Rozhovor / JERSZY SEYMOUR: Aký druh revolúcie potrebujeme?

Rozhovor s Jerszym Seymourom sme viedli cez emaily a trvalo nám to dva mesiace. Otázky dizajnu sme v ňom nahradili vágnym filozofovaním a utopickým politizovaním. Z logického hľadiska je výsledok rozporuplný,  ale tá otázka by nás nemala prestať trápiť: Čo to vlastne je – tá demokracia na svete?

A Dinner For The End Of National Frontiers, And The Attainment Of A Global Equality Of Human Rights And Welfare – The Primordial CookBook

Fedor Blaščák: Nie sú to básnici a umelci, ale práve dizajnéri skončili ako víťazi v podobe neprestajných reformistov, ktorí kážu svojmu publiku zo strednej triedy. Je vôbec možné, aby si dizajnér či dizajnérka neužívali kapitalizmus?

Jerszy Seymour: (R)evolúcia si vyžaduje vytvorenie strednej triedy na základe rovnej (či skôr rovnakej) spoločnosti, ktorá by mala zdržanlivý vzťah k využívaniu zdrojov našej „oikos“ (ekonómie a ekológie obce). Ide o iný typ strednej triedy, ktorý sa nezakladá na „pridanej hodnote” a ašpiráciách k hmotnému bohatstvu. Aby sme sa podieľali na tvorbe takejto spoločnosti, musíme vziať do úvahy existenčné, spoločenské a politické faktory. A dizajn bol odjakživa prinajlepšom spoločenský (prinajhoršom sa pchal do zadku [bezuzdnému voľnotrhovému] kapitalizmu). Ak teda vezmeme do úvahy nerovnosť, nespravodlivosť, násilie, útlak a vojnu, ktoré zapríčinil kapitalizmus, ako je vôbec možné, že dizajnéri neplačú…?

The Committee for happy endings, Bratislava Design Week 2016

FB: Možno vďaka osobnej angažovanosti a pocitu z narušovania modelu zabehnutých koľají.

JS: Základom je, že dizajnérky či dizajnéri rozumejú výrobným a spotrebným mechanizmom.  To je veľmi dôležité, asi ako vdychovanie kyslíku a vydychovanie oxidu uhličitého naspäť do spoločnosti. Práve tu sa môžeme aktívne zapojiť s tým, že budeme prihliadať na filozofické dôsledky a neodňateľné práva jednotlivca.

The Committee for happy endings, Bratislava Design Week 2016

FB: Tak dobre. Skúsme sa teda pozrieť na situáciu, v ktorej sa nátlak, permanentný stres a zmenšený svet stávajú priúzkymi pre technologický, vedecký a hospodársky pokrok, kde, podľa slov Paula Virilia „bude masový individualizmus tou najväčšou psycho-politickou otázkou pre budúce ľudstvo”. Ako by v súčasnosti dizajnéri mohli prispieť k vyriešeniu tejto „najväčšej otázky masového individualizmu“?

JS: Táto otázka poukazuje na smerovanie jedného z mojich záujmov, a síce vzdelávania, najmä vzdelávania detí, ktoré bude nasledujúcou témou niektorých mojich prác. Samozrejme, že predstava spoločenskejšieho davu v ére masového individualizmu môže byť veľmi náročná, až reštriktívna, najmä v mysliach generácie, ktorá túto davovú individualitu prežíva. Možno sa s tým tá ďalšia generácia popasuje lepšie.

FB: Aký je váš postoj k vzdelávaniu?

JS: Ak sa pozrieme na dejiny vzdelávania detí, predstupujú pred nami v dvoch podobách. Buď sú to akési veže špecifických vedomostí, vytvorených pre to, aby jednotlivé národné štáty získali čo najviac moci v konkurenčnom boji o globálnu nadvládu, alebo sú to tie pochádzajúce z dielne „liberálov“, akési revolúcie prebúdzajúcej sa tvorivosti: Steiner, Dewey, Morris, Montessori či Joseph Beuys a jeho tvrdenie, že „každý môže byť umelcom”, ktoré pravdepodobne sformovali nás, povojnové generácie dokonalých individuálnych konzumentov či konzumentky. Obe podoby sa teraz dostávajú do celoplošného konfliktu s tým, čo sme nazvali zúžením našej „oikos“. Náš druhý konflikt s budúcnosťou je preto od začiatku večnou otázkou, otázkou smrteľnosti.

FB: Zdá sa, že sme tu narazili na existencializmus.

JS: Existencializmus vyhlásil, že vo vesmíre neexistuje zmysel a že odpoveďou človeka na túto skutočnosť môže byť iba samovražda alebo úplné prijatie toho, že zmysel neexistuje, zatiaľ čo sa ho človek stále pokúša nájsť. A to veru neposkytuje jednoduché východisko pre život, aj keby to tak malo byť. Pravdepodobne i preto sme svedkami vzrastu náboženského fundamentalizmu zo všetkých strán. Po tomto brutálne úprimnom tvrdení musíme nájsť prijateľnú otázku, na ktorej postavíme vzdelávanie ďalšej generácie našich detí. Pre mňa je to stále „work in progress“ – niečo otvorené – a moja reflexia sa odvíja od otázky: Ako sa môžeme naučiť byť spokojní so samými sebou (prostredníctvom nástrojov, ktoré by jedincovi poskytli nezávislosť) a s ľuďmi a svetom okolo nás (prostredníctvom jazyka a vedomostí)? Po zodpovedaní si tejto otázky si všetky druhy vedomostí môžu nájsť svoje miesto a samozrejme, že sa nájde miesto aj pre rebelov!

FB: Tá otázka sa dotýka neistej situácie pedagogiky, keď všetky tie pekné prúdy orientované na dieťa, ktoré ste spomenuli, nekončia národom egoistov, keďže súčasťou učenia je našťastie vždy socializácia. A ako taká by sa mala zaoberať otázkou: Čo to vlastne tá demokracia na svete je?

JS: Demokracia alebo vláda ľudí má zmysel, iba za predpokladu, že by sme mali globálnu rovnostársku demokraciu, ktorá ešte doteraz nikde neexistovala. A ak by aj mohla existovať (parafrázujem článok Borisa Groysa), demokracia si vyžaduje, aby ľudia vedeli rozprávať, čiže to vynecháva dosť veľkú časť spoločnosti, ako napr. deti, duševne chorých, zvieratá, kamene. Sv. František z Assissi predsa kázal zvieratám a vtákom a Freud dokázal, že niektorí ľudia majú psychológiu ako kamene. Čiže prvou otázkou bude, ako nastoliť globálnu rovnostársku demokraciu, a druhou bude, ako vytvoriť dialóg, ktorý bude presahovať racionálne myšlienky jazyka, ktoré by boli schopné zaoberať sa tým, čo nemôže byť vypovedané. Ja sa zatiaľ humorne pohrávam s myšlienkou éterického všelieku s názvom Kozmický gél (ide o objekt Cosmic Jelly) a samozrejme sa venujem hĺbkovému štúdiu Šťastných koncov (ide o sadu stolíkov a stoličiek Happy Endings).

FB: A čo majú tie šťastné konce znamenať?  Že už nebude revolúcia?

JS: Revolúcia či evolúcia, to je jedno, dôležité je vedieť, ako s tým žiť, keď k nej dospejeme. A dospieť ku globálnej rovnostárskej demokracii znamená, že sa my, ľudia, budeme musieť aktivizovať a dožadovať sa: konca štátnych hraníc, globálnej minimálnej mzdy, globálneho zrovnoprávnenia ľudských práv a blahobytu, spravodlivého zdanenia podnikov, zrušenia offshorových daňových rajov a bezplatného vzdelania! Pravdaže, Molotovove kokteily sa tu javia ako atraktívne pomôcky, ale ja som pacifista a verím, že násilie po sebe zanecháva mentálne jazvy, ktoré sa hoja omnoho dlhšie než tie telesné. Násilie nemôže byť základom pre vytvorenie nového sveta. Treba ihneď ukončiť vojnu a rozobrať vojnovú mašinériu. Potrebujeme taký druh revolúcie, ktorý by bol návrhom, nie odplatou. Emma Goldman povedala: „Ak nemôžem tancovať, tak to nie je moja revolúcia.“ K tomu by som dodal ešte: „Ak nemôžeme žiť, milovať, pracovať a tancovať spolu (a stále umožňovať rebelské tendencie), tak to nie je naša revolúcia.“ Začať dnes revolúciu znamená vytvoriť alternatívny návrh.

FB: Predkladanie alternatív nás vracia späť k otázke masového individualizmu, ktorá je v podstate varovaním pred atomizáciou spoločnosti. Čo bude so všeobecne zdieľanými, spoločnými názormi? Mali by sme zabudnúť na univerzalistickú predstavu „spoločnej pôdy pre všetkých“?

JS: Alternatívny návrh nie je pre mňa ani výsledkom davového individualizmu v ére post-modernizmu, ani diktátorsky všeobecne zdieľaným názorom moderny. Jeho podstatou je jeho funkcia – ako sa vymaniť z týchto dejín. V minulosti som navrhol myšlienku tzv. ne-gesamt Gesamtkunstwerku (netotálneho všeumeleckého diela), ktorá sa týkala toho, ako pozerať na totalitu (systém, ekonómiu, spoločnosť atď.) bez toho, aby sme sa my sami stali totalitnými. Celkom iste by sme nemali zabudnúť na to spoločné, zdieľané, o to viac, že ako svetové spoločenstvo (po tom, čo nás prejdú rôzne populistické strachy) si iba začíname uvedomovať, čo to môže znamenať. Aby sme si mohli byť istí, že o nejakých pár sto rokov sa svetové spoločenstvo ohliadne späť a bude sa čudovať, prečo nám to zblíženie trvalo tak dlho.

Pozrite si dokumentáciu projektu Jerszyho Seymoura pre Bratislava Design Week 2016 http://www.jerszyseymour.com/projects/bratislava/