Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: AKO SOM ČÍTAL DECADE BRAIN

Dean nás prevedie nepokojnými začiatkami roku 2020, zmapuje svoju vlastnú históriu v New Yorku a časovú os udalostí predchádzajúceho desaťročia, ktoré nás sem priviedli. Písanie je najlepším liekom na amnéziu.

Zdroj: spikeartmagazine.com

August 2020

Vo štvrtok som po šiestich mesiacoch prvýkrát navštívil galériu; okrem neskorej noci v máji, po nočných nepokojoch na Manhattane, aby som sa zhromaždil na podlahe výstavy Pedra Wirza v Kai Matsumiya a popíjal, čo bola prvá letná noc. Išiel som do Reena Spaulings pozrieť si ich znovuotvorenú výstavu The Sewers of Mars a vyzdvihnúť si kópiu spoločného plagátu New Models a Bjarne Melgaarda Decade Brain – The New Models 2010s: Klasicky tragický oblúk jeho vlastnej dekády funguje ako hra v hre, príbeh o excese, kolapse a vykúpení na polceste, ktorý odráža náš spoločný osud, naše kolektívne zmietanie sa pod ťarchou tisícov naratívov, a odráža svoje témy späť k nám; a keď som čítal Decade Brain, keď som sa pozeral do jeho temných synapsií, nemohol som si pomôcť a pýtal sa… Čo nás priviedlo na okraj? Čo sa skrýva za udalosťou zrútenia reality?

Bol to december 2012, keď sa skončil mayský kalendár a, ako hovorí kalendár Nových modelov, začalo sa „Great Weirdening“? Alebo máj 2017, keď kráľ Salmán zhromaždil v Rijáde prezidentov Donalda Trumpa a Abdela Fattáha as-Sísího, aby spolu s ním zovreli žiariacu guľu? November 2017, keď bol Leonardov Salvator Mundi (asi 1500/2011), „Spasiteľ sveta“, predaný saudskému princovi Badrovi za 450 miliónov dolárov a okamžite zmizol, a možno sa náš svet nevráti späť do reality, kým sa nenájde? Jún 2018, keď archeológovia objavili v Alexandrii masívny čierny sarkofág, nedotknutý 2 000 rokov, portál do starovekého Egypta, z ktorého sa uvoľňovala taká strašná miasma, že na jeho otvorenie museli nosiť masky na tvári? To nevieme. Ale pri pohľade späť na desaťročie som si pomyslel, že teraz je tiež vhodná chvíľa na to, aby sme sa vrátili k posledným dvanástim mesiacom života v New Yorku, počas ktorých sa toho toľko stalo a odohralo sa toľko rôznych príbehov.

10. augusta 2019, v deň, keď Jeffreyho Epsteina našli mŕtveho v jeho väzenskej cele v čínskej štvrti, som sa vybral do Rockaways a ráno som sa zastavil v newyorskej presbyteriánskej nemocnici, kam ho previezli, aby som si ho prezrel. Polícia vás zabije, rovnako ako väzňov. Ale pri trajekte som sa stretol s dievčaťom, ktoré z dôvodov, ktoré nebudem rozoberať, vznieslo obvinenie voči dvom krikľúňom, ktorých stretla v gay bare v Chelsea, a keď sme sa plavili cez záliv, povedala mi, a bola v tom neoblomná, že jej ukázali zostavu fotografií podozrivých a polícia niektorých z nich upravila tak, že mali neprirodzene dlhé uši ako elfovia.

Zdroj: spikeartmagazine.com

Neskôr v auguste, tiež na rieke Hudson, som išiel do North Cove Marina, aby som videl, ako Greta Thunbergová na svojej čiernej plachetnici pristáva v Amerike. V marci mala do zátoky v rámci boja proti pandémii vplávať obrovská nemocničná loď USNS Comfort, ktorá zakotví na móle č. 93, o jedno kotvisko ďalej od Armory Show (móla č. 90 a 94), na ktorej som bol začiatkom toho mesiaca na VIP vernisáži a na ktorej galérie zo severného Talianska vyškrabávali z nápisov svoje mestá.

Na jeseň sa konalo vyšetrovanie impeachmentu, ktorého veľká časť sa odohrávala v súdnych sieňach v New Yorku. V decembri na dolnom pobreží v Miami Maurizio Cattelan predal niekoľko vydaní svojho banánu prilepeného na stenu, Comedian (2019), za približne 150 000 dolárov za kus. Dobrí umelci niekedy dokážu predvídať budúcnosť a Cattelanov banán sa po úvahe javí ako znamenie, že trh bol nafúknutý a plný vtipkárov, veľtrhy neboli dlho na tomto svete a starý model sveta umenia z roku 2010 umiera; ako o tom písala aj Caroline Busta z New Models vo svojej eseji „Ovplyvňovanie prázdnoty“. Tam v obskúrnom kongresovom centre performerka olúpala banán zo steny a zjedla ho na Instagrame ako opica v klietke, ktorá čaká na smrť.

Niekoľko mesiacov predtým, v septembri, bola Cattelanova zlatá toaleta America (2016) ukradnutá z Blenheimského paláca v Anglicku, z kúpeľne pri izbe, v ktorej sa narodil bývalý britský premiér Winston Churchill; v júni tohto roku bola Churchillova socha na Parlamentnom námestí v Londýne zatarasená a strážená policajtmi, aby ju zachránili pred strhnutím a zhodením do Temže. Symboly majú moc: moderný svet sa skladá zo symbolov a slov a odohráva sa najmä v našich mysliach, najmä práve teraz, a tak majú symboly moc nad vecami, ktoré opisujú, nad materiálnym svetom a všetky naratívy sú na odstrel.

Zdroj: spikeartmagazine.com

„Práve teraz,“ napísal som vo svojom prvom stĺpčeku v dvadsiatych rokoch, „keď toľko ľudí podľahlo skaze, predtuche, sebaľútosti a sebaľútosti, nemali by sme sa pokúsiť byť optimistickejší? Je to nové desaťročie a chvíľa veľkých možností.“ No, toto desaťročie sa nezačalo práve najlepšie. Ale stále je to moment veľkých možností a všetko je v pohybe, topí sa ako syr v horúčave. „Ráno,“ napísal som tiež, „ma môj kurz vedomého šťastia žiada, aby som si predstavil svetlo vo svojom vnútri, ktoré rastie viac ako svet, viac ako vesmír. Ležím na podlahe svojho bytu a predstavujem si koniec filmu Akira.“ A tento rok bol zatiaľ ako Akira (1988), s nepokojmi na ulici, kultmi súdneho dňa, halucinačnými zážitkami v malých miestnostiach, motorkami.

V januári som bol aj na večierku DeSe Escobara Glam v China Chalet, ktorý bol mimoriadne veselý a bezprávny, s množstvom fajčenia v interiéri a údermi kľúčmi v kabínkach, ale teraz tú reštauráciu, ten nočný klub, kde priatelia usporadúvali najlepšie večierky v meste, ktorý pred pár rokmi Ben Schumacher v Bortolami prerobil na synekdochu, nadobro zatvorili, rovnako ako mnohé iné reštaurácie a malé podniky, a tiež niektoré z najlepších galérií; ale dúfajme, že nie všetky navždy, a dúfajme, že sa s našimi priateľmi jedného dňa opäť stretneme na veľkej čínskej chate v tmavom dyme.

V marci sa New York stal centrom celosvetovej pandémie a na niekoľko ďalších týždňov opäť Ground Zero. Od mája, po zabití Georgea Floyda, tu prebiehali týždne radikálnych protestov, niekoľko nocí tvrdého, organizovaného rabovania a Park zrušenia, autonómna zóna radnice, bol vyhlásený pri spodnej časti Brooklynského mosta a nakoniec ho koncom júla pri predpoludňajšom zásahu zbúrala poriadková polícia.

Dňa 3. apríla som napísal: „Večer nad East Village vybuchuje ohňostroj.“ Videl som ich z okna a napĺňali ma nádejou. V júni už deti odpaľovali ohňostroje celú noc, každú noc po celom meste, čo viedlo k tomu, že na Instagram Stories naozaj vypukol diskurz newyorského ohňostrojového delíria, medzi umeleckým davom a mediálnym davom kolovali konšpirácie, že za tým stojí polícia, alebo FBI, alebo CIA, alebo vláda, Temný pán; a to bol prvý z mnohých nasledujúcich prípadov, keď som si všimol, ako veľmi sme si dovolili vzdialiť sa od skutočnosti. No ohňostroje boli podľa mňa pekné, svojím chaotickým, pekelne hlučným hudobným predstavením, a bolo úžasné bežať v noci popri rieke a pozorovať ich, ako kvitnú na všetkých stranách ako kvety v noci, a obchod s CBD na Bleecker Street znovu otvoril a umiestnil vonku sendvičovú tabuľu propagujúcu jeho CBD olej pre psov, ktorí majú problémy so všetkými tými ohňostrojmi.

V januári som išiel na jogu smiechu do suterénu knižnice na Upper East Side s niekoľkými umelcami a chodil som okolo, ukazoval som cudzím ľuďom do tváre a smial som sa. Teraz môj priateľ, ktorý ma pozval a ktorý sa presťahoval do Európy, stále robí svoju jogu smiechu v uptown cez Zoom. Robiť jogu smiechu nad Zoomom sa mi zdá šialené, ale zároveň je to aj pekná metafora našej ťažkej situácie. Horúce pálivé slnko bije do okennej tabule.

Atropická búrka s názvom Isaiah strháva všetky stromy. Idem do parku a všade sú časti stromov. A nakoniec sa hranice začnú rozmazávať. Vypadli sme z času. V istom momente moji susedia prestali o siedmej hodine búchať hrncami a panvicami z okien, podľa čoho som kedysi vedel, že je sedem hodín. V istom okamihu sa protesty rozplynuli. V istom momente som sa pozrel na oblohu a nad Manhattanom už cez deň a v noci nelietalo štyri alebo päť vrtuľníkov. Správy sú každé ráno rovnaké. Nie sú to vlastne žiadne novinky, nie je v nich nič nové. Všetok ten víriaci chaos sa prepadol do dezorientujúceho, monotónneho svižného opakovania. Neočakávaným vedľajším účinkom románového koronavírusu bolo jeho odvíjanie času.

Čas je ilúzia. Plynie len prostredníctvom našich predstáv. Až v apríli tohto roku sme v Antarktíde našli známky malého paralelného vesmíru, v ktorom čas plynie dozadu. V septembri 2015, sto rokov po tom, čo Albert Einstein navrhol ich existenciu, boli gravitačné vlny po prvý raz pozorované kontinentálnym observatóriom LIGO (Laser Interferometer Gravitational-Wave Observatory), ktoré narúšajú časopriestor, keď sa vlnia vo vesmíre z kolabujúcich hviezd a valcujúcich dvojíc odsúdených čiernych dier. Potom o šesť mesiacov neskôr, v marci 2016, ako som si prečítal v nástenke Nové modely, Instagram predstavil nechronologickú časovú os. Vďaka Instagramu, poznamenáva Melgaard, „sme zrazu prešli od fotografovania dovoleniek k náhlemu dokumentovaniu každého aspektu nášho života, pretože ak by sme to nerobili, neexistovali by sme.“ A tak na jar 2016, pred referendom o brexite alebo Trumpovým zvolením, možno pozorovať kolaps reality aj času, a to všetko vďaka algoritmu napísanému v Silicon Valley.

Teraz sa plochá, ponurá nekonečnosť internetového času a zacyklené, totálne déjà vu navždy sa opakujúce opakovanie pandemického času zložili do seba a nechali nás tu dole v našom hypnotickom, snovom prežívaní života.

Zdroj: spikeartmagazine.com

Chýba mi ten marcový pocit, keď som neskoro v noci behal pod bielymi a ružovými kvetmi pri rieke a myslel si, že zomriem, keď som sa prechádzal po námestí Union Square v kakofónii sirén. Bol to dobrý pocit byť aspoň raz na nebezpečnom mieste a zažiť niečo autentické, desivé a skutočné. Chýba mi ten pocit, keď som si myslel, že zomriem, pretože tých desať jarných dní som sa cítil taký živý. Teraz mám pocit, že som už mŕtvy, ale príjemný, som tu v bardo, kde je všetko ticho a pokoj, všetko je teplé a príjemné a večne sa vracia. Každý deň sa cítim rovnako. Vždy jazdím na svojom bicykli Citi Bike nesprávnym smerom po nejakej ulici v centre mesta. Je podvečer a je horúco. Vždy je podvečer a je horúco. „Hovorí sa, že leto sa skončilo,“ napísal som vlani v auguste, „ale ja si želám, aby trvalo večne.“ No teraz sa to chystá.

Už sú to dva mesiace, čo sa New York znovu otvoril, nie že by sa niekedy naozaj zatvoril. Štyri mesiace, odkedy mi priatelia volali a hovorili: „Musíš byť práve teraz na najhoršom mieste na svete.“ A teraz sa cítim ako na najlepšom mieste na svete. Žiť na Manhattane bolo ako umierať v Benátkach, teraz sa cítim ako na dovolenke v Neapole alebo v Marseille, meste na juhu Stredozemného mora, kde sa všetok život rozlieva na chodník a všetci sú opití, na mol, pripravení vybuchnúť ako ohňostroj. Reštaurácie, bary a kaviarne otvorili letné terasy, ulice boli uzavreté, námestie Dimes je naozaj námestím, všetci sa preháňajú na skútroch Revel, alebo sa preháňali, kým ich prevádzku nezrušili kvôli haváriám a úmrtiam, a to všetko dodalo mestu intenzívnu neapolskú atmosféru ako v románe Eleny Ferrante. Vždy keď vychádzam z domu, musím si spomenúť na: papierovú masku, liter portugalského vína, vývrtku, plastové poháre, hrsť diazepamu, cigarety, výtlačok Dejín krásy od Umberta Eca. Mesto je teraz naše, ak ho chceme. Manhattan je teraz nekonečný karneval.

Keď som okolo jednej hodiny ráno prechádzal na bicykli cez Manhattanský most, počul som piesne zo Swingov na móle vzdialenom stovky metrov, ktoré sa ku mne vznášali nad príjemnou East River. Vtáky hynú, hovorí Patrick, pretože vonku je menej odpadkov. Vtáky umierajú, a preto sú všade svietiace červy, plávajú všade okolo nás ako v Mijazakiho anime, akoby sme sa vracali do detstva na imaginárnom japonskom vidieku a naháňali svietiace červy po ryžových poliach so sieťami.

Raz večer sme pili víno a prosecco, brali ketamín, molly a xanax na rohu Springovej a Thompsonovej ulice, okolo sa prechádzali ďalší kamaráti, boli poriadne zhulení, mali trávu a koks, a tak sme si mohli všetci spolu sadnúť na kamenné šachové stoly, priamo uprostred SoHo, a fetovať ich do tretej alebo štvrtej ráno. Už neexistujú žiadne zákony, môžeš si robiť, čo chceš, nikoho to nezaujíma. Od čias, keď som bol malý chlapec, som nestrávil toľko leta vonku. Dnes to píšem do zápisníka na slnku. Môj desaťročný mozog stále odfukuje. Niekto dal vtákom pita chlieb, ktorý sa im nezmestí na účty, nevedia ho zdvihnúť, všetci poskakujú po SoHo a hádžu ten chlieb okolo seba, akoby hádzali pizzu, akoby pracovali v pizzerii Palermo za nimi. Tam, kde ste v Berlíne, vám diviaky kradnú notebooky, ako sa patrí, lebo príroda lieči, mali by sme dovoliť diviakom, aby nám zobrali notebooky, aby nám zožrali telefóny, ako kedysi tapíri zožrali naše sny, aby nás nechali nahých v parku, v centre mesta, a len tak sa môžeme zbaviť hanby, hystérie a vrátiť sa do reality, ponoriť sa späť do toku času, skôr než úplne zmizne, ak chceme, a čo sa to teraz deje, kedy sa to vôbec skončí?

 

DEAN KISSICK je newyorský redaktor časopisu Spike.