Mestá v meste / PROJEKT MESTA V MIERKE MENŠIEHO SÚBORU
Hans Hollein, Aircraft carrier in the landscape, 1964, zdroj: MoMA.
V tejto sérii článkov priblížim urbanistický typ, ktorý je spätý s príbehom rozvoja Bratislavy ako metropoly. Klasifikácia elementov architektúry mesta je založená na typológii. Typ je zväčša ponímaný ako model, predobraz. Ak je toto opakovanie, násobenie, preberanie zámerné,vtedy sa na príbeh novovekej architektúry, teda profesie ako ju poznáme,môžeme pozerať ako na kanonizovanie, návrh typov a ich replikáciu. Typ však môže byť aj súhrn spoločných znakov, ktoré je možné sledovať. V tom prípade ide o istý vzorec. Avšak v prvom rade je nutné si definovať kde a na čom ich sledujeme. Táto priestorová entita, jednotka mesta, musí byť formálne ucelená.[1] V rámci architektúry mesta sú isté typy ktoré sú viac menej zjavné, lebo svoju ucelenosť vyjadrujú buď formálne, alebo prevádzkovo. (Dom, blok, monument, sídlisko…). Sú však aj také typy, ktoré sú hybridné. Svoju ucelenosť často skrývajú, je rozrušená, prevrstvená. Často sú na pomedzí mierok, alebo ponímajú vlastnosti známe z diametrálne iných mierok.
Predmetom tejto série článkov budú takzvané Mestá v Meste. Ide o súbory strednej mierky – ani objekt, ani sídlisko – ktoré sú funkčne komplexné, tj. nie sú výhradne určené na bývanie, ani na produkciu, ale zámerne boli vybudované pre potreby zabezpečenia komplexného “servisu” obyvateľom. Sú to pôvodné enklávy, ktoré sú dnes zapojené a zrastené s oveľa rozhľalejším tkanivom mesta, a preto ich už nie je možné vnímať separátne. Sú akýmisi reliktami rastu, mestskými “striami”, alebo “osadníkmi”.
Typologický predobraz – školský kempus – kláštor – Bauhaus Dessau, Walter Gropius,1925, zdroj.
Je potrebné si v krátkosti prejsť históriu rozvoja mesta Bratislavy a jej formy. Mesto v zásade jestvovalo v dvoch inštanciách, historických identitách. Prvou bolo provinčné mesto Rakúsko Uhorskej monarchie, druhou rozvíjajúca sa a dynamicky rastúca pred-metropola v 20. storočí. Toto historické rozdelenie nie je samoúčelné a je špecifické. V modernej, industriálnej dobe 19. storočia mestá v Európe dramaticky rástli a menili svoj charakter. V tej dobe bola Bratislava síce rastúca a industrializovaná, avšak nemožno hovoriť o metropole. Jej veľkosť, ani charakter zástavby nebol analogický forme ostatných väčších miest monarchie, ako Budapešť, Viedeň, Praha a do istej miery Brno.
Ak hovoríme o metropole, nehovoríme iba o veľkosti. Táto klasifikácia “veľkého mesta”, Grossstadt [2], prislúcha mestu, ktoré je jednak ekonomicky a geograficky centrálne a ústredné, a zároveň prináša nový typ ekonomiky založenej na službách. Inak povedané, metropola nie je iba mesto pre priemysel, naopak, metropola samotná je “novou fabrikou”. Metropoly 19. storočia v stredoeurópskom regióne sa vyznačujú charakteristickým typom zástavby – perimetrovým blokom, s ulicou charakterisktického prierezu a výškou zástavby cca 5 podlaží. Trendom druhej polovice 19. storočia v európskym mestách bola práve “metropolizácia”, kedy sa vo veľkej miere prestavávali centrá miest (Paríž, Praha) podľa tohoto vzoru a nastolil sa tak nový “normál” – obraz mesta, ktorý vnímame ako prirodzený aj dnes. Radikálne nové formy zástavby, s ktorými prišli urbanisti v prvej polovici 20. storočia, vychádzali z potrieb rozvoja okrajových častí, s výstavbou robotníckych miest a boli často skôr vytlačené na okraj. Zmenou a príležitosťou pre zásadnejšie prehodnotenie formy mesta bola deštrukcia počas 2. svetovej vojny. Predošlé fundamentálne tkanivo, tj parcelácia a rozvinutá infraštruktúra, ponechali priestor pre nové formy už iba v rámci tých starých.
Príbeh formy Bratislavy je však iný. Počas turbulentného rozvoja ostatných metropol bolo mesto v závetrí záujmu. Vzorové formy vždy prijímalo a preberalo, avšak v limitovanej miere, ktorá nepostačovala pre nastolenie vlastného “normálu”. Po prvej svetovej vojne došlo defacto k okupácii mesta novým Československým štátom a nasledovali zásadné výmeny obyvateľstva. Mesto sa metropolizovalo, keďže okrem priemyslu sa stalo aj administratívnym centrom. Programovo bol podporovaný prísun obyvateľstva z regiónov Slovenska. Drastický rast však nebol vo väčšej vízii rozvojového plánu regulovaný. Bratislava nedosiahla ukotvený obraz, o to viac, že jej identita bola prepísaná. Toto obdobie taktiež korešpondovalo s krízou a novými tendenciami vo svetovom urbanizme. Po ňom nastúpila generácia moderny, ktorá sa k metropole postavila kriticky. Novým záujmom sa stala forma, poskytujúca vyšší životný štandard a efektivitu , čím sa stala dostupnou širším masám obyvateľstva. Perimetrový blok bol zatratený, postupne sa viac presadzovala riadková zástavba, ktorá sa otvorila do ulice, poskytujúc viac zelene a presvetlenia bytov.
Budúci obyvatelia – členovia družstva, Nová Doba, 1933, zdroj: archív Oddelenia Architektúry HÚ SAV.
Príbeh metropolizácie, tj. urbanizácie, v 19. a 20. storočí bol aj príbehom dominantného vplyvu sociálnych otázok na formu novej architektúry. Extrémne zlé životné podmienky pracujúcej triedy v metropolách 19. storočia viedli k rozvoju sociálne cítiacich politík. Architektúra a politika sa dostali do užšieho vzťahu ako iba reprezentácie a zabezpečovania komfortu. Pokiaľ “upgrade” centier miest v tejto dobe slúžil najmä vyššie postavenej mestskej strednej triede, bývanie tej pracujúcej bolo vnímané ako separátny problém. Jeho riešenie bolo artikulované najmä v zlepšení verejného priestoru. Tu sa datuje hnutie, ktoré presadzovalo rozvoj mestských parkov zo sociálnych pohnútok. Vzťah mestského človeka ku krajine sa zmenil. Už to nebolo obávané, nebezpečné a divoké teritórium, ktoré je zdrojom potravy a surovín. Utopické riešenia kvality bývania pracujúcich sa hľadali v úniku z centra do záhradných miest a nových sídlisk, ktoré vytvárali spolu s výrobou autonómny celok. Iste, úlohu tu zohral aj nový trhový mechanizmus, ktorý zdražoval pozemky v intraviláne. Na druhú stranu, s prechodom z agrikultúrne orientovanej ekonomiky na industriálnu, v krajine zostali dostupné nové pozemky, pôvodne patriace šľachte, čakajúce na rozparcelovanie. Ak bolo teda možné nastoliť nové formy mesta vo väčších mierkach, bolo to práve na predmestiach. V druhej polovici 19. storočia to boli práve tieto miesta, kde sa testovali novšie, progresívnejšie formy zástavby. Po prvej svetovej vojne boli tieto nové formy ponúkané už ako riešenie sociálnych problémov mesta samotného. Krajina, svetlo a hygiena mali vstúpiť do centier, v týchto intenciách sa malo postupovať pri jeho rozvoji.
Bratislava ako novo rastúca pred-metropola nemala zadefinovanú stratégiu svojho rozvoja. Nemala ani ustálený obraz o sebe ako budúcej metropole. Tradičnejšie blokové formy boli striedané s progresívnejšími otvorenými. Príkladom môže byť oblasť okolo Račianskeho mýta. Je však badateľné, že aj tieto formy sa ovplyvňujú navzájom a je zrejmé, že zastavovací plán zóny mýtna bol ovplyvnený novými tendenciami. Bloky sú prechodné, rozostupy väčšie.[3]
Až obdobie po 2. svetovej vojne ponúklo v Európe príležitosť pre skutočný nový normál. Moderné formy sú uplatňované pri zaceľovaní Európskych miest. Československo zažívalo nástup novej diktatúry a centrálne riadeného rozvoja. V období 50. rokov, takzvaného socialistického realizmu, sa v republike kánonizoval neoklasicistiký revizionizmus. Avšak, pod povrchom je možné badať určitý posun, nie iba návrat. Rozvíjala sa typizovaná výstavba a prefabrikácia. Čím ďalej, tým viac sa pri urbanizácii uvažovalo vo väčších mierkach. Nová vlna prísunu obyvateľstva do mesta dávala dôraz na rapídnu rýchlosť výstavby. Mesto však stále nemalo vyjasnenú otázku jej formy. Urbanisti preberali modely a uplatňovali ich v relatívne autonómnych zónach. Tento princíp bol badateľný aj v dobe predošlej, avšak teraz naberá nové rozmery. Identitiou mesta sa stala diskontinuita a nevyjasnenosť vzťahu centrum-periféria. Takého mesto nie je polycentrické, neskladá sa z prevádzkovo nezávislých štvrtí, ale skôr formálnych súborov. Na túto logiku nadviazala výstavba sídlisk v druhej polovici storočia. Formálny návrat, alebo príklon k modernistickým koncepciám umožnil efektívne a zaujímavé narábanie s omnoho väčšími mierkami v intenciách zabezpečenia tých kvalít priestoru, ktoré boli tomuto prúdu prioritné – organizovaná infraštruktúra, bývanie v krajine, výroba, ktorá nezasahuje svojimi dôsledkami mesto. Vďaka nevyjasnenosti vzťahu periférie a centra, štvrte a súboru, ostal obraz mesta neuchopený. To je jeho charakteristikou a špecifickou vlastnosťou dodnes. Ostrovy formálnej ucelenosti prechádzajú do štvrtí, kde zástavba kolíše od rodinného domu k osemposchodovej budove v rámci jednej ulice. Pokusy nastoliť nový celok narážali na nemožnosť uplatnenia týchto zásahov v plnom rozsahu a skončili v nedopovedaných útržkoch, akým je napríklad príbeh plánovanej mestskej triedy priečnej os, ktorá mala viesť od hlavnej železničnej stanice po Dunaj.
Berlin, A Green Archipelago, Oswald Mathias Ungers, Koolhaas, Kollhoff, Ovaska, Riesemann, zdroj: Ungers, O.M. The City in the City: Berlin: A Greeen Archipelago, 2013.
Typológia mesta sa často zužuje na pomenovanie dvoch základných množín. Prvou je „generické tkanivo“. Ide o tú najhmotnejšiu masu, ktorej úlohou je zabezpečenie priestoru. Táto masa sa neustále obmieňa, vždy podľa určitých pravidiel. Niekde sú mestské tkanivá formálne kanonizované do veľkej podrobnosti, inde sú stanovené iba základnými limitmi, akou je napríklad nevyhnutná infraštruktúra (cesta, chodník…). Druhou množinou je takzvany “monument”, tj významná stavba, ktorá má charakteristickú formu a tým vytvára v tekutej mase tkaniva fixný bod. Do značnej miery definuje/určuje identitu štvrti. Z priestoru robí miesto. Ale keďže je mesto komplexný organizmus, pri určitých typoch jeho jednotiek toto delenie nefunguje. Ide o typy, ktoré sa zo svojej podstaty, či už utilitárnosti, alebo zámeru tomuto vymykajú, čím sa do istej miery vymykajú aj mestu. Typy, ktoré sú podobnejšie takým ako boli v minulosti kláštor, alebo poľnohospodárske usadlosti, dnes ťažobná ropná plošina, či vedecká stanica. Enklávy, ktoré majú zabezpečovať kolektívu ľudí relatívne plnohodnotný život v izolácii. Môžeme povedať, že ide o malé mestá.
Takéto hybridné typy boli stavané aj v rámci urbanizácie. Boli to robotnícke kolónie, izolované projekty, alebo sociálne experimentálne typológie, ktoré boli akýmsi predvojom nového mesta, novej spoločnosti. Neignorovali ho, do istej miery na ňom záviseli, avšak museli obyvateľom zabezpečiť všetky základné funkcie ako kultúru, oddych a konzum. Toto svoje špecifikum často veľkoryso manifestovali ako svoju identitu.
V druhej polovici 20. storočia boli takéto mestské entity konceptualizované architektami a urbanistami. Išlo o generácie, ktoré sa začali vzďaľovať ideálom moderny, najmä funkčnej zonácie miest a upozorňovať na iné aspekty mestskosti, ktoré sa novým urbanizmom vytrácali. V prvej vlne to bola skupina Team X, ktorá sa vyhranila voči modernistom roku 1953 a vytvorila schizmu v rámci kongresu CIAM (Medzinárodný kongres modednej architektúry). Architekti a architektky tejto skupiny presadzovali vytváranie tzv. “habitatov” – mestských projektov, ktoré by neposkytovali iba jeden účel využitia, ale komplexnú ponuku funkcií a foriem v rámci jedného projektu. Reagovali jednak na výstavbu sídlisk na perifériach miest, ako aj na projekty, ktoré nahrádzali vojnou zdevastované tkanivo v centrách.[4]
Budovanie sociálneho priestoru, Rote Wien, 1918-1938, zdroj.
V 70. rokoch sa takéto uvažovanie posunulo do ešte ambicióznejšej polohy s nástupom konceptuálneho urbanizmu. Samotný pojem “mesto v meste” použili dva tímy. Leon Krier, luxemburský architekt a kritik moderny roku 1977 napísal text – manifest, ktorým sa kriticky vyjadroval k funkčnej zonácií, ako aj k čoraz väčším mierkam v ktorých vtedy urbanisti pracovali. Krier však pomenoval skôr princíp než typ. Definoval limit rastu – v prípade nutnosti sa má jednotka multiplikovať. Jeho mesto v meste nemalo teda ambicióznejší rozmer, koniec koncov tvorba tohto architekta bola a je programovo revizionistická, ne-progresívna a antiutopická.
“Mesto môže byť rekonštruované iba formou mestských štvrtí. Veľké, alebo malé mesto môže byť reorganizované iba ako veľký alebo malý počet takýchto štvrtí, ako federácia autonómnych štvrtí. Každá musí mať svoje centrum, perifériu a limit. Každá musí byť MESTOM V MESTE.”[5]
V tom istom roku však nemecký architekt a urbanista Oswald Matthias Ungers zložil tím významných osobností, ako Rem Koolhaas, Hans Kollhoff, Artur Ovaska a Peter Riemann, ktorí navrhli provokatívny špekulatívny projekt Mestá v Meste: Berlín ako zelené súostrovie. V ňom reagovali na rapídne vyľudňovanie mesta, situáciu, ktorá bola spoločná pre metropoly tej doby v dôsledku sťahovania ľudí do predmestí, a násobená špecifickou polohou západného Berlína ako enklávy v rámci DDR. Tento projekt konceptualizoval takéto vyľudňovanie vo fragmentácii mesta na menšie celky, definované však metropolitnou architektúrou.[6]
Mestá v meste Bratislava: 1-Schulpeho kolónia, 2-Mierová kolónia, 3-UNITAS, 4-Nová Doba, 5-Miletičova, 6-Medzi Jarkami.
Hybridnú enklávu, mesto v meste, teda môžeme definovať aj ako urbanistický a architektonický typ a jeho znaky odčítať v jestvujúcej hmote miest. Je to formálne čitateľný a ucelený projekt strednej mierky, ktorý zabezpečuje komplexnú vybavenosť svojim obyvateľom. Je autonómny, čo často deklaruje svojou formou. Oproti sídlisku je “znakovejší”, popisuje skôr miesto ako územie.
V sérii týchto článkov budem analyzovať podoby týchto enkláv z rôznych období urbanizácie modernej Bratislavy. Prvým predvojom boli robotnícke kolónie stavané v periférnych, ale dotykových zónach mesta 19. a prvej polovice 20. storočia. Ďalším fenoménom boli projekty, ktoré preberali progresívne koncepcie, akými sú družstevné bývanie, alebo sídliská 50. rokov. Tieto projekty boli špecifické v tom, že mierkou nevytvárali autonómny kontext, ale zároveň boli stavané v rozvojových oblastiach. Špecifickým pod-typom je dom-mesto, ako napríklad objekt v rámci obytného súboru Medzi Jarkami, kolokviálne nazývaný Pentagón. V jeho architektúre možno čítať referencie na avantgardné