Výstava / EMIL TASCHKA / POBERAJ SA STAREC
Výstava je hlavne o výtvarnom uchopení ľudskej tváre, o jej materialite a o skutočnosti, že vek ju výrazne deformuje. Obrysy a pevnosť sa strácajú. Autor, sám ešte patriaci k mladej generácií, pristúpil v svojej kolekcii k tomuto faktu pragmaticky. Formálne nadviazal na svoje staršie práce s kovovým drôtom, ktorý ohýba a zvára tak, aby vo výsledku dosiahol želaný tvar. Drôtom v podstate kreslí a finálne diela ostávajú v 2D rozmere. Je dôležité podotknúť, že to nie je jednoduché, keďže si vybral solídne železo. Tretiu dimenziu dosahuje dobrým adjustovaním a jemným odstupom od steny. Svetlo a tieň robia potom svoje. Laho už túto techniku zvládol pomerne bravúrne a preto výsledkom sú presvedčivo realistické výtvarne skratky rôznych tvári starých mužov. Nejde o portréty – autor si predlohy hľadal na internete. Zadal slovo dôchodca a išlo mu o typologicky rozličné formy. Napriek minimálnym prostriedkom, Laho vyslovene pracoval iba s kontúrou a bielou farbou drôtu, materialitu povolenej kože doslova cítite. Cítite aj anonymitu predlohy a akúsi bezemotívnosť. Emocionálne odcudzenie dodáva dielam špecifickú provokatívnosť. Výraz podporil inštaláciou diel. Je navrhnutá tak, aby podporila myšlienku strácania sa, pominuteľnosti. Autor ju redukoval na biele plochy, ktoré sú za bielymi 2D „bustami“, ak sú na tehlovej stene alebo priamo na bielej stene. Ako svetlo použil „holé“ neónky položené na zemi. Celok doplnil svojou hudobnou skladbou – doslova skladbou starých „songov“, ktoré v jeho autorskom remixe dostávajú iný výraz a v súvislosti s výstavou aj kontext. To, spolu s obnaženými priestormi Blessu, robí z výstavy viacúrovňový zážitok.