Esej / ZA FORMÁLNYM V ŠPERKU
Nové podoby autorského šperku.
Nové podoby autorského šperku sa v súčasnosti objavujú v tvorbe mladšej generácie autorov. Tí prehodnocujú svoj vzťah k médiu, k jeho priestorovému ohraničeniu, možnostiam jeho prezentácie, vzťahu k nositeľovi/divákovi a často sa pohybujú na hrane voľného umenia. Sú to diela na hrane, ktoré už nie je možné vnímať ako šperky v konvenčnom zmysle slova. Posúvajú hranice autorského šperku od statickej formy k novým formám komunikácie s nositeľom/divákom, k jeho novej performatívnosti, vytváraním autentických situácií, procesov, ktorými divák aktívne participuje na diele, a tak sa stáva jeho súčasťou.
Impulzom k napísaniu tohto článku boli diela mladých tvorcov, ktoré nie sú len šperkami, ale nie sú ani sochami, maľbou, performanciou, inštaláciou v pravom zmysle slova. Tieto práce sa vymykajú tradičnej umeleckej kategorizácii presahom do iných médií. Statickú formu neberú ako svoju konečnú podobu, ale radšej otvárajú diskusiu a priestor pre aktívnu komunikáciu a pre zapojenie diváka do kontextu práce. Dané diela nadväzujú na konceptuálnu tvorbu autorov 20. storočia, ako napr. Otto Künzli, Peter Skubic, Bernhard Schobinger a iní, avšak ich otvorenosť spočíva v hybridnosti a performatívnosti na inom kultúrnom a spoločenskom pozadí. Kde je možné zaradiť dané diela? Ako reflektujú autorský šperk a v čom spočíva ich význam pre rozširujúce sa vnímanie a nové kontexty média?
Performativita je v šperku často opisovaná a vnímaná ako [1] pôsobenie materiálu, teda jeho bezprostredných vlastností – ako farba, lesk, povrch, váha, teplota a vlastnosti spájané s kultúrnymi a spoločenskými konvenciami ako hodnota a oceňovanie. Pod pojem performativita spadá aj [2] spôsob, akým je šperk používaný nositeľom, či slúži na reprezentáciu nositeľa na verejnosti, ako osobný talizman, ozdoba alebo komodita. V širšom kontexte [3] môžeme performativitou rozumieť celý proces, počas ktorého dielo vznikalo. Inými slovami, performativita znamená proces, funkciu, nestálosť, hodnotu, event alebo programové zameranie autora, a preto môže byť interpretovaná skôr ako to, čo autorský šperk robí, než to, čím formálne je.
Daný príspevok bližšie skúma performativitu v šperku ako proces produkcie diela. Vo väčšine prípadov sa proces tvorby uskutočňuje medzi štyrmi stenami umelcovho ateliéru a divák je konfrontovaný s jeho výsledkom. Čo však v prípade, že sa tento proces odohráva priamo vo výstavnom priestore a stáva sa umeleckou performanciou alebo eventom?
Primárna performatívna hodnota šperku spočíva v jeho materialite – schopnosti zmeny farby, povrchu, lesku, formy pôsobením času, prostredia a spôsobu nosenia. Ak však zmena formy, povrchu alebo farby vzniká pôsobením prostredia, samotného autora alebo diváka a je autorským zámerom, vnímanie statickej, nemennej formy je podriadené autentickým zážitkom tu a teraz.
Príkladom takéhoto prístupu k autorskému šperku je dielo „Wurchmesser“ nemeckého šperkára Gisberta Stacha. Stach počas Mnichovského medzinárodného sympózia šperku Schmuck 2015 vytvoril v priestoroch zatvoreného podchodu na Maximillians Forum multimediálnu inštaláciu, v rámci ktorej sa v ohlásený čas po dobu trvania sympózia konala autorská akcia s názvom „Wurchmesser“ (Vrhanie nožov).[1] Autor vrhal nože na hliníkový button zavesený na drevenej stene. Divák stál za stenou a mohol vrhanie sledovať cez kukátko. Výsledkom tejto akcie bola prerezaná brošňa, ktorú si divák odnášal ako výsledok akcie, výsledný artefakt. V prípade performancie „Wurchmeser“ sa ruší formálny odstup medzi dielom a divákom, ako aj hranica medzi divákom a autorom. Dielo napriek svojej prvotnej bizarnosti vyvoláva v divákovi pocit silného autentického zážitku, spoluúčasti a stopa noža sa stáva pamäťou predmetu. Vizuálna forma výsledného diela nie je určujúca, naopak, „poškodené“, prepichnuté buttony kreujú emocionalitu, ktorú často stretávame v spomienkových predmetoch, ktoré dávno stratili svoju funkciu a pôvodnú krásu, stále ich však mávame vo svojich domovoch.
