Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE #5
Tento mesiac Dean Kissick spája body medzi utekajúcim psom a plachými pávmi vo svojom denníku z predpremiéry documenty 14 v Kasseli a Skulptur Projekte Münster.
Štvrtok, 8. jún
Pred piatimi rokmi ma cestou na inštaláciu Pierra Huygheho v lese v kasselskom parku Karlsaue minul pes s ružovou nohou, ktorý bežal v protismere, a čoskoro za ním nasledoval rozrušený hesenský inkvizítor, ktorý sa pýtal, či niekto nevidel utekajúceho psa s ružovou nohou. Pes bol súčasťou práce, ale naháňačka nie; aspoň nie zamýšľanou súčasťou.
V tom roku sa v parku, na inej lesnej čistinke, nachádzalo aj dielo Scaffold (2012) Sama Duranta, monumentálna inštalácia pozostávajúca zo siedmich rekonštrukcií šibeníc používaných na historické popravy v Spojených štátoch vrátane obesenia 38 mužov z kmeňa Dakota v Mankate v Minnesote v roku 1862. Toto leto sa Walker Art Center v Minneapolise, vzdialenom necelé dve hodiny jazdy od Mankata, rozhodlo inštalovať dielo vo svojej sochárskej záhrade, a keď sa o tom Dakotovia dozvedeli, úspešne proti tomuto rozhodnutiu protestovali: Odvtedy bolo lešenie demontované nesvätou alianciou starších indiánskych kmeňov a umeleckých technikov zo Stredozápadu a podľa niektorých správ by mohlo byť ešte slávnostne spálené. „Moje dielo bolo vytvorené s myšlienkou vytvoriť zónu nepohodlia pre belochov,“ napísal Durant v sebaobviňujúcom, plazivom otvorenom liste, „vaše protesty teraz vytvorili zónu nepohodlia pre mňa. Pri mojej snahe o zvýšenie povedomia som sa naučil niečo hlboké a ďakujem vám za to.“ Rôznymi spôsobmi sa nechal obesiť na vlastné lano. Pred piatimi rokmi bolo lešenie ústredným dielom documenty 13, teraz ho čaká obradné spálenie kmeňovými staršími. Iná doba!
Sam Durant: Lešenie pri Walker Art Center, Minneapolis, zdroj: spikeartmagazine.com
Niečo podobné sa stalo v lete v Aténach s plastovou a sklolaminátovou replikou starogréckeho monolitu Rogera Bernata, známou ako Kameň prísahy, ktorú v polovici predstavenia na Polytechnike skonfiškovala skupina Lgbtqi+ Refugees in Greece, ktorej bola dočasne zverená, na protest proti tomu, čo označila za umelcovu a výstavu „fetišizáciu“ žiadateľov o azyl. Následne vydali vyhlásenie, v ktorom s neúprosnou jasnosťou vysvetľujú: „Váš kameň nám má dať hlas, hovoriť naše príbehy. Ale kamene nemôžu hovoriť! My môžeme! Preto sme váš kameň ukradli a nevrátime vám ho.“
Roger Bernat: Oath Stone, foto: Lgbtqi+ Refugees in Greece, zdroj: spikeartmagazine.com
Spolu s dramatikom Robertom Fratinim, s ktorým spolupracoval, Bernat odpovedal dlhým a nesúrodým vyhlásením, miestami samoľúbym, miestami nahnevaným a paranoidným (v jednej pasáži tvrdil, že tí, čo sú v skupine, sú len bábkami akejsi tieňovej kabaly „organizátorov“, ktorí sa snažia „uviesť do praxe to, čo si pamätajú z povrchného čítania Guya Deborda“), a nejako dospel k neúprimnému záveru, že kameň „nadobúda svoju hodnotu z dôležitosti, ktorú mu ľudia pripisujú. A musíme povedať, že kolektív Lgbtqi+ utečencov bol najochotnejší podľahnúť pokušeniu priznať tejto reprodukcii akúsi symbolickú hodnotu. Sme vďační za ich nadšenie.“ A pri tomto vyjadrení vďačnosti som si spomenul na titulok Guardianu z 26. februára týkajúci sa rozhodnutia performera Abrahama Poinchevala stráviť týždeň vo vnútri 12-tonového balvana v Palais de Tokyo: „Francúzsky umelec žijúci vo vnútri skaly obklopený výkalmi: „Cítim sa úplne v pohode.“
Piatok, 9. jún
V piatok večer idem do Tofufabrik, starých priestorov firmy na výrobu organického tofu z Kasselu, pozrieť si Commensal, film Véréna Paravela a Luciena Castaing-Taylora na tému Issei Sagawa, japonského kanibala, ktorý počas štúdia v Paríži v roku 1981 zavraždil a zjedol holandskú študentku Renée Harteveltovú. Sagawa o tomto zážitku nakreslil a vydal mangu. Vo filme listuje v tomto komikse a hovorí veci ako: „Chcem byť zjedený Renée. Ľudia si musia myslieť, že som blázon. To preto, že som zjedol Renée.“ Vedľa mňa sa pozerá žena a pritom jedáva klobásu. Sedí a pozerá celý film, pričom pomaly konzumuje klobásu.
Na druhý deň idem do Münsteru.
Issei Sagawa, zdroj: spikeartmagazine.com
Nedeľa, 11. jún
Pri písaní svojho denníka z Atén som naznačil, že Edi Hila bol „zosobneným duchom documenty 14: málo známy avantgardný maliar pracujúci na morčacej farme pod nátlakom v socialistickom Albánsku 70. rokov“, a tento scenár mi pripomína okrem iného inštalácia Pierra Huygheho, ktorá tvorí ústredný prvok Skulptur Projekte Münster. Huyghe vyhĺbil bývalý zimný štadión na periférii mesta na pustatinu s rozbitou betónovou podlahou, horami špiny, kalužami dažďovej vody, niekoľkými včelami, akváriom, ktoré spieva zlovestné zvuky, a strechou, ktorá sa otvára a zatvára okrem iného podľa algoritmov delenia ľudských rakovinových buniek v inkubátore v priestore. Povedali mi, že tam budú pávy (a nie obyčajné pávy; budú to „chimérické pávy“ [ako je znázornené na obrázku vyššie] s piebaldovým vzorom spôsobeným splynutím oplodnených vajíčok v maternici, čo v niektorých prípadoch znamená, že vtáky sú ich vlastnými dvojčatami), ale nie sú tam žiadne. Jeden z inkvizítorov sa ospravedlňuje a vysvetľuje, že všetky pávy boli po prvom dni odborného náhľadu odstránené, pretože boli „príliš vystrašené“, a odvtedy boli vrátené na „farmu“. Všetci prítomní súhlasia, že je to smutné, ale chápu to. Kto by sa nebál, keď žije v opustených ruinách zimného štadióna, obklopený obchodníkmi s umením a včelami, pod čiernou automatizovanou strechou ovládanou rakovinovými bunkami?
Pierre Huyghe: After ALife Ahead (2017), foto: Ola Rindal, zdroj: spikeartmagazine.com
Napíšem o tom niečo a nejakí umelci z Los Angeles mi napíšu, že pávy včera vyzerali vystrašene, že sa zhromaždili vysoko na trámoch pri oknách. Istý umelec z Londýna píše, že pávy nežijú na farmách a že boli skôr mŕtve. Umelec z Berlína píše: „Minule sme mali vyprážaného páva s bazalkou a chilli.“ V jednom z bezútešných, zablatených korýt inštalácie sa žena obzerá okolo seba, obracia sa na mňa a pýta sa: „Čo to má byť?“ Netuším a v dnešnej dobe je ťažké prinútiť umelcov, aby sa ospravedlnili; ibaže človek ich dielo ukradne alebo požiada, aby ho spálili.