Konfrontácie / MÝTUS_MODERNITA
Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.
„Alegória je v ríši myšlienok tým, čím je ruina v ríši vecí.“[1]
Alegória je z literárneho hľadiska (básnickým) trópom, tj. výrazovým prostriedkom, ktorý nepriamo označuje predmety, javy, na základe podobnosti, vecných alebo logických súvislostí, kontrastu,… . Je druhom rozvitej metafory, obrazným pomenovaním, ktoré sa v dejinách objavuje v kontexte útlaku, kedy veci nemôžu byť pomenované priamo. Alegória sa objavuje v krízových časoch, keď sa spochybní niečo čo malo byť nemenné a trvalé.[2]
Alegória je obrazným vyjadrením myšienky, jej doslovný (primárny) význam nie je podstatný. Prvotný význam nemusí byť vôbec zmysluplný (racionálny). Ide o fiktívny, vonkajší príbeh, ktorý skrze interpretačné kľúče maskuje druhý myslený (reálny príbeh), v ktorom spočíva skutočný význam alegórie. Ide o princíp dvoch súbežných textov, (rozprávaného/ písaného/ zobrazeného) a mysleného.
Ruina by mala byť podľa Benjaminovej analógie s alegóriou fiktívnym obrazom/ textom ukrývajúcim iný význam. Z môjho pohľadu majú alegória a ruina opačný kauzálny sled obrazu a významu. V kontexte fungovania alegórie, predpokladám prvotnosť významu (obsahu), na ktorý sa vytvorí krycí obraz. Ruiny sú obrazom, ktorý svojim postupným vznikom zároveň podmieňuje vpisovanie významu (obsahu). Ak je ruina obrazom efemérnosti, pominuteľnosti ideý, ktoré stáli za konštrukciou celku, ktorého bola súčasťou, tieto následné konotácie sa na ňu prilepujú až v stave ruinizácie. Ruina nie je zámernou ilustráciou pominuteľnosti, ale naopak.
Ruiny vznikajú rôznymi procesmi. Alebo vzniknú odrazu, ako zámerné hotové fyzické ruiny umiestňované do záhrad predminulého storočia. Takéto ruiny na mysli nemám. Ruinami myslím reálne alebo symbolické torzá, fragment predošlých (ideových) celkov. Fyzické ruiny vznikajú opotrebením časom, ľudským násilím, prírodnými katastrofami. Ruinami myslím fyzické pozostatky, alebo len ideové (nezrealizované časti alebo celé projekty). Ruinami myslím materiálne zachovalé objekty, ktoré sú stále v prevádzke, ale sú vyslúžilé morálne. Myslím na ideologicky poznačené a skompromitované torzá stavieb. Vyprázdnené formy, ktoré stratili svoju pôvodnú náplň, zmysel, odchýlili sa od pôvodného zámeru.
Ruina je pozostatkom celku, už ale nie je tým pôvodným celkom. Nie je charakteristickým výsekom, prierezom celku, ktorý referuje o jeho vlastnostiach, vnútorných vzťahoch, fungovaní. V procese ruinizácie sa z tohto fragment stáva nový objekt, ktorý už len veľmi málo reprezentuje predchádzajúci významový celok. Je rozbitým rádom vecí.
Na rozdiel od alegórie nie je podstatou barthesovského mýtu skrývanie, ale deformácia, naturalizácia historických javov. Alegória je skrývaním z dôvodu nemožnosti v danej dobe veci pomenovávať priamo. Text vonkajší a text vnútorný. Moderný (barthesovský) mýtus nie sú dva súbežné, v podstate oddelené texty, spojené na základe podobností. Mýtus namiesto toho aby svoj koncept jednoznačne odhalil alebo zlikvidoval, ho naturalizuje. Jeho podstatou je nejednoznačnosť, oscilácia, vytvára umelú kauzalitu.
V tomto kontexte vnímam ruinu v jej ambivalencii, oscilujúcu medzi rozsudkom smrti a permanenciou ako príhodný materiál pre mýtus. Mýtus sa zmocní vyprázdnenej formy a napĺňa ju novými obsahmi (konceptom). Mýtus nikdy nepracuje s celkovým obrazom, ale s obrazom nekompletným – fragmentom, torzom, ktorým ruina je. Stáva sa vďačnou mytickou formou, ktorá sa stáva nositeľom dobových (ideologických) diskurzov.
„Hra je už rozohraná, kocky sú hodené, nasledované podmienkou, že ich môžeme znova vziať a hodiť nanovo.“[3]
Záujem o ruiny spočíva v záujme o rozpadnuté koncepty. Ruiny neodkazujú k trvalosti pôvodného konceptu, ale k jeho krehkosti, dočasnosti a pominuteľnosti. Prítomnosť ruiny je svedectvom (nepredpokladaného) rozpadu ideálu.
„Oni začali epos a my sme ho skončili. My sme videli výsledky, zatiaľ čo oni videli len projekt. Oni boli na začiatku, osobitej predohry symfónie, rozuzlenie pripadlo nám.“[4]
Ruina, ako vyprázdnená forma, označuje absenciu niekdajšej prítomnosti. Jej ostentatívnou existenciou (hoci ideologicky/ programovo/ funkčne vyprázdnenou), vlastnosťou prijímať stale nové obsahy, demonštruje svoju relatívnu autonómiu. Napĺňanie vždy novými významami je kompenzáciou miznúcej minulosti a zároveň spôsobom kontinuity. Sémantická, resp. ideologická nulifikácia významov je spôsobom ako ruiny oslobodiť, a vždy nanovo apropriovať. Tieto živé ruiny sa stávajú premenlivými monumentami. Kontinuita sa zachováva napriek/ práve vďaka neustálemu prepisovaniu stroskotaných ambícií predošlých rádov.
Frontispiece druhého vydania knihy Essai sur l’Architecture (1755) od francúzskeho umelca Charlesa Eisena, zdroj: primitivehuts.blogspot.com
Jedným z najvýznamnejších mýtov moderny je stvoriteľský mýtus, ilustrovaný Abbé Laugierom v 18. storočí – primitívna chatrč. Za týmto mýtom stojí koncept architektúry ako produktu nevyhnutnosti, potreby ochrany. V čase keď modernizmus ako ucelený naratív prechádzal obdobím krízy, objavilo sa množstvo ďalších malých naratívov. Superstudio voči tomuto funkcionalistickému, racionálnemu konceptu položilo svoj vlastný stvoriteľský mýtus. Architektúra už neslúžila žiadnému účelu okrem bytia sama sebou. Za začiatok architektúry zvolili kocku. Moderinzmus sa stal ruinou, na troskách ktorej vznikajú nové šance na prežitie.
Na základe princípu moderného barthesovského mýtu som chcela zdôrazniť relatívnu autonómiu formy, podľa potreby, situácie vyprázdňovanej a napĺňanej stále novými obsahmi. Na druhej strane na potenciu úlomkov projektov (ideý), ktoré sa stávajú živnou pôdou pre ďalšie preprojektovania.