Iným príkladom šperku ako performancie je dielo Space Race slovenského šperkára Pavla Prekopa. Prekop skúma hranicu medzi šperkom ako materiálnym objektom a jeho potenciálom stať sa hrou a zážitkom pre diváka/nositeľa. Práca je súčasťou multimediálneho projektu Bleskových šperkov, ktorými sa autor dlhodobo zaoberá. V projekte Space Race divákovi sprostredkúva brošne v tvare rakiet so zápalnými šnúrami, ktoré sú vystavené ako šperky v sklenenej vitríne. Vedľa vitríny sú položené zápalky. Inštalácia je dialógom s divákom, ktorý, ak naberie odvahu zapáliť jednu z pod vitríny vyčnievajúcich zápalných šnúr rakety, stáva sa nielen súčasťou diela, ale je ponechaný s obrovským zážitkom zo šperkárskej performancie. Ďalším rozmerom projektu Bleskových šperkov je krátky hraný film s názvom 25 km štvorcových o fiktívnom mužovi, ktorý sa snaží vyrábať bleskové šperky, a audio príbeh, ktorý tému sprostredkováva prostredníctvom rozprávkového príbehu.[2]
Portugalská šperkárka Carla Castiajo sa vo svojej tvorbe zaoberá vlasmi ako materiálom, ktorý sa používal a používa v umení a šperku, jeho kultúrnymi významami v minulosti a dnes a odkazmi na šperk. Počas svojho pedagogického pobytu na Beaconhouse National University v Pakistane v roku 2006 autorka vytvorila dielo, ktoré priamo pracovalo s rikšou, jedným z populárnych spôsobov transportu strednej vrstvy v krajine. Zadnú časť rikše, ktorá je väčšinou bohato zdobená, zamenila za záves z dlhých čiernych vlasov. Dielo vzniklo so zámerom skúmať reakcie na materiál, ktorý v sebe skrýva rovnako krásu a škaredosť a v inom ako európskom kultúrnom prostredí odkazuje na svoje ďalšie čítanie. Autorka vytvorila event vo verejnom priestore dokumentovaný videom, ktoré vzniklo so zámerom nahrať a skúmať reakcie na materiál, ktorý provokuje rôzne kultúrne čítania, reakcie. Dielo nie je nositeľným šperkom, ale v kontexte autorka odkazuje na šperk a jeho často neuchopiteľné a ťažko reprezentovateľné elementy, ktoré presahujú to, čo je videné.
Spoločnou črtou všetkých spomenutých diel je ich zámer rušenia hraníc medzi objektom a subjektom, medzi autorom a divákom, vytváranie kritických situácií, ktoré vystavujú šperk širšiemu vnímaniu a otvárajú hranice jeho interpretácie. Performatívnosť ako performancia a event je spôsob, akým je vytváraný autentický zážitok a aktívna komunikácia založená nielen na vizuálnej senzuálnosti diela, ale na jeho komplexnom prežívaní a interakcii s ním. Divák prestáva byť iba pozorovateľom, ale stáva sa aktívnym účastníkom diela.
Dané diela otvárajú konvenčné vnímanie formy a materiálu autorského šperku a sú výzvou samotného umeleckého média. Tvoria alternatívnu scénu súčasnej autorskej tvorby prezentovanej galériami. Zdá sa, že napriek týmto tendenciám chýba ešte teoretické a inštitucionálne zastrešenie a podpora, ktoré by poskytovali priestor a tlmočili by zámery danej tvorby odbornému, ako i laickému publiku, a ďalej by ich identifikovali v kontexte súčasnej umeleckej tvorby. Budú môcť dané diela, predovšetkým diela mladšej generácie autorov prežiť bez podpory kultúrnych inštitúcií, teoretického zázemia a mediálnej podpory?