TAKEWAY TIME

Katarína Poliačiková o Romanovi Ondákovi, o čase, o Niecéphorovi Niépceauovi, o pozornosti a akcii Meranie vesmíru, ktorá práve prebieha v kaviarni Sväg to go na Kozej ulici v Bratislave a vo Foundation Louis Vuitton v Paríži.

Foto: Roman Ondák

Sväg to go je malá kaviareň, ktorú otvorili v priestore bývalej bagetárne na Kozej ulici. Kedysi som tam prvýkrát v živote jedla sušenú paradajku a pesto, ktoré vtedy mali ešte chuť exotiky. Minulé leto tam vzniklo miesto, aké mi vo štvrti vždy chýbalo: môcť piť (dobrú) kávu a pozorovať pritom život na ulici. Keď som pred pár dňami sedela vo Svägu, pohľad mi padol na značky nakreslené čiernou fixkou na sklenených dverách, ktoré pokračovali na celej presklenej fasáde kaviarne. Pri každej z nich dátum, ako keď niekoho meriate. Dívala som sa na dvere a to, čo som videla, mi bolo tak strašne známe. Vzápätí som si uvedomila, že sa mi to nestalo prvýkrát. A že tá chvíľa, kým sa mi rozjasní, je vždy najlepšia. Je to život, alebo Ondák? Asi najlepšie to vystihol teoretik Igor Zabel: “Byť schopný čítať tieto diela ako umenie je, podľa môjho názoru, rovnako ziskom ako i stratou.”¹

Spomenula som si na to aj teraz, keď som sa dívala na Ondákove Meranie vesmíru v kaviarni. Neskôr som zistila, že sa práve paralelne deje na dvoch rôznych miestach: v mikrosvete Svägu na Kozej ulici a vo Foundation Louis Vuitton v Paríži. Akurát, že v kaviarni vás neodmerajú kustódi, ale Jozef. S tvorbou Romana Ondáka som sa prvýkrát naživo stretla v Tate Modern v roku 2006. Vošla som vtedy do jedného z priestorov, netušiac, že to je ono: ocitla som sa vo vnútri modelu interiéru nejakej architektúry. Bolo to zvláštne – cítila som sa príliš veľká v prostredí, ktoré mi niečo pripomínalo. Doteraz som nezabudla na moment, keď som si uvedomila, že stojím v strede zmenšenej “turbine hall” – v identickej kópii priestoru Tate, v “matrioškovom” modeli reality. A času. Čas je najdôležitejším aspektom tvorby Romana Ondáka. Jeho diela nielen (ako všetky iné) v čase existujú, čas sa u neho mnohokrát stáva jedinou matériou: formou i obsahom. Odkrýva plynutie vecí, ktoré zväčša ostáva nepovšimnuté na pozadí udalostí: čas čakania, nebadanej zmeny, rastu. Čas vnútri a vonku galérie. Ondák často zostruje naše vedomie času sotva viditeľnými zásahmi, ktoré zneisťujú jeho jednosmerný tok. Tento Ondákov čas je pre mňa analógia k latentnému obrazu vo fotografii. Ako film, na ktorom je zatiaľ neviditeľný, avšak plne prítomný obraz reality.Rada si predstavujem fotografiu ako metaforu princípu Ondákovej tvorby a autora ako „fotografa“, ktorý zaostruje našu pozornosť na inak prehliadané fragmenty reality. Pozícia diváka je však zdvojená: sme zároveň tým, kto sa díva, ale aj tým, ktorý stojí pred pomyselným objektívom.

Meranie vesmíru v Pinakothek der Moderne v Mníchove, 2007

Časová slučka: Francúzsko, leto roku 1827. Experimenty Josepha Nicéphora Niépcea a jeho fascinácia litografiou a camerou obscurou vedú ku dňu, kedy sa prvýkrát v dejinách podarí zafixovať premietnutý obraz. Je ním výhľad z okna, ktorý je dnes známy ako prvá fotografia v histórii pod názvom „Pohľad z okna v Le Gras“. Niépce do obloku svojho vidieckeho sídla v Le Gras umiestni cameru obscuru s vloženou cínovou doskou, pokrytou zmesou podobnou asfaltu, a otvorí objektív. Na doske vzniká celých osem hodín latentný obraz vonkajšej reality, ktorý Niépce neskôr zviditeľní vymývaním povrchu zmesou levanduľového oleja a bieleho petroleja. Osvietené časti povrchu stvrdnú, zatiaľ čo zmes na neexponovaných plochách vymytím zmizne. Túto metódu nazve heliografiou. Expozícia trvá dlhých osem hodín, keďže svetlocitlivosť materiálu je veľmi nízka: preto na výslednom obraze vidíme domy osvetlené z oboch strán.Takáto je prvá fotografia; dlhý úsek času skomprimovaný do jedného obrazu. Ondákove Meranie vesmíru bolo prvýkrát vystavené v roku 2007 v Pinakothek der Moderne v Mníchove. Aj keď použiť výraz vystavené je v súvislosti s týmto dielom celkom nemiestne. Začalo to ako white cube s preskleným stropom, ktorý osvetľoval prázdny biely priestor. Avšak niečo tam predsa len bolo: latentný obraz budúcej výstavy. V hre bolo jej trvanie v čase a diváci, ktorí galériu navštívia.

Podobne ako Niépceho výhľad z okna sa Meranie vesmíru na prázdne steny „exponuje“ počas dlhých hodín, dní, týždňov. Do priestoru prichádzajú návštevníci a galerijní strážcovia zaznamenávajú na steny výstavného priestoru ich výšku, meno a dátum merania. Presne tak, ako to robia rodičia detí na veraje dverí. Celý časopriestor výstavy, inak neviditeľný, sa postupne transformuje do výsledného obrazu – objektu. Tento je ovplyvnený počtom návštevníkov a veľkosťou priestoru. Trvanie výstavy a prítomnosť divákov tvoria alchýmiu, cez ktorú sa postupne odkrýva obraz na stenách galérie. Deň po dni sa steny zapĺňajú a v úrovni priemernej ľudskej výšky tmavnú do čierneho pásu. Presne ako miesta na filme, ktoré zachytia najviac svetla. V roku 2009 som na Meranie vesmíru narazila v Museum of Modern Art v New Yorku. Galériu som navštívila ôsmy deň po otvorení výstavy a pás záznamov na stene už vtedy začínal hustnúť. Na Ondákovej tvorbe je fascinujúci jeho spôsob práce s interaktivitou. Jeho diela sú takým plynulým prechodom do posunutej reality, že diváci na nich často participujú bez vedomia, že sú súčasťou sveta umenia. Roman Ondák totiž ponúka neodolateľný zážitok môcť znova objavovať svet ako dieťa. Záujem o zanechanie vlastnej stopy v MoMA bol veľký, zaradila som sa preto do dlhého radu pred stenou. Čakajúc spolu s ostatnými návštevníkmi som si uvedomila čaro nechceného: tento rad bol vlastne dielom v diele. Celkom náhodne sa tu totiž zopakovalo Ondákove dielo Dobré pocity v dobrých časoch – fiktívny rad čakajúcich ľudí, jedna z prvých autorových performance, ktorá bola veľakrát performovaná v rôznych miestach a kontextoch. V Museum of Modern Art sa dielo náhodne a čarovným spôsobom zopakovalo znova v podobe dokonalej významovej a časovej slučky. Ale môže to byť i inak: možno sa na niektoré veci vieme dívať už len cez Ondákovu optiku. Tu sa mi vybavuje americký fotograf Stephen Shore a jeho odpoveď na otázku, čo chce, aby si diváci odniesli z jeho výstav. Hovorí, že jedna z vecí je presne to, čo sa snaží odovzdať svojim študentom na Bard College: “Je to liberal arts college – to znamená, že z týchto ľudí sa neskôr stanú lekári alebo právnici. Preto sa nesnažím urobiť z nich fotografov. To je len jeden z aspektov. Čo im teda môžem ponúknuť? Ide mi o to, aby sa naučili vedomej, sústredenej pozornosti voči každodennej realite. A fotografia môže byť spôsob, ako to dosiahnuť.”

1 Zabel, I. Time and its copy, In: Rhomberg, K. (ed.): Roman Ondák. Kolín: Kölnische Kunstverein, 2005.
s.16.
Meranie vesmíru na Kozej inicioval majiteľ kaviarne. Jeho cieľom je každé dva mesiace pozývať umelcov a spraviť z okna kaviarne umelecký display.
13 / 2 / 2018
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook