Esej / RADICAL CELEBRITY

Kampaň M.I.A., ktorá mala byť zeleným marketingom očisťujúcim meno H&M, je katastrofa. Edward Snowden spolupracuje s Jean-Michelom Jarrem na techno treku. Lady Gaga navštívila Assangea, keď bol prvýkrát na úteku pred políciou. Čo je úplne brutálne celé zle. Dean Kissick vysvetľuje prečo a pýta sa: Akú moc má tzv. mäkká moc? A čo v súčasnosti znamená byť „radikálne chic“?

Nedávno sa objavila správa o tom, že Jean-Michel Jarre spravil techno song Exit, ktorý tematizuje lov na Edwarda Snowdena. Zakomponoval doňho aj originálny Snowdenov monológ o súkromí. Jarre vysvetlil, že oslovil whistle-blowera Národnej bezpečnostnej agentúry USA (NSA), lebo chcel spolupracovať „nie s hudobníkom, ale s niekým, kto doslova symbolizuje náš až šialený vzťah s technológiami“.

Krátko pred tým vyšla správa o tom, že M.I.A. urobila videoklip pre H&M, vraj pri príležitosti Svetového týždňa recyklácie a toho, že švédsky mamut jednorazovej módy dal nejasný prísľub, že sa chystá recyklovať. V klipe nám táto príťažlivá slečna vysvetľuje, že „sú veci, ktoré môžeme začať robiť už dnes a ktoré môžu vyvolať zmenu“ a následne vidíme, ako kolekcia pekných mladých ľudí z celého sveta tancuje v najnovších veciach od H&M. Recykláciu symbolizujú akési stany (M.I.A. obľubuje stany), vyrobené zo starého farebného oblečenia, ako by nám chceli povedať: Spolu dokážeme zachrániť svet, ak si budeme kupovať lacné veci made in bangladéšske sweatshopy a ak staré veci dáme M.I.A., ktorá z nich potom spraví domy pre utečencov.

IDE O NAJČISTEJŠÍ POP pre antropocén so svojím nezmyselným obsahom propagujúcim značky nudnou hudbou, nepríjemným oblečením  s korporátnym zeleným marketingom v pozadí.

To mi pripomenulo, že M.I.A. pracovala s Julianom Assangeom na rôznych projektoch. Raz pre ňu otváral koncert naživo streamovaným desaťminútovým prejavom o slobode, v ktorom okrem iného tvrdil, že je „najodvážnejšia žena, a to bez výnimky“. Tvrdenie to bolo dosť urážlivé, keďže predpokladalo, že a) ženy sú menej odvážne než muži a b) ženy sú menej odvážne než M.I.A. Taktiež Wikileaks kedysi vyhlásilo, že „M.I.A. je Julian Assange popovej hudby“, čo by mohlo znieť ako urážka Assangea, keby to nepovedal on sám.

Spomenul som si, že aj ja som raz pracoval na hudobnom klipe pre M.I.A., ktorý čiastočne financovala nejaká značka. Udalosti nabrali iný kurz, keď jedno ráno vyhlásila, že napísala pesničku s Julianom Assangeom. Mala v úmysle natočiť s ním klip na ekvádorskom veľvyslanectve, kde sa zdržiava, aby neskončil vo väzení. Z veci napokon zišlo, lebo medzinárodné módne značky pre ženy sa nechcú podieľať na projektoch s podivnými mužmi hľadanými pre obvinenia zo znásilnenia. Okrem toho, robiť popové klipy v prísne strážených latinskoamerických veľvyslanectvách je logistická nočná mora. Išlo o song atTENTion a neskôr – keď nechala denník Guardian nahliadnuť do zákulisia vyrábania hudby – spomenula, že mala problém nájsť vhodné slová a rýmy. Spomínala, že do štúdia vtedy „prišiel Assange, zobral počítač a doslova prefutroval celý internet a stiahol všetky slová, ktoré obsahovali slovo ‚tent’ (stan)“. Tu je úryvok z textu:

“We go the distance to presidents,
Throw atTENTion about my tent.
Things fall on my head like we’re mutant,
So don’t drop that ball on that paTENT.”

(Meriame diaľku k prezidentom,
vyvolávame ich záujem o môj stan.
Veci mi padajú na hlavu, akoby sme boli mutanti.
Tak nepokazte mi ten paTENT.“)

Úprimne, tie verše mohla napísať aj bez toho, aby jej Assange prefutroval celý internet. V každom prípade, prišiel iba na sedem slov, ktoré obsahujú „tent“, vrátane samotného slova „tent“. Existuje aj ďalšia, neskoršia verzia toho songu s ôsmimi slovami.

Nedávno cestoval Jean-Michel Jarre do Moskvy, aby sa stretol s Edwardom Snowdenom. Nahrali klip-paródiu pre Guardian, v ktorom počítačový odborník vysvetľuje ambientnému new-age producentovi, čo je „hudba“, a ďalej, čo je „exit“, a to celé dopadlo ako rečičky o ničom. Iste, je jasné, čo na takýchto kooperáciach priťahuje Jarrea a M.I.A. – prítomnosť štvancov namiesto akýchkoľvek hudobných inovácií či zaujímavej melódie robí ich songy „cool“ a ponúka muzikantkám a muzikantom spôsob, akým by mohli prehovoriť k mládeži. M.I.A. si skutočne praje, aby bola „Julianom Assangeom popovej hudby“ a Jarre si, presne ako Snowden, praje, aby naozaj bol živou reinkarnáciou najnovších technológií, ako asi tak v roku 1976, keď bol priekopníkom elektronickej hudby.

