Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE #7

Dean Kissick píše o tom, čo sa stane, keď sa subkultúry vynárajú z útrob internetu, o knihe Kill All Normies od Angely Nagle a návrate strašiaka kultúrnych vojen z 90-tych rokov.

 Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine.

Záber z filmu Quadrophenia (1979)

Na jar, keď som sa pokúšal pochopiť, čo sa to deje na čoraz rozdelenejšom Západe, lebo taký pocit na mňa išiel cez prizmu sociálnych sietí, som narazil na niekoľko hojne zdieľaných esejí írskej novinárky Angely Nagle. Nazerá v nich na novú internetovú pravicu z pohľadu tradičnejšej ľavice, ku ktorej sa spisovateľka radí. Článok „Paleokonzervatívci za porno“ bol uverejnený v časopise Jacobin a ďalší článok „Nový muž z 4chanu“ vyšiel v The Baffler. Odkedy dopísala svoju dizertačku na tému online antifeminizmu, podujala sa na dosť nevďačnú úlohu – začala písať o téme, ktorá sa nepovažuje za hodnú našej pozornosti a o ktorej sa ťažko píše bez toho, aby človek neznel chaoticky, zavádzajúco a divne: o najtemnejších hlbinách internetu. Staré médiá sú v predsmrtnom zápase, mienkotvorci a strážkyne kultúry pomaly zastarávajú, a nahrádza ich nová vlna obskúrnych a často anonymných tvorcov obsahu. Prehovoril ľud a to, čo má na srdci, je odporné.

Táto množiaca sa a neustále sa meniaca spleť vygenerovaných slov a „memečiek“ je témou Angelinej prvej knihy Kill All Normies: Online Culture Wars from 4Chan and Tumblr to Donald Trump (Zero Books, 2017). Mapuje v nej vzostup novej internetovej pravice s koreňmi v nihilizme a škodoradostných urážkach na fórach 4chanu a tiež novej internetovej ľavice, ktorú vidieť na tvrdohlavo extrémnej politike identít Tumblru a na performatívnej odkazovej kultúre Twitteru, kde sa takmer všetko môže označiť za mizogýnne, transfóbne, vystupujúce z pozície nadradenosti bielej rasy a podobne. Obe hnutia sú nonkonformné a antiestablišmentové a mali by sa interpretovať skôr v subkultúrnom ako politickom kóde.

Odvtedy, čo radikálne subkultúry obývali umelecké priestory, módne kolektívy či nočné kluby, uplynulo už veľa času. Natasha Stagg (píše pre Spike Online) si  však minulý týždeň všimla, že „všetci z časopisov a reklamiek sú posadnutí Štúdiom 54“. Z vlastnej skúsenosti, nadobudnutej v módnych časopisoch, viem, že sa v nich stále hľadajú aktuálne ekvivalenty štýlových a hudobných subkultúr, vďaka ktorým moja generácia tieto časopisy dychtivo čítala, aj keď subkultúry takého typu už jednoducho neexistujú. Dnešné subkultúry sa totiž vyparili z ulíc a, ako všetko ostatné, presunuli sa na internet, na online publikačné platformy, kde si ktokoľvek môže povedať, čo len chce, a kde ľudia po prvý raz za desaťročia znovu objavili svoju moc šokovať. Či už svojou fašistickou neprístojnosťou, alebo svojou militantnosťou.

André Masson Obetovanie Mínotaura, detail 1936 ; illustrácie v Sacrifice; s textom George Bataillea (1936)

Tieto internetové mládežnícke hnutia vyvolávajú odpudivé reakcie nielen buržoázneho establišmentu, ale aj samotnej komunity. Téza Angely Nagle je, že sme svedkami návratu kultúrnych vojen deväťdesiatych rokov, ibaže teraz sa cenzúry dožaduje ľavica a v transgresii si voľká pravica. Angela svoj argument berie ďalej a vydáva sa po stopách narúšania spoločenskej normy (transgresie) – od Markíza de Sadeho a parížskej avantgardy 19. storočia cez Georgesa Bataillea a surrealistov až po šesťdesiatosmičkárov, aby tak pomocou détournementu hodného situacionistov dospela k dnešnej „chan kultúre“. Tá vznikla ako „naplnenie transgresívneho antimoralistického štýlu  a úplné odosobnenie sa od rovnostárskej filozofie ľavice a kresťanskej morálky pravice“. Tí naľavo (najmä tí a tie, ktorých zaujíma avantgardné umenie) transgresívne stratégie dlhodobo podporujú a veria v utopické možnosti internetu, ktorý nemá žiadneho pána. V posledných rokoch však tieto stratégie dosť účinne ovládli ich ideologickí oponenti.

Subkultúry už zo svojej definície nereprezentujú širokú kultúru, hoci ju objasňujú a naznačujú, ako by mohla vyzerať v budúcnosti. Takisto by sa tieto nové subkultúry nemali brať ako subjekty, ktoré reprezentujú príslušné strany politického spektra: boj za práva LGBTQUIA+ osôb by nemal utíchnuť len preto, že nejakí užívatelia Tumblra sa identifikujú ako pansexuálni draci. Rovnako by sme nemali banalizovať hrozby fašizmu, keď dajakí ľudia zo srandy šíria meméčka o Trumpovi. Spoločnosť predsa pozostáva z príbehov a tieto nové divoké príbehy, ktoré si navzájom rozprávame, nám dozaista rozšírili priezor toho, čo je v politickom diskurze prípustné, a to v oboch smeroch.

Návrat kultúrnych vojen  plazivo vniesol do mainstreamu donedávna iba ťažko predstaviteľné myšlienky, vrátane tej, že človek si viackrát cez deň môže zmeniť rod, alebo že by muž spájaný v ľudových predstavách s pronacistickým kresleným žabiakom bol vhodným lídrom slobodného sveta (pozn. prekl. ide o žabiaka Pepeho, ktorý na fórach fungoval ako symbol pre krajnú pravicu a hojne ho využívali v prezidentskej kampani prívrženci Donalda Trumpa). Kým sľubované lietajúce autá či dovolenka na Mesiaci sú zatiaľ v nedohľadne, je ohromujúce, do akej miery sa podstata politického diskurzu i forma stvárňovania príbehov ako aj ich autori/-ky či pozície radikálnych subkultúr v posledných rokoch zmenili. Hlavnou príčinou je podľa autorky knihy to, že nová internetová pravica a ľavica za seba zodpovedajú a pretvárajú sa v protiklade obrazu tej druhej. Čoraz väčšia neprístojnosť pravice sa odráža v čoraz väčšej háklivosti ľavice a naopak, a tým si za postupného hrotenia opätovne potvrdzujú svoje najhoršie predstavy o svete. „Obe strany,“ píše Angela „sa čoraz viac odpútavajú od akéhokoľvek kultúrneho stredného prúdu, čo vzdialene pripomína jednu či druhú bezútešnú víziu.“

Ak zájdeme ešte trocha ďalej, oba tábory vystupujú proti establišmentu, takže možno majú viac spoločných čŕt navzájom ako so socialistickou ľavicou a konzervatívnou pravicou. Popularita ich alternatívnych naratívov ukazuje na budúcnosť, v ktorej subkultúrne postavy s rôznymi nekonvenčnými názormi dožadujúcimi sa pozornosti budú mať čoraz širšiu podporu. Otvorí sa tak priestor pre vznik nových druhov kandidátov a strán – zľava, sprava či od hocikadiaľ –, čím sa od základu zmení spôsob toho, ako sa robí politika.

DEAN KISSICK je spisovateľ z Oxfordu.

 

3 / 12 / 2017
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook