Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: PRELÍNANIE MÓDY A POLITIKY
Dean Kissick vo svojom stĺpčeku píše o móde predpovedajúcej budúcnosť a o tom, prečo sa dnešní politickí technológovia veľmi podobajú parížskym návrhárom.
Balenciaga jar/ leto 2018, zdroj: spikeartmagazine.com
Oba dominantné trendy posledných rokov v móde – genderovo fluidná flamboyance značky Gucci a skinheadská estetika značiek Vetements a Balenciaga – našli svoju podobu začiatkom roka 2015 a predznamenali tak veľké rozdelenie medzi politikou identity a nacionalizmom, ktoré sa chystalo pretrhnúť spoločnosť. Ich nastupujúci návrhári usmerňovali náhle naliehavé prúdy internetovej kultúry – niektoré z nich sa v nevídanom rozsahu stretli počas škandálu Gamergate, ktorý vypukol na jeseň predchádzajúceho roka –, a tak sa práve v Paríži a Miláne mali začať objavovať náznaky nového a výbušného politického diskurzu vo fyzickom svete a tiež priťahovať pozornosť mainstreamovej tlače, hoci len v súhrnoch trendov novej sezóny.
Preskočíme o tri roky dopredu a Christopher Wylie, whistleblower spoločnosti Cambridge Analytica s vlasmi ako maraschino, vysvetľuje britskému parlamentu, denníku Guardian a New York Times, ako vo svojich dvadsiatich rokoch navrhol techniky analýzy údajov, ktoré využívala kampaň za odchod z EÚ aj Trumpova kampaň, pričom využil nápady zo svojho doktorandského štúdia na London College of Fashion na tému strojového učenia a predpovedania trendov. „Móda,“ píše sa v návrhu jeho dizertačnej práce, „preniká do našich životov a naše životy preniká móda.“ V rámci svojho výskumu Wylie skúmal, ako určité osobnostné črty súvisia so zmyslom pre módu. Potom, keď zistil úzku koreláciu, položil si otázku, či by sa vkus človeka v oblasti oblečenia dal predpovedať z údajov, ktoré zanechal na internete, a či by strojové učenie mohlo tento vkus odhadnúť presnejšie ako iný človek. V oboch prípadoch bola odpoveď kladná. Začal uvažovať o tom, kde inde by sa tieto myšlienky mohli uplatniť.
Gucci jeseň/ zima 2017, zdroj: spikeartmagazine.com
Keď sa Wylie v roku 2013 stretol so Stevom Bannonom, rozprávali sa nielen o postmodernistickej teórii, intersekcionálnom feminizme a gay kultúre, ale samozrejme aj o móde. Wylie vysvetlil Breitbartovmu Rasputinovi, v čom je podobná politike: obe sa zaoberajú identitou, sú veľmi cyklické, obsahujú množstvo rôznych estetických prvkov a sú produktom širšej kultúry. „Keďže to, ako sa venujeme móde a politike, je ovplyvnené tým, kto sme, našou osobnosťou, pre mňa sú to len prejavy nás samých v rôznych kontextoch,“ povedal Wylie. „O čom kričíme na námestí a na druhej strane, čím zdobíme svoje telá?“ Politika v tomto čítaní súvisí viac s osobnou identitou ako s naším vzťahom k spoločnosti ako celku. Je to miera, podľa ktorej sa definujeme.
A hoci to nemusí platiť pre každého, zdá sa, že pre samotného Wylieho to určite platí. Už som naznačil, že whistlebloweri sú dnešnými kontrakultúrnymi hrdinami. Bolo však niečo hlboko podivné na pohľade na tohto obstarožného kanadského vegána, ktorý sa sám označuje za homosexuála, oblečeného ako hollywoodska paródia na hackera, zatiaľ čo vystupuje proti metódam, ktoré vyvinul v rámci svojho doktorátu a ktoré ochotne prepracoval v prospech tých, o ktorých by sa dalo príliš ľahko predpokladať, že sú na druhej strane kultúrnej vojny. Nie je ani tak hackerom, ako skôr ďalším marketingovým stratégom s túžbou preorientovať sa na niečo kreatívnejšie. Deň po štvorhodinovom svedectve pred parlamentom sa trmácal cez celé mesto do sídla časopisu Dazed, aby opísal svoje skúsenosti zo spolupráce s alt-right a tiež aby poznamenal, že oceňuje dizajnérske cítenie Craiga Greena a Driesa van Notena; málokedy sa spojilo toľko prúdov dnešnej chorej mládežníckej kultúry. Politika a móda prechádzajú zvláštnym splynutím a Wylie bol nielen jedným z prvých, ktorí si túto tendenciu všimli, ale aj jej živým stelesnením.
Vetements jeseň/ zima 2018, zdroj: spikeartmagazine.com
Módne domy nie sú ani zďaleka dokonale konzumeristické: ide im menej o to, aby nám dali to, čo chceme, než o to, aby nás presvedčili, aby sme sa vžili do zvláštnej, jedinečnej vízie ich návrhára a urobili z nej súčasť našej vlastnej identity. To isté dnes platí aj pre politické hnutia. „Donald Trump,“ tvrdí Wylie a prirovnáva prezidenta k značkám so zlým vkusom, ako sú Uggs a Crocs (rovnako dobre by mohol navrhnúť Balenciagu alebo Gucci, ktoré obidve objímajú nevhodnosť a s každou ďalšou sezónou sú čoraz škaredšie), „je menej ideológiou a viac estetikou… veľmi škaredým štýlom a ideológiou, ktorá je jednoducho trendy.“ Jeho úlohou v Cambridge Analytica bolo pomáhať politickej triede, ktorá sa zdá byť čoraz viac odtrhnutá od ekonomickej reality voličov a zároveň zostáva veľmi zručná v prenikaní do temných zákutí ich psychiky a manipulácii s nimi, aby pomohla predávať svoju vlastnú, často zámerne grotesknú estetiku. Ak je Wylie prognostikom trendov, politickí technológovia, ktorí si najali jeho služby, sú ako kláštorní, maniakálni parížski módni návrhári: vedia, čo chcú, len musia presvedčiť ostatných, aby to chceli tiež, a to všetkými možnými prostriedkami.