Recenzia / ZAHOĎTE „IKEA MODERNIZMUS“, NASTUPUJE „MILITANTNÝ MODERNIZMUS“
Owen Hatherley: Militantní modernismus. Praha: UMPRUM, 2021
Minulý rok vyšla v českom preklade kniha Militantní modernismus britského kultúrneho teoretika, blogera, publicistu a kritika Owena Hatherleyho. Napriek tomu, že jeho knižný debut pochádza ešte z roku 2009, ani dnes nestráca na relevancii (povojnová architektúra sa naďalej búra a svet sa od času kolapsu trhov na príjemnejšie miesto k životu veľmi nezmenil). Apel obhajujúci modernizmus v jeho mnohých podobách, ktorý sa celou knihou nesie, tak môže byť stále podnetný aj pre naše česko-slovenské prostredie.
V štyroch kapitolách Hatherley píše o architektúre, hudbe, sexualite, filme, divadle. Navyše, píše politicky. Z otvorene ľavicových pozícií sa díva na modernizmus (predvojnový i povojnový), ktorý v jeho ponímaní nie je mŕtvym historizmom s totalitným nádychom. I keď odmietaný, osočovaný, možno už v stave klinickej smrti, stále kdesi v útrobách ruín tlie a čaká na svoju reinkarnáciu, transformáciu a aktualizáciu pre dnešok.
Na malom priestore (150 s.) nám s osobným zaujatím predostiera širšie analýzy i letmé pohľady na rôznorodé kultúrne produkty socialistického modernizmu: či už ide o umeleckú avantgardu 20. rokov v podobe britského vorticizmu, povojnový nový brutalizmus, sovietske konštruktivistické stavby a filmy alebo idey komunistického sexuálneho oslobodenia a dielo Bertolta Brechta.
Charakter knihy ako súboru krátkych, voľne radených esejí má niekedy za následok, že isté motívy a myšlienky nachádzame v texte opakovane. Zároveň množstvo referencií z minulej i súdobej populárnej kultúry, ktorými sa Hatherley obracia najmä k britském publiku, nemusí byť pre každého ľahko zrozumiteľných. Už aj tak rozsiahly poznámkový aparát by možno zopár ďalších vysvetľujúcich prekladateľských poznámok zniesol.
Absencia pevnej štruktúry a autorov ohromný rozsah odkazov môže pri prvom stretnutí pôsobiť zmätočne. V tom tkvie istá slabina knihy. Napriek tomu ide o zábavný, no nemenej intelektuálne hutný spôsob, ako vystúpiť zo zavedených koľají tradičného písania (nielen) o architektúre. Stojí za to, sa aspoň na chvíľu pristaviť pri niektorých témach, ktoré Hatherley otvára.
Príde vám brutalistická architektúra odpudivá? A myslíte aj sídlo The Economist v Londýne, alebo len projekty sociálneho bývania typu Robin Hood Garden? Oboje totiž predstavuje podobu britského brutalizmu. Oba projekty dokonca navrhli rovnakí architekti, Alison a Peter Smithsonovci. Krásny, elegantný betón, čisté sklo z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia sú dnes starostlivo udržiavané. Oproti tomu komplex bytových domov vo Východnom Londýne z neskorých šesťdesiatych rokov, v ktorom sa zhmotnila idea ulice v oblakoch ako spoločného priestoru pracujúcej triedy, a ktorý v čase Hatherleyho písania ešte fyzicky existoval, je dnes už zdemolovaný.
Predstavte si to v opačnom garde. Trosky neoliberálnych dogiem namiesto trosiek povojnovej sociálnej politiky. Nepredstaviteľné?
Totiž, na obsahu záleží. Politické spojenie pop architektúry a mestského, zahusteného nového urbanizmu pre menej majetných je už od éry Thatcher-Blair otĺkané. Raz zo strany tradicionalistov (dnes už kráľ Karol III.) vyberajúcich si len tie správne časti histórie hodné pamäte, inokedy z pozície elít, ktoré zrazu objavili brutalizmus ako výhodný investičný artikel či statusový symbol a participujú na súčasnej praxi vysťahovania obyvateľov z pôvodne sociálnej bytovej výstavby.
Hatherley nám ukazuje brutalizmus, ktorý je iný v centre a iný na okraji. To čo bolo kedysi považované mnohými za desivé betónové sídlisko (Thamesmead), môže byť dnes životný priestor, s ktorým sa obyvateľstvo dokáže identifikovať. To čo sa dnes automaticky berie ako zlyhanie povojnovej výstavby, mohlo v čase svojho vzniku predstavovať objekt úžasu, zvedavosti a možno aj nádeje.
Sovietsku avantgardu poznáme predovšetkým prostredníctvom príkladov papierových, nikdy nepostavených/ nepostaviteľných projektov (Tatlin, Krutikov, Malevič, El Lisickij…). Práve návrhy “lietajúcich miest” alebo technicisticky virtuóznych konštruktivistických stavieb sú často spomínané ako ilustračný materiál, ktorý má potvrdzovať tézu o nevyhnutnom odsunutí revolučných spoločenských ideálov len do sféry utopií.
Owen Hatherley nám však ponúka aj iný pohľad. Ako vyzerá ten reálny, postavený modernizmus na území bývalého Sovietskeho zväzu Budova Derzhpromu v Charkive, kluby pracujúcich v Baku alebo Moskve, realizácie a návrhy skupiny OSA alebo združenia architektov ASNOVA predstavujú ojedinelý a krátky pokus, zabrzdený a následne ukončený nástupom stalinistického teroru, prisúdiť architektúre rolu sociálneho katalyzátora zmien. Táto postavená komunistická teória architektúry, ktorá sa akosi nezmestila do oficiálneho kánonu internacionálneho štýlu tridsiatych rokov minulého storočia a na rozdiel od svojich proťajškov v Nemecku či Holandsku dnes nie je vo veľkom reštaurovaná a ochraňovaná, svoj socialistický prísľub nestihla nikdy rozvinúť. Jej fyzické i symbolické ruiny budúcnosti, však stále podnecujú imagináciu svojim odvážnym vstupom do každodenného života.
Predstavu sterilného a asketického modernizmu konfrontuje Hatherley s ideami psychoanalytika Wilhelma Reicha a jeho programu “Sexpolu”. Hlavnou agendou tu nie je skoncovať s láskou a telesnosťou, ale vyslobodiť ju z područí tradičných konštruktov buržoáznej spoločnosti doby Weimarskej republiky – demystifikovať ju za pomoci marxizmu a freudovskej psychoanalýzy.
Čo sa tým myslí? Odmietnutie autoritatívneho moralizmu, zavrhnutie núteného potláčania uspokojenia a v neposlednom rade, ďalšia stará známa vec, sexuálna sloboda a ekonomická emancipácia ako dve strany tej istej mince. V Hatherleyho poňatí však doplnené o celý rad príkladov kultúry, kde sa ozveny Sexpolu prejavujú. Od avantgardných kolektívnych domov redefinujúcich nové vzťahy až po uvoľnenú sexuálnu morálku filmov šesťdesiatych rokov.
Militantný modernizmus nás má vyrušovať. Nie však zľahka, banálne, ako keď niekto z publika na komornom klavírnom recitály pošepky zakašle. Toto je vyrušenie poriadne. Drzé a nekompromisné. Je to Brechtov efekt obracania sa na divákov počas hry s transparentom “GLOTZT NICHT SO ROMANTISCH!”. No prosím, zaujmite stanovisko, “nečumte tak romanticky”. Sú to obrazy brutalisických budov, ktoré slovami Reynera Banhama, majú “byť kusom tehly hodeným do tváre verejnosti.”
Kedy vás naposledy vyrušovala mohutná budova zo sedemdesiatych rokov s priľahlou plochou obrovského námestia? A čo ten bývalý, pomaly chátrajúci kultúrny dom na vašom sídlisku? Je to modernizmus, ktorý množstvo ľudí nedokáže stráviť. Och, ako veľmi ich škrie brechtovský umelecký koncept spoločenskej angažovanosti epického divadla. “Nemôžeme si len vychutnať umenie pre umenie ?” A ako radi by si radšej užívali izolovanú estetiku dreva, kože, plastu či elegantného chrómu stoličky z dielne (doplňte si ľubovoľné “mid-century” dizajnérske meno) vystavenej pre návštevy v obývačke.
Vypreparovanie ideí, ktoré stoja v pozadí však zanecháva len duté schránky. Zmutovaný štýl, tzv. “Ikea modernizmu”, ako Hatherley príznačne nazýva to, kde chýba politický akcent más aj ich špecifická estetika drsnosti, je dnes všeobecný ideál. Stav, v ktorom sme sa, zdá sa, zasekli. Z tejto letargie nám môže pomôcť dobre mierená tehla do tváre v podobe ruín nedávnej minulosti, ktoré si stále zachovávajú čosi z obsahovej radikálnosti a vnútornej kritiky smerujúcej k súčasnému systému.
Autorom spomínané príklady dávajú stimul k uvažovaniu nad socialistickým modernistickým dedičstvom. A čo viac, sú modelmi kontrakultúry, na ktorej základoch možno stavať úvahy o alternatívach pre súčasnosť a budúcnosť.
Nie je už najvyšší čas pevne ho uchytiť, spoznávať jeho produkty (ideológiu i prax), odhaľovať jeho limity, podrobovať ho férovej kritike namiesto odmietania s odkazom na dejinnú nevyhnutnosť neúspechu…a konečne začať kráčať vpred?
Pre Owena Hatherleyho je cesta k ekologickejšiemu, spravodlivejšiemu programu budúcnosti jasná. My sa zatiaľ môžeme pýtať, či je dnes vôbec možné obohatiť našu kultúru a naše politiky o nové vízie.