New Work / MONUMENTAL – ANETTA MONA CHISA A LUCIA TKÁČOVÁ
Fotografie monumentálnej realizácie Lúče na stene kultúrneho centra Banská Stanica v Banskej Štiavnici sa úspešne prehnali sociálnymi sieťami. Žiarivá farebnosť diela svietila po facebookových stenách dosť výrazne. Oveľa intenzívnejšie vás zasiahne naživo. V Banskej Stanici bude nainštalovaná celý rok.
Photo: Lukáš Roharík
To, že na Stanici v Štiavnici zaviedli tradíciu tvorby site-specific sa ukázalo ako dobrý nápad. Od roku 2010 tu každoročne počas rezidencie vznikne nové dielo vo formáte 6×9 alebo 8×9 metrov, a to je rozmer, ktorý je dnes, oproti praxi do roku 1989, skôr výnimočný. Aktuálne to skúsili Anetta Mona Chiṣa a Lucia Tkáčová. Aj pre ne bola práca s tak obrovskou plochou nová skúsenosť. Tematicky sa rozhodli nadviazať na sériu diel s motívom rozbitých obrazoviek Prophecy o Things, ktorá sa u nich začína objavovať v roku 2015. Koncentrujú sa v nej na „život po živote“ digitálnych technológií. Domýšľajú si situáciu digitálnych nástrojov po tom, ako ich človek prestane ovládať, keď ich zahodí. Oslobodené pixely, ako ich nazývajú, majú aj naďalej schopnosť vytvárať obrazy, preskupovať sa, no nikto už nevie, prečo, ani ako vznikli. Pre umelkyne sú oknom do svetov iných inteligencií, ktoré sme stvorili. Farebné škvrny, spektrá, rôzne útvary vznikajú náhodne ako dôsledok fyzikálnych procesov bežiacich v pozadí. Ako keď sa niekto zaoberá tým, čo robia atómy v atómovej hlavici.
To veľké, čo dnes vidíme na Stanici v Štiavnici, začalo ako projekt vo formáte A4. Na nej vytlačený náhodný výjav zmenil mierku aj materialitu. Autorky sa rozhodli pre kombinovanú techniku, v ktorej spojili textil a digitálny print. Formát dali na spadávku, aby pokryli úplne celú plochu steny staničnej haly (8,4m x 9,4m). Objem použitej látky bol nezanedbateľný, produkcia ho v primeranej kvalite a cene napokon priviezla až z Budapešti. Výsledok je profesionálny, detaily zvládnuté. Ilúzia je podmanivá. Pixely sú preč, pripomína ich len digitálny print, ktorý tvorí jadro kompozície, definuje farebnosť lúčov a zároveň zakrýva pohyblivú časť – dvere, ktorých funkčnosť museli autorky zachovať pre technickú obsluhu. A tak zároveň premenili vstupné obmedzenie na východisko.
Dielo na prvý pohľad formálne odkazuje na monumentálky z minulosti, motív lúčov bol typickou súčasťou socialistickej ikonografie, kde fungoval zvyčajne ako vhodné pozadie. V tomto prípade sú lúče skoro všetko, čo máme/vidíme. Pôsobí to ako nejaký veľmi zazoomovaný detail a v tejto mierke naberá výjav špecifickú vizuálnu kvalitu. Pohľad na celok je niečo celkom iné ako pohľad zblízka. Z diaľky má výrazné architektonické kvality, nenápadne reaguje na makro aj mikro úrovni vnímania priestoru. Pracuje jednak s celým objemom haly a jej vertikalitou, ktorú rozbíja, a rovnako tiež s nápadným interiérovým detailom (pravidelnou kresbou monotónnej kachličkovej dlažby), s ktorým výrazne kontrastuje. Lúče vďaka farebnosti naozaj akoby svietia a menia aj svetelnosť priestoru. Iný je pohľad zblízka. Čím viac sa k dielu približujete, tým viac sa odpájate od okolitého priestoru. Dielo vás pohlcuje a pôsobí halucinačne. Ilúzia je pomerne presvedčivá a evokuje tak digitálny svet, z ktorého celý výjav pôvodne vzišiel.
Železnice z priestorov Stanice v Banskej Štiavnici aktuálne vycúvali zrejme už definitívne. Predaj lístkov na vlak v staničnej hale skončil, a preto je priestor verejnosti otvorený len obmedzene. V tej atmosfére je niečo veľmi presné. Na konci ciest a koľají, mimo centra, za kopcami, a predsa to môže byť veľké.