Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: PÄŤ ROKOV

(English) With nostalgia taking hold at The New Museum Triennial and MoMA PS1’s survey of Greater New York, Dean Kissick wonders: what’s so great about it? When art gets sucked back into tradition, where is the future to be found?

Kate Cooper: Somatic Aliasing (2021), zdroj: spikeartmagazine.com

Okolo New Museum Triennial som blúdil a zúfal. Pri druhej návšteve výstavy, keď som sa opäť vrátil na najvyššie poschodie, som si začal zúfať, nie preto, že by bola hrozná, ale preto, že vo mne vyvolávala pocit, že v umení neexistujú nové myšlienky.

Výstavu kurátorsky pripravili Margot Norton a Jamillah James spolu s Jeanette Bisschops a Bernardom Mosqueirom a nazvali ju “Soft Water Hard Stone”(otvorená do 23. januára 2022) podľa starého brazílskeho príslovia: „Água mole em pedra dura, tanto bate até que fura“. Mäkká voda na tvrdý kameň udiera, až kým nevyvŕta dieru. Príslovie je vhodné, keďže výstava je nudná. A mäkká a prázdna ako diera. Má veľa sôch z tradičných, autentických materiálov, v zvetraných starých vkusných formách. Signalizuje návrat k umeniu pre umenie, ale veľmi remeselne založený prístup k umeniu pre umenie. Niektoré diela sú dokonca z tvrdého kameňa. Z niektorých kvapká mäkká voda. A hoci ma zaujal obrovský hlinený bôžik plodnosti Gabriela Chaileho vykladaný skutočnými vajíčkami, psychické skúmanie starých prsteňov nájdených v pôde od Rose Salaneovej, maliarsky slnkom presvietená nástenná maľba Samary Scottovej s roztavenými vecami a odpadkami v oknách na Bowery, väčšina výstavy okolo mňa len jemne preletela. Nie je toho veľa, čo by bolo vzrušujúce. Nie je tu nič presvedčivo hrozné. Nie je tu nič prevratné ani provokatívne, ani nič otvorene politické. Je to pomalá rieka emocionálne plochého, jemne uvedomelého umenia. Je to hypnagogické a ambientné; čo však odráža súčasnú náladu.

Tento stĺpček píšem už päť rokov. Päť najzvláštnejších rokov môjho života. Veci boli čoraz čudnejšie, psychedelickejšie, hysterickejšie, škriepili sa morálnou panikou a mániou, a potom pred rokom, s ďalšími voľbami, sa to všetko spomalilo. Amerika sa odmlčala. Život sa zmenil zo zdrvujúceho pocitu na uspávajúci a odosobnený. Teraz je každý deň ako sen, pohár teplého mlieka. Veci sú stále divné ako peklo, ale prechádzajú cez nás a my berieme všetky tie nezmysly, lži a surreálnosti s nadhľadom. Zdá sa, že sa nič nedeje, nie v porovnaní s tým, ako to bolo, a čas plynie veľmi pomaly. A život bol zaujímavejší, keď všetci strácali rozum.

Kate Cooperová vytvorila počítačovú animáciu Somatic Aliasing (2021) pre film Soft Water Hard Stone, ktorá sa v rytme brnenia odráža od priehľadného, ľahko žiariaceho tela. Je to futuristický portrét, v ktorom môžete zachytiť záblesky ducha človeka alebo akési vnútorné svetlo. Má jedinú novú estetiku na výstave a je jediným dielom, ktoré muselo vzniknúť tento rok (alebo aspoň v posledných rokoch). Video bolo vytvorené pomocou CGI. A CGI, vysvetľuje text na stene, je „technológia, ktorá sa zvyčajne používa v komerčnej produkcii a často sa spája s reprezentáciami zvýšenej produktivity a idealizovaných tiel“. To je smiešny opis. Je to tu, v New Museum, srdci nového a sídle platformy digitálneho umenia Rhizome, najlepší opis CGI a jeho nekonečných možností, aký možno ponúknuť? Je vytváranie nových obrazov formou odcudzenia? Sú počítače poháňané démonickou energiou?

Moja výhrada k tohtoročnému trienále je, že všetko vyzerá tak staro. Mnohé z diel mohli byť vytvorené pred 10, 20, 40, 80, 160, dokonca aj pred 2 560 rokmi. Na prehliadke začínajúcich umelcov z celého sveta je to zarážajúce. Ak porovnáte toto vydanie s vydaním z roku 2018 – v ktorom nájdete veselé temné počítačové animácie Wonga Pinga, psychedelické komiksové maľby Janivy Ellisovej, krvavé gotické výjavy bezhlavých mužov a príšer Anupama Roya, špinavé postkoloniálne fresky Hardeepa Pandhala na stene – alebo s postinternetovým trienále z roku 2015, ktoré kurátorsky pripravili Lauren Cornellová a Ryan Trecartin, je mimoriadne, o koľko tradičnejšie a konzervatívnejšie sa diela s každým novým vydaním stali. Prepadávame sa späť v čase.

Paulina Peavy (1901–99): Untitled (ca. 1940s–50s), zdroj: spikeartmagazine.com

21 % umelcov z „Greater New York 2021“, päťročného „prieskumu umelcov žijúcich a tvoriacich v oblasti New Yorku“, ktorý organizuje MoMA PS1, je mŕtvych. Ale prečo je toľko umelcov mŕtvych? Nikde to nie je vysvetlené.

Pri večeri na Deň vďakyvzdania sa ma v súvislosti s touto výstavou opýtali: „Prečo je všetko z odpadu?“ „Áno,“ odpovedal som. To tiež nie je jasné, ale možno to súvisí s autenticitou a duchom New Yorku (všade odpadky). Kurátorský tím Ruba Katrib a Serubiri Moses s Kate Fowle a Inés Katzenstein sa inšpirovali knihou Samuela R. Delanyho Times Square Red, Times Square Blue (1999), ktorá je plná autofikcií o križovaní pornografických kín, peep show a barov na Times Square, šukaní chlapov od 60. do 90. rokov; isteže. Výstava má síce silnú estetiku 70. a 80. rokov, evokuje staré Times Square, East Village, hotel Chelsea a výletné móla prostredníctvom zaradenia mnohých starších umelcov, ktorí tam boli, a mnohých starých diel a starých dokumentárnych fotografií mesta z minulého storočia a ponúka alternatívnu a trochu absurdnú históriu posledných približne 60 rokov umenia v New Yorku.

No, je to naozaj skvelá výstava (otvorená do 18. apríla 2022), podivná výstava s niektorými veľmi vzdialenými umelcami a zvláštnym zmyslom pre humor. Aspoň v dielach, menej už v sprievodných textoch: kresba Billa Haydena s názvom WEED, zobrazujúca krvácajúcu antropomorfnú rastlinu trávy fajčiacu trávu, je, ako nám bolo povedané, „prikývnutím na predstavu spotreby ako sebapoškodzovania, a dokonca formou kanibalizmu“. Sú tu dobré diela od Yuji Agematsu, Julia Galána, Emilie Louise Gossiaux, Milforda Gravesa, Bettiny Grossman, E’wao Kagoshima, Marie Karlberg, Sean-Kierre Lyons, Rosemary Mayer, Kayode Ojo, Pauliny Peavy (úžasné) a mnohých ďalších. Ale hoci sa vďaka kurátorskej práci minulosť zdá byť bohatá a plná prekvapení, tým, že sa táto minulosť stala zastrešujúcou témou, sa zdá, že dnešní Newyorčania sú uväznení v bezčasovom plochom kruhu, v dlhých sedemdesiatych rokoch minulého storočia, z ktorého nemôžeme uniknúť.

Bill Hayden: WEED (2021), foto: Steven Paneccasio, zdroj: spikeartmagazine.com

Tu nie je zahrnutá žiadna digitálna práca okrem tej, ktorá bola nasnímaná digitálnymi fotoaparátmi. Opäť platí, že mnohé diela mohli vzniknúť pred desiatkami rokov, a mnohé z nich aj vznikli. Mŕtve materiály sú fetišizované, rovnako ako samotná smrť. V týchto miestnostiach je cítiť hlbokú túžbu po minulosti a len málo zábleskov prítomnosti alebo sveta, v ktorom žijeme teraz. Hoci, vďaka šibalskému architektonickému zásahu Diane Severin Nguyen, ktorá v jednej zo stien vyrezala tenké vertikálne rezy, cez ktoré možno v lúčoch a jasných kukadlách zahliadnuť svetlá a ruch Queensu, sa mesto vonku javí ako magické a farebné, abstraktné a iskrivo nové, podobne ako jej fotografie zavesené na protiľahlej stene.

Obe tieto rozsiahle newyorské prehliadkové výstavy, ktoré sa zhodou okolností konali tento rok po tom, čo sa „Greater New York“ oneskoril, sa rozhodli situovať súčasné umenie pevne do minulosti, do retro a nostalgie. Budúcnosť je staré brazílske príslovie. Je to naozaj fantastický výstrek v pornokine na Times Square v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, predtým, ako ho celé ovládol svet M&M’s a presklené reklamy na Krispy Kremes a NFT. Je to umelec, o ktorom ste nikdy nepočuli a ktorý zomrel v 80. rokoch. Obe výstavy odmietajú digitálnosť a možnosť radikálne novej estetiky alebo myšlienok a namiesto toho kladú dôraz na používanie autentických materiálov alebo znovuobjavenie prehliadaných a nedostatočne prezentovaných. Zdá sa, že to, čo robí umenie súčasným, je moment, v ktorom ho kurátori objavujú. Začínajúci umelci sú čoraz starší. Vznikajúce umenie môžu tvoriť aj mŕtvi. Existuje predstava, že chcieť sa vrátiť k tradícii je reakčný, konzervatívny impulz – a veľmi často to tak je -, ale toľko umenia sa teraz snaží vrátiť k tradícii, k starým inšpiráciám, štýlom a spôsobom tvorby. Ide len o to, akú tradíciu si vyberieme a ako ďaleko sa vrátime.

Bolo to päť bláznivých rokov, niekedy tak intenzívnych, plných paranoje a mánie, a je prekvapujúce, že sme skončili s umením, ktoré je také tradičné a nostalgické. Počas týchto rokov sa ľudia báli toľkých vecí: Trumpovo prezidentstvo. Rasizmu. Nástup fašizmu. Toho, že Facebook manipuluje s našou mysľou. Že Rusi hackujú naše vedomie. Že slobodná vôľa už neexistuje. Severokórejské jadrové testy. Islamský terorizmus. Vnútorný terorizmus, povstanie s účasťou šamanov. Smutný kreslený žabiak Pepe. Irónia. Dvojzmyselnosť. ZLÍ umelci a spisovatelia. Greta sa plavila cez oceán na Manhattan, aby nás varovala pred klimatickými zmenami. Báli sme sa globálnej pandémie. Z miest, z vychádzania von. Z trávenia času jeden s druhým, zo sociálnej blízkosti. Bojíme sa jeden druhého. A okrem toho aj mnoho iného. Zdá sa však, že tieto prieskumy súčasnosti sa najviac boja prítomnosti a budúcnosti, ktorá sa považuje za úplne odsúdenú na zánik; a to je škoda vzhľadom na to, že bienále moderného umenia začalo sčasti ako oslava súčasnosti a prísľub lepšej budúcnosti. V PS1 a Novom múzeu je málo nových žiarivých vízií, ktorých by sa dalo držať, len toľko ústupov a návratov k tradícii. Ale zažil som niekoľko dojemných stretnutí inde, tu na konci času.

Ian Cheng: Life After BOB: The Chalice Study (2021), záber z Youtube, zdroj: spikeartmagazine.com

V kine The Shed sa hrá nový film Iana Chenga Life After BOB (do 19. decembra). Je to existenciálne CGI anime o otcovi a dcére a hýri rozkvitnutými kvetmi, ohňostrojmi, padajúcimi svetlami a deformujúcimi metafyzickými krajinami, ktoré by v tradičnom filme neboli možné. Je to neuveriteľne krásne v pasážach, tak ako žiadna animácia, ktorú som videl. Vedľa stojaca loď The Vessel, teraz pokrytá vianočnými svetielkami (na Hudson Yards sú tieto Vianoce viac ako 2 milióny svetielok), vyzerá tiež veľmi pekne a mohla by patriť do rovnakého presvetleného sci-fi sveta.

V Harleme, v jaskynnom poschodí starého priestoru Gavina Browna, ktorý musel byť minulý rok zatvorený, sa na masívnom filmovom plátne, ktoré vypĺňa celú stenu, s obrovskými reproduktormi umiestnenými na plošine nad ním, ako na koncerte, hrá nový film Arthura Jafa AGHDRA (prístupný do 19. decembra). Namiesto popovej hviezdy je tu obrovské čierne more z CGI kameňa až po horizont, ktoré pod stále zapadajúcim digitálnym slnkom spieva klasické soulové a R&B hity. Piesne sú spomalené, rozobrané a vytvorené nové. Je tu skvelá verzia „Hello It’s Me“ od Isley Brothers, prípadne Todda Rundgrena.

Arthur Jafa: AGHDRA (2021), zdroj: spikeartmagazine.com

Na vernisáži, ktorá bola pre galériu zároveň akýmsi prebudením, bola miestnosť plná. Všetci si sadli alebo ľahli na podlahu pod plátnom a pozerali na svet klesajúci pod obzor. Keď sa more prvýkrát rozozvučalo do piesne, keď sa vlny a harmónie rozbúrili a vyniesli nás preč, urobil som si niekoľko poznámok: „Prečo nás umenie nemôže pohnúť?
Prečo nás nemôže prinútiť cítiť sa živšie!“
(Vtedy som bol ešte naštvaný z prvej návštevy Trienále.)
Ale prečo nemôže mať viac umenia taký účinok ako tento film? Prečo sa o to tak málo vôbec pokúša? AGHDRA je film plný krásy a emócií. Smútočný, ale stále plný nádeje, stále povznášajúci.

Dole boli dobré vína od Gavina. Krevetové kari varil Rirkrit Tiravanija a jeho priatelia v kuchyni. Dídžeji a rušný tanečný parket. Dobrý pocit zo stretnutia. Môj priateľ povedal, že film na poschodí bol Rothko. Obrovský animovaný Rothko, portál, pred ktorým diváci sedeli a čakali, kým sa stratia. Siahal do minulosti a cez prítomnosť až do nového roka.

DEAN KISSICK je newyorský redaktor časopisu Spike.