneho konsenzu. Išlo o dielo negatívne, skeptické, neformulujúce žiadne konkrétne pozitívne (politické) názory. Hovorí ale o povahe verejného priestoru, legitimizuje agonistický princíp. Kritické umenie podľa mňa dnes nespočíva v nutnej radikalite, ale schopnosti pomenovať, definovať, čítať, reagovať.

Podkrovie, Martina Mäsiarová, foto: Maroš Greš

Podkrovie, Martina Mäsiarová, foto: Maroš Greš

V PODKROVÍ nejde o komponovanie tematickej výstavy založenej na podobnostiach alebo odlišnostiach zúčastnených. Výber je viac menej banálny a bezprostredný. Skupina ľudí, ktorí sa na základe rôznych okolností, v priebehu času dostali do svojej blízkosti a zdieľajú spolu čas, prácu, jedlo, večery,…a ochotu spolupracovať.

V PODKROVÍ nejde o ostrú konfrontáciu, podmienenú zámerným výberom zástupcov vyhranených ideologických táborov. Nejde o saturáciu konfliktu a vyvolávanie senzácie. Nejde o performatívny konflikt, ale každodenný stret skupiny ľudí. Agonizmus nie je v tomto prípade vzťahom priateľ / nepriateľ, ale vzťahom priateľov, ktorí sú viac-menej podobní. Cieľom agonistického prístupu je v konečnom dôsledku spolunáležitosť, a nie riešenie konfliktu.

Do PODKROVIA vstupujú jednotlivci s vlastnými agendami, samostatne a postupne.  Vstupujú do priestoru jeden po druhom v intervale troch týždňov. Narúša sa autonómia jednotlivých diel – vstupov – zastavení.  Takýto typ spolupráce vylučuje kohokoľvek absolútnu a trvalú kontrolu, totalitnosť individuálneho rozhodnutia.

Každý zúčastnený má relatívnu, iba dočasnú kontrolu nad svojim príspevkom (fragmentom). Ani ten nevzniká principiálne na čistom plátne, ale v už nejakej existujúcej, meniacej sa situácii (predošlých vstupov). Výstava je hromadením okamihov v teoreticky nekonečnom reťazci príspevkov.

Každý vstup v jeho materiálnej aj ideovej podobe je efemérnym. Výstava nesleduje dosiahnutie definitívneho obrazu. Ten je koncepčne vylúčený. Finálny obraz nahrádza chvíľkové zastavenie v procese komunikácie. Výstava sa končí len svojim nevyhnutným koncom, keď prenechá miesto pre nasledujúcu výstavu. Nesleduje súlad, harmonický uprataný vzhľad, ani “peknosť”, len vrstvenie a kauzálnosť krokov.

„prvé určuje druhé a zároveň posledné. posledné je aj prvé. posledné nie je. je iba nasledujúce.“

Martina Mäsiarová

Podkrovie, Martina Mäsiarová, hra, foto: Ján Skaličan

Podkrovie

Úvodná komunikácia mňa ako kurátora so zúčastnenými (vystavujúcimi) sa začala mojim autorským popisom priestoru. Od momentu uvedomenia si konkrétneho miesta pre výstavu mi bolo jasné, že ho nie je možné ignorovať. Napriek počiatočnej averzii sa stal východiskovým bodom.

Podkrovie je autonómny priestor nevzťahujúci sa ku konkrétnym funkciám. Nemá vlastný a jasný koncept.  Je dôsledkom, vedľajším produktom (konštrukcie strechy), zadefinovaným dodatočne.
Iný, neurčitý priestor. Reziduum. Medzera.
Práve nejasnosť využitia generuje otvorenosť jeho interpretácie a adaptácie.
Je ambivalentné, podvratné, zvyškové, nezámerné.
Podkrovie je priestor bezpohlavný, ale aj pomerne špecifický. Beztvarý a pritom výrazne fyzicky vymedzený. Postráda samozrejmosť ľahkého prístupu.

Správa z priebehu

Podkrovie spravidla pojíma sekundárne obsahy, jeho určenie je premenlivé, dodatočné, a takým je aj PODKROVIE. Výstava funguje s nulovým rozpočtom, a prebieha v lete. Teplé pomalé dovolenkové obdobie a komplikovaný priestor s často nedýchateľným vzduchom prácu na  neustále meniacej sa výstave neuľahčujú.

Práca v podkroví, nevyhnutnosť spolupráce, je ďalším dôvodom spoločného trávenia času. Záujem skupiny orientujúci sa na poskytnutý priestor. Medzi vernisážami, najmä posledné dni pred, sa mení na klubovňu. Stretávame sa tu, vymýšľame, fotíme, jeme.

Postup prípravy každej ďalšej inštalácie je spontánny, nikto z nás vopred nevie ako bude nasledujúca vyzerať. Rozprávame sa, skúšame a niečo z tých pokusov tam v deň vernisáže ostane reprezentovať. Týmto spôsobom sa kladie viac pozornosti a vyžaduje viac citlivosti voči priestoru a predchádzajúcim vstupom. Niečo vzniká, spätne sa to pomenováva, komentuje.

Vznikajú vedľajšie produkty, ktoré nie sú priamou súčasťou inštalácie, mnoho fotografií, videí a písomných rozhovorov na priebežne vyvstávajúce témy.

Komorný proces v podkroví sa možno stáva pre samotný projekt zásadnejším ako samotná prezentácia. Rôznymi (nevinnými) činnosťami a požiadavkami spoznávame vnútorné fungovanie galérie,jej možnosti a hranice.

Na druhej strane, podstatou prezentácie verejnosti sú výhradne vernisáže, usporadúvané v intervale troch týždňov, pre každého vystavujúceho osobitne. Vtedy sa proces na chvíľu zastaví, predstaví sa aktuálny stav, ktorý sa už v priebehu nasledujúcich dní môže začať znova meniť. Stáva sa pomerne často, že inštalácia odprezentovana v rámci vernisáže už v pôvodnom znení ďalšie týždne nefunguje. Niekedy kvôli našej práci, niekedy nedostatočným inštrukciám, niekedy sa svojvoľne pozmieňa z prevádzkových dôvodov.

Podkrovie, Ľuboš Kotlár, mraky-hore-baroko-dole, foto: Ján Skaličan

Podkrovie, Ľuboš Kotlár, foto: Ján Skaličan

Podkrovie, Ľuboš Kotlár, foto: Ján Skaličan

Podkrovie a nádvorie

Oddelenie práce v podkroví a spoločenského stretnutia sa je zámerné, návšteva priestoru výstavy môže prebehnúť v relatívnej intimite, zatiaľ čo vernisáž prebieha na nádvorí.

Doteraz prebehli tri PODKROVIA, kde sa postupne predstavili Mira Kubáňová, Martina Mäsiarová a naposledy Ľuboš Kotlár. Pozývam Vás ešte na zvyšné dve. Najbližšie, 6. septembra, si budete môcť pozrieť vstup Ivy Durkáčovej. Koncom septembra sa predstaví Ján Skaličan a po ňom sa PODKROVIE nateraz zastaví. Tešíme sa na Vás. Budeme na nádvorí.

PS: Minulé ročníky štipendia (okrem roku 2016, ktorého výstavná koncepcia sa realizovala tiež v podkroví Mirbachovho paláca ) ponúkali kurátorom pre ich výstavnú koncepciu štandardnejšie podlažia Pálffyho paláca. Počnúc aktuálnym 15. ročníkom štipendia sa budú už na stálo používať podkrovné priestory Mirbachu, len nedávno, od apríla 2018, pomenované “Galériou mladých”. Podkrovné priestory zrekonštruovali zhruba pred siedmimi rokmi z kancelárskych na súčasné výstavné (a stále sčasti aj kancelárske priestory).