Esej / SPOLOČNÝ PRIESTOR
O verejnom priestore a kritickom umení
„Certainly, the modernist idea of the avant-garde has to be abandoned, but that does not mean that any fom of critique has become impossible. What is needed to widen the field of artistic intervention, by intervenng directly in a multiplicity of social spaces in order to oppose the porgramme of total social mobilization of capitalism.“ [1]
Základnou tézou, ktorou Mouffe podkladá svoju teóriu politického antagonizmu – agonistického verejného priestoru, je že liberalizmus je na základe svojho individualistického a racionalistického prístupu neschopný pojať pluralistickú povahu sociálneho sveta. Ďalšou výhradou voči liberalizmu je jeho predpoklad konsenzu. Predstava verejného priestoru ako miesta kde vzniká univerzálny konsenzus, harmonický celok založený na rozume, s ktorým nutne prichádza moment rozhodnutia.
Politické pre ňu znamená večne prítomný antagonizmus, absencia definitívnosti, nerozhodnuteľnosť. Každé sociálne usporiadanie sa stáva hegemonickou inštitúciou. V tom je jeho politická dimenzia, a je založené na istej forme exklúzie – čo predpokladá ďalšie formy ktoré sú potlačené a musia byť reaktivované. Permanentný zápas je jadrom živej demokracie. Agonistický verejný priestor je miestom konfrontácie rozličných projektov bez predpokladu konečného uzmierenia, súladu.
Aká je úloha (kritického) umenia vo verejnom priestore? Vizualizovať, udržiavať daný symbolický poriadok, alebo ho napádať, popierať. Stransparentňovať a odhaľovať to čo je potláčané prevládajúcim konsenzom, podnecovať nesúhlas. Ako plynie z úvodného citátu, dnešní umelci nemajú ambíciu / možnosť absolútneho rozbitia stávajúcej štruktúry, tvorby niečoho úplne nového (avantgarda). Podľa Mouffe je dôležité preformulovať to, že politické umenie znamená radikálnu kritiku, a jedine tá predstavuje transgresiu.
Artur Zmijewski, poľský umelec, hovorí o téme straty radikality umenia ako dôsledok emancipácie umenia. Dlho sa snažilo oslobodiť od služby politike, náboženstvu, autoritám, ktorého ho zneužívali pre svoje ciele. Dedičstvom tohto procesu pre umenie je inherentná hanba, ktorá pôsobí ako brzda. Dôsledkom zneužitia je odmietanie. Umenie môže byť politické pokiaľ sa drží ďalej od politiky. Môže byť sociálne, pokiaľ neprodukuje sociálne konzekvencie. Umenie sa zrieklo overiteľného dosahu v realite v prospech fantázií.
Mať (viditeľný) efekt implikuje mať moc, čoho sa umenie obáva. Jeho autonómia zašla príliš ďaleko a stala sa mierou jeho ideologickej čistoty. Zmijewski tvrdí, že cestou von z tejto izolácie je prijatie úlohy „zainteresovaného pozorovateľa“. Tomuto zodpovedá aj médium, ktoré primárne používa, a tým je video. Mocou umenia je pomenovať a definovať, intervenovať, vyvíjať tlak na vládnuce sociálne štruktúry, tým že ich mení na artefakty – umelecké diela.
Obszar Wspólny, Obszar Własny [Spoločný priestor, Vlastný priestor]. Zadanie, s ktorým sa od osemdesiatych rokov pracovalo v ateliéry Grzegora Kowalského na Waršawskej akadémii výtvarných umení. Kowalski spolu so svojimi študentmi a kolegami v priestoroch školského ateliéru pracovali na projekte založenom na vzájomnej neverbálnej komunikácii. V priebehu trvania akcie komunikovali vizuálnymi formami, symbolmi, gestami.
Účastníci začínajú od individuálnych akcií (vlastným priestorom), zároveň však akcia každého jedného participanta môže vyvolať spontánnu reakciu ďalšieho. Postupne prechádzajú k vzájomnej spolupráci, do spoločného priestoru. Projekt komunikačnej schopnosti umenia, hovorí o premenlivom vzťahu účinkujúci / publikum a ich citlivosti, komunikácia sa stáva hodnotou sama o sebe.
OWOW VIII, 1992/93 bola prvá realizácia, ktorá bola zaznamenaná na film. Úvodná situácia pozostávala drevenej debny a nahého tela v nej. Telo bolo v úvode odosobneným, mŕtvym telom, v podriadenom vzťahu k účastníkom akcie. Postupnými intervenciami ( holenie, sadenie žeruchy v lone, pokreslenie, kúpanie,….) telo nadobúdalo vlastnú subjektivitu. Akcia skončila spoločnou večerou na prevrátenej debne. Tieto ateliérové cvičenia však prebiehali exteritoriálne, v prostredí voľného prejavu myšlienok. Zmijewski s modifikáciami tejto „výučnej metódy“ pokračoval ďalej, jej prenesením do reálneho života.
V Them (2007), filme premietanom na Documente v Kasseli Zmijewski zorganizoval niečo ako workshop, kam pozval členov radikalistickej mládežníckej organizácie Mlodiež Wszechpolska, ľudí identifikujúcich sa s Katolíckou cirkvou, mladých Poľských Židov a členov rôznych ľavicových organizácií. V úvode si jednotlivé skupiny vytvorili svoje reprezentatívne plagáty, symbolickú identifikáciu. S nimi potom vstúpili do spoločného/ verejného priestoru a vzájomnej (neverbálnej) názorovej konfrontácie. Akcia prebieha niekoľko dní po sebe, (film) sa končí deštrukciou, horiacim plagátom, vystriekaným hasiacim prístrojom, evakuáciou všetkých zúčastnených z miestnosti.
Kowalského podmienkou pôvodných OWOW cvičení bolo nejednať deštruktívne, čo sa zo Zmijewského variácií vytratilo. Podľa Zmijewskeho sa ukázalo (prenesením projektu do živého skutočného prostredia), že tieto akty deštrukcie neničia, neukončujú akciu ale stávajú sa jej súčasťou.
V tomto kontexte chápem „koniec“ filmu nie ako ukončenie diskusie spôsobenej fatálnou deštrukciou, ale len ako ukončenie záznamu permanentnej diskusie. Neustálej nekončiacej konfrontácie, kde koniec záznamu v určitom momente môže hovoriť o úlohe umenia ako pozorovateľa. Sociálny efekt neznámy. Z priebehu sa dá predpokladať, že na zúčastnených minimálny. Dôležitosť tohto záznamu /akcie spočíva vo vizualizovaní tézy nemožnosti definitívneho konsenzu. Ide o dielo negatívne, skeptické, neformulujúce žiadne konkrétne pozitívne politické názory. Hovorí ale o povahe verejného priestoru. Legitimizuje agonistický princíp demokratického priestoru.
Ďalším dôležitým momentom je polarita (pôvodného konceptu) vlastného a spoločného priestoru. Projekty nehovoria len o interakcii vo verejnom priestore, ale začínajú sa nastavením situácie, s východiskom vo vlastnom priestore. Tak ako Kowalského študenti najprv intervenovali osobitne (spúšťajúc u ostatných zúčastnených reakcie), aj skupiny participantov vo filme Them začali vo vlastnom priestore (hoci fyzicky totožnom) úvodnou sebadefiníciou. Začali proces identifikácie, ktorý následným vstupom do spoločného priestoru, vo vzájomnej interakcii už všetkých skupín pokračoval. Ich identita sa ďalej formovala, prejavovala, konfrontovala, zahusťovala, …a v tomto konkrétnom prípade pri každej zo skupín utvrdzovala vo svojich vstupných názoroch. Neznámy efekt a nemožnosť konsenzu, resp. ani komunikácie.