Obálka publikácie Magdy Stanovej. Foto: Peter Simoník

Mestá s charakteristickou priestorovou štruktúrou vieme spoľahlivo identifikovať už pri letmom pohľade do mapy: New York, Paríž či Barcelonu spoznáme podľa typickej uličnej schémy bez toho, aby sme si museli pomôcť pohľadom na niektorú z ich architektonických dominánt. Medzi mestá s výraznou a ľahko rozpoznateľnou urbanistickou štruktúrou patria nepochybne aj Benátky. No narozdiel od vyššie spomenutých príkladov ideogram talianskeho mesta, kostru jeho vizuálnej reprezentácie, v tomto prípade netvorí uličná sieť, ale sústava vodných kanálov, predovšetkým Canal Grande, ktorý sa do tela Benátok vpisuje charakteristickým tvarom pripomínajúcim písmeno „S“. V uličnej sieti mesta, teda v zónach určených pre peší pohyb, prípadne povrchovú, motorizovanú prepravu, naopak, žiaden charakteristický rukopis nenachádzame. Táto skutočnosť v mnohom vypovedá o význame, aký v meste od momentu jeho založenia zohrávala vodná doprava. Podstatná časť obchodnej a spoločenskej dynamiky v Benátkach sa od ich počiatkov odohrávala na vode, čoho dôkazy možno dodnes vypozorovať z orientácie vchodov významnejších mestských stavieb nasmerovaných nie do ulice, ako to predpokladá logika našej každodennej skúsenosti s mestom, ale k vodným kanálom, teda, z pohľadu chodca, zdanlivo do prázdna.

Mapa 6 Benátky v roku 1729: Ostrovy a bloky. Foto: Peter Simoník

Historicky možno potvrdenie tejto preferencie nájsť aj v nerovnocennom zaobchádzaní s názvami kanálov a ulíc v dobových mapách a turistických sprievodcoch – skutočnosť, na ktorú nás upozorňuje aj Magda Stanová, autorka projektu Benátky z pohľadu chodca (v spolupráci s Robertom Casatim a Stéphanie Roisin). Aj v jeho základe stojí predstava mesta, ktorého obraz utvára predovšetkým pohyb po vodnej hladine. Ako je však už z jeho názvu zrejmé, zmyslom projektu bude túto predstavu konfrontovať s novým pozorovateľským hľadiskom a odhaliť súvislosti, ktoré určujú spôsob vnímania mesta z perspektívy chodca. Mohlo by sa zdať, že preplnené benátske ulice, ktoré si snáď ako jediné pešie trasy v Európe vyžadujú v čase „dopravnej špičky“ reguláciu dopravným policajtom, obraz Benátok ako mesta, ktoré peší pohyb podceňuje, či rovno potláča, spochybňuje. Stačí však opustiť najexponovanejšie turistické trasy a stratégie pohybu, ktoré si návštevník osvojil v iných európskych metropolách, zrazu prestávajú platiť. Každý, kto sa niekedy v benátskych uliciach pohyboval bez sprievodcu, vie, aký odpor v podobe nečakaných prekážok, vodných bariér a slepých zakončení kladie mesto pešiemu návštevníkovi. Východiskom idey zmapovať uličnú sieť Benátok by preto mohla byť pokojne potreba vyplývajúca z triviálnej skúsenosti chodca, ktorý sa v Benátkach pokúša dostať zo svojho aktuálneho stanoviska do konkrétneho, relatívne vzdialeného cieľa. Ambície tvorcov však siahajú podstatne ďalej, ako k naplneniu praktickej potreby orientácie v neprehľadnom mestskom labyrinte: mapa Benátok je v tomto prípade viac ako vernou priestorovou reprezentáciou v tradičnom slova zmysle, skôr schémou, ktorú môže chodec vnímať ako pole možností vlastného nepretržitého pohybu. Pri tvorbe plánu jeho tvorcovia pracovali s vlastnou „priestorovou jednotkou“ – blokom, ktorý možno súvislo obísť po obvode, ale nie naprieč, čím pri jeho výstavbe nahradili ulicu, ktorá v Benátkach chodca často nasmeruje do slepého konca. Táto špecifická „schopnosť“ Benátok sa opakovane potvrdzovala aj vo výskumnej fáze procesu, pri ktorej sa jeho autorka rozhodla naplniť až mysticky znejúce zadanie – prejsť všetky ulice mesta a zaznamenať momenty, ktoré súvislému pohybu bránia, aby v konečnom dôsledku práve tie zo svojho nákresu vylúčila. Takto zostavená mapa, zbavená slepých ulíc, priestorov bežne prístupných len za poplatok, v určitú, obmedzenú časť dňa (parky a verejné záhrady), a priestorov bežnému návštevníkovi prístupných len po porušení zákazu, resp. po prekonaní viditeľnej fyzickej bariéry (tabule, zátarasu), vytvára z organizmu často nespojitých ulíc vzájomne prepojenú sieť, nie nepodobnú sieti vodných kanálov. Výstupy projektu Magdy Stanovej sú o to zaujímavejšie, že záujem o mesto z pohľadu chodca v ňom nadobudol plnohodnotný výraz aj v podobe ambiciózneho výtvarného projektu, publikovaného v monografickom čísle časopisu X o súčasnej kresbe. Ten pozorovania z terénu prenáša do série vizuálnych zápisov, otvorených pre vzájomné prekrývania a porovnania. Zaujímavým počinom je aj prenos výsledkov výskumu do plánu Benátok Ludovica Ughi z toku 1729, z ktorého vyplynie poznanie, že aj také mesto-múzeum, akým sú Benátky, nie je nemennou mestskou fosíliou, ale živým organizmom, podliehajúcim zmenám a priestorovým transformáciám, spochybňujúcim zdanie uzavretosti stavebného projektu. Najmarkantnejším dôkazom tejto skutočnosti je fakt (vzhľadom na tému symptomatický), že viaceré ulice súčasného plánu v historickom dokumente nenájdeme: v meste, ktorého podobu predurčili trajektórie lodnej dopravy, sa vynorili na miestach nepoužívaných, zasypaných vodných kanálov. Projekt Magdy Stanovej nás tak popri iných vecných pozorovaniach upozorňuje aj na nie celkom samozrejmú skutočnosť, podľa ktorej môžeme chôdzu – jednu z mála vecí, ktorá sa ľahšie urobí ako povie – vnímať nielen ako overený nástroj pri „čítaní“, či „dekódovaní“ významovo bohatej mestskej krajiny, ale v konečnom dôsledku aj ako prostriedok jej konkrétnej fyzickej premeny.

Foto: Peter Simoník