Blízke veci / GABRIELA KISOVÁ
V jednom kuse drôtu
Gabriela Kisová rozpráva o jej milovanom objekte a mnohých fascináciach, ktoré sa s ním spájajú.
Keď sa povie “blízka vec”, toto je úplne prvý predmet, ktorý mi napadne. Kúpila som si ho okolo roku 2007 v Košiciach, odkiaľ pochádzam. Moja kamarátka Natália ma vtedy zobrala do umeleckého kováčstva na Hrnčiarskej. Tá vec ma očarila hneď, ako som ju uvidela. Vyrobil ju umelecký kováč Jožko Kvietok.
S týmto bicyklom sa mi spája veľa toho, čo mám rada, kopec krásnych spomienok sa mi otvára práve pri tomto predmete. No a potom je tu tá fascinácia samotným objektom, tým, ako je urobený. Stále ho skúmam a vlastne neviem, ako z jedného kusu drôtu autor dostal tento tvar.
Celé tie roky ho všade nosím, išiel so mnou z bytu do bytu. Už na začiatku mi napadlo, že si ho nedám na poličku, ale zavesím. A to sa mi veľmi páči – je tak ľahučký, ze sa hýbe vo vánku. Vždy nám doma visí na nejakom špeciálnom mieste. Keď idem okolo, občas do neho ťuknem a teším sa z neho. Majú ho radi aj naše deti, priťahuje ich ako objekt. Dokonca aj môj muž má k nemu blízky vzťah, aj keď z iného dôvodu, ako ja. Spája sa mu s Rýchlymi šípmi od Jaroslava Foglara, knihou, ktorú čítal v detstve – je v nej príbeh o lietajúcom bicykli. Je to už taký náš rodinný talizman.
A potom je tu ďalšia vrstva – bicyklovanie, ktoré milujem, a ktoré tento objekt stelesňuje.
V období, keď som si ho kúpila, som sa čerstvo vrátila z Nemecka, kde som strávila šesť rokov. Tam som žila a študovala, a na bicykli som chodila každý deň. Po návrate do Bratislavy som bola dosť nešťastná. V roku 2007 sa tu naozaj nedalo bicyklovať, bolo to takmer život ohrozujúce. Aspoň ja som som si na to netrúfla, a prežívala som až abstinenčné stavy, záchvaty plaču, tak veľmi mi to chýbalo. No a potom som začala bicyklovať, okolo roku 2011, keď sa situácia trochu zlepšila. Na bicykli som chodila do práce, nosila som na ňom i nášho staršieho syna.
Je to úplná radosť. Sedieť na bicykli je trochu ako byť na tróne a kochať sa svetom, ktorý v rýchlosti plynie okolo. Vždy ma nadchne, keď vidím na bicykli ženu, o to viac, ak je pekne oblečená, vo vysokých opätkoch…alebo, aj keď vidím mužov v oblekoch, ako idú do práce. Takže bicyklovanie si nielen užívam, ale s nadšením sa naň i dívam.
Bicyklovanie je pre mňa forma slobody – a v tom období po roku 2007 mi ju radosť z tohto predmetu aspoň trochu vynahradila.
Potom sú tu ďalšie spomienky, asociácie, spojené s týmto objektom. V 90-tych rokoch, keď otvorili Artforum v Košiciach na Mlynskej, tam visel bicykel, ktorý vyrobil umelec Oleg Šuk a dal mu krídla. Potom bol nejaký čas zavesený aj na Kozej v bratislavskom Artfore. No a teraz je opäť v Košiciach na Hlavnej v nových priestoroch. Ja som do košického “afka” chodila veľmi často, bolo to moje milované kníhkupectvo. A Oleg Šuk bol mojim učiteľom na ZUŠ-ke. Bol budhista, a asi aj vďaka tomuto jeho nastaveniu boli roky strávené na výtvarnej pod jeho vedením krásne. Keď minulý rok zomrel, cítila som to ako veľkú stratu.
Takže keď vidím tento môj bicykel, ako levituje, pripomína mi to aj Artforum v mojom rodnom meste. A potom si spomeniem na starý bicykel môjho otca – Steyr Waffenrad – starý pánsky bicykel, ktorý si kedysi kúpil ako mladý muž a celé roky bol zložený u nás v garáži.
Takéto rôzne konotácie mi otvára tento malý predmet. Máme ho radi. Je to tak jednoduchá vec a v tej jednoduchosti fascinujúca – urobiť objekt z jedného kusu drôtu, ktorý zrazu nadobudne tvar a priestor. Pripomína mi kresbu. A rôzne mobile, predmety, ktoré sa hýbu, cinkajú… A tu sa od bicykla dostávam až ku Calderovým dielam, či Jeanovi Tinguely, ktorého tvorbu mám velmi rada. Jedným z prvých readymade, ktoré vytvoril Marcel Duchamp, bolo koleso z bicykla.
Toto všetko pre mňa tvorí emocionálnu hodnotu tohto predmetu. Keby nám niekto povedal, že sa máme za dve hodiny zbaliť a opustiť byt, určite ho beriem so sebou.