Hrdinami kontrakultúry boli kedysi muzikanti, ale už dávnejšie prebrali túto nevďačnú rolu hackeri. Na vychytenej pozvánke na oslavy Assangeovej štyridsiatky v Ellingham Hall, kde bol vtedy v domácom väzení, boli slová: „Poď to osláviť s tým „najnebezpečnejším mužom na svete“. Táto udalosť v spoločenskom kalendári londýnskej inteligencie pripomína povestnú esej Toma Wolfa z roku 1970 s názvom Radikálne chic: Tá párty u Lennyho. V nej opisuje párty u Leonarda Bernsteina, ktorej cieľom bolo vyzbierať peniaze pre Čiernych panterov (revolučná skupina aktívna v rokoch 1962—1982 bojujúca za práva černochov – pozn. prekl.). Wolfe si v eseji robil posmech z celebrít, ktoré si prisvojili radikálnu politickú agendu. Ešte čudnejšie však je, že dnes si radikálne politické postavy prisvojili agendu celebrít. Otázkou je, čo z toho majú?

Možno sa len nudia, veď jeden z nich je osamelý v Moskve, druhý na veľvyslanectve, a okrem zúfalých popových hviezd sa nemajú s kým porozprávať. Denník Telegraph raz vo vete, v ktorej bolo cítiť pohŕdanie voči radikálnym chic manierom, opísal výlet Lady Gaga za Assangeom takto: „Speváčku, ktorá práve točila reklamu vedľa v obchodnom dome Harrods, uvideli, ako odchádza z budovy veľvyslanectva Ekvádoru celá v čiernom so špicatým čarodejníckym klobúkom.“

Možno ich priťahujú teplé plamienky slávy popových celebrít, alebo že by ich hudbu mali naozaj radi? Napokon Chelsea Manning prepašovala Wikileaks tajné informácie z vojenskej základne na cédečku s menami jej obľúbených popových hviezd, pričom poznamenala: „Nikto nemal ani kúsok podozrenia. Počúvala som a spievala si Telephone od Lady Gaga, keď som robila pravdepodobne najväčší únik dát v dejinách Ameriky.“

Ale najpravdepodobnejšie asi bude, že ich láka samotná sláva. To je záver, ku ktorému prišiel esejista Andrew O’Hagan, keď ako ghost-writer dlhé mesiace ukrytý vo vidieckom sídle písal memoáre pre Juliana Assangea, a to všetko pre to, aby ich nikdy nedokončil a nevydal. Na konci jeho vynikajúceho opisu tohto procesu pre London Review of Books o 26 468 slovách píše:

„Po poctivej interpretácii by sa možno dalo prísť k záveru, bez predsudkov, že Assangea, ako starnúcu filmovú hviezdu, odsunula na druhú koľaj globálna superhviezda Snowden. Odjakživa až príliš túžil po sláve a zásluhách, no medzitým strácal priateľov a prestal pracovať. Teraz sa všetko točilo okolo Snowdena a Julian mu dychtivo pomáhal a dychtivo túžil po tom, aby tá jeho pomoc bola videná. Takto funguje ego, lebo ego je vždy v popredí.“

Keďže ego poháňa celebritu a celebrita a pop kultúra poháňa ten typ mäkkej moci, ktorá mení kultúrny vplyv na politický, vzniká ďalšia zaujímavá otázka: Akú moc má vlastne tá mäkká moc?

Vezmite si Kanye Westa a jeho gigantické ego. George W. Bush vo svojej nedávnej autobiografii (napísanej niekým iným) odhalil, že to, keď sa na koncerte pre obete hurikánu Katrina Kanye West vyjadril: „Čierni sú Georgeovi Bushovi ukradnutí,“ bola najhoršia chvíľa v jeho prezidentskej kariére, „totálne dno“. Bola to najhoršia chvíľa – dokonca horšia než 9/11 a horšia než Irak. A horšie, než tie rasistické snahy o pomoc obetiam Katriny, bolo, že Kanye West to vyslovil na-ži-vo. Čo znamená, že mäkká moc celebrít je možno neuveriteľne mocná (čo nám trochu pomáha vysvetliť dosť nepravdepodobné javy, ako audiencia Leonarda DiCapria u pápeža, či to, že sa herecká dvojica Johnny Depp a Amber Heard ospravedlnila austrálskemu ekosystému po evidentne úplne bizarnom obvinení z pokusu o „pašovanie“ svojich dvoch psíkov do Austrálie). Vyzerá to tak, že Julian Assange a v menšej miere Edward Snowden sa snažia dosiahnuť akýsi kult známej osobnosti, kým v tom istom čase hnutie Anonymous, zo svojej podstaty, odmieta myšlienku jediného vodcu a zdá sa, že je o to silnejšie alebo aspoň schopnejšie akejsi kontinuálnej akcie.

Dnešné vedúce postavy kontrakultúry nie sú muzikantky, herci či umelkyne, ale hackeri. Lenže v ére celebrít a útokov na súkromie si musia vybrať, či budú mať viac vplyvu ako popkultúrne ikony, alebo ako duchovia bez tváre. Ak si vyberú druhý variant, budú musieť – ako tie najlepšie popové hviezdy, herečky či umelci – veľmi zvážiť, s kým a za akým účelom budú spolupracovať.

DEAN KISSICK je spisovateľ z Los Angeles.