Esej / PROGRES V SÚŤAŽENÍ: MODELOVÝ PRÍPAD LEVICE
Na jeseň minulého roku bola vyhodnotená architektonická súťaž návrhov na rekonštrukciu kultúrneho domu Družba v Leviciach. Návrhy poslalo 11 tímov, porota vybrala ten najlepší, vedenie mesta potom rokovalo s víťazmi o podmienkach, za akých návrh dopracujú. Jana Németh teraz píše v článku na mylevice.sme.sk, že sa dohodli na honorári 150,000 € a zmluva bola koncom júna predložená mestskému zastupiteľstvu, aj keď podľa slov jedného z poslancov to nebolo nevyhnutné a primátor ju mohol podpísať. Po rozprave, ktorá vraj pozostávala zo zarámcovania otázky rekonštrukcie Družby do tém, či mesto potrebuje „obrovskú“ sálu, keď nemá cesty, detské ihriská, pokosené plochy, rieši ďalšie mestské objekty – zimný a futbalový štadión, amfiteáter, škola, otázky, z čoho sa to bude financovať, až po otázku, či by sa budova nemohla radšej zbúrať. Nakoniec poslanci odhlasovali, že Družba sa rekonštruovať nebude a zmluva s víťazmi súťaže nebude podpísaná.
Toto rozhodnutie je problematické z viacerých dôvodov, ale hlavne preto, že prišlo teraz, po tom, ako bolo do projektu z viacerých strán vložené veľké množstvo energie ( = času = peňazí). Súťaže sa zúčastnil aj tím, ktorého som bol súčasťou (skončili sme štvrtí), takže situáciu pomerne dobre poznám a dotýka sa ma osobne.
Často sa hovorí, že keby sa nekradlo a keby neexistovala korupcia, tak by sme boli ako spoločnosť ďalej, mali by sme sa ekonomicky lepšie. Pridávam k tomu, že keby sme nerobili veci blbo, nezahadzovali talent a neprodukovali extrémne kvantá zbytočnej práce na všetky strany, ale aspoň trochu logicky plánovali a snažili sa robiť veci poriadne, tiež by sme mohli byť niekde inde.
V tom to prípade teda vo výsledku máme:
a) stratu času, financií a personálnych kapacít, ktoré boli investované do projektu na strane mesta – príprava zadania, súťažných podkladov, zazmluvnenie organizátora … rádovo tisíce eur
b) stratu času, financií a osobného zanietenia na strane porotcov … presnú dohodu nepoznám, ale v štandardných podmienkach rádovo stovky eur na jedného porotcu, aj keď viem, že architekti zvyknú odpracovať viac, ako im bolo uhradené.
c) strata času, financií a ilúzií na strane súťažiacich – dávnejšie som sa snažil vypočítať, koľko je v priemere hodnota súťažného návrhu – pri práci 3 ľudí po dobu 1,5 týždňa a priemernej sadzbe 20 €/hod (čo pokrýva plat, nájom, vybavenie, tlač) je to 3600 € x 11 návrhov = 39 600 €. Z toho 15 000 € uhradil vyhlasovateľ vo forme cien, zvyšok architekti darovali vesmíru v mene vidiny výhry a svojho osobného rozvoja.
d) posun vo fyzickom stave kultúrneho domu Družba: 0,0
Poučenie je také jednoduché, že je až takmer trápne povedať to nahlas: priority sa musia riešiť vtedy, keď je na to vhodný čas, teda predtým, ako spotrebujeme nejakú energiu ( = čas = peniaze). Inak hádžeme kapacity do koša. Argumenty, ktoré boli menované v článku, teda problémy s detskými ihriskami, kosením a ďalšími mestskými objektami nevznikli za deň, nevznikli ani počas prípravy, ani počas proces súťaže, ani počas jednania s víťazom. Existovali už predtým a výstup zo súťaže ich nijako neovplyvnil. Pokiaľ mali byť prioritou oni, nemala byť prioritou Družba. Zamyslenie nad tým, či máme mať radšej nový asfalt alebo miesto pre kultúru, si nechám nabudúce.
Sme zvyknutí na to, že takéto veci sa dejú. Mávneme rukou, trochu ponadávame, ale neriešime. Ale že sme na to zvyknutí – to je zle. Je to znakom toho, že sme sa stali cynickými, nevážime si seba, ani svoju prácu. Kým to bolo v rovine, že „náš tím prehral a stavať sa bude podľa lepšieho návrhu“, dokázal som to akceptovať. Ale pokiaľ sme sa dostali tam, že aj ten víťazný návrh ide do koša, tak som už vyložene nahnevaný. Nie je to prvý krát, čo sa stala podobná vec (deje sa to pomerne často), určite tiež ani posledný. Ale ak sa máme niekam ako spoločnosť pohnúť, treba makať na tom, aby takýchto prípadov bolo minimum a aby sme si vždy na konci povedali prečo a ako k tomu mohlo dôjsť a dali si na to ďalší krát pozor. Keď už sa nevieme poučiť zo zahraničia – z chýb druhých, tak snáď by sme sa mohli aspoň zo svojich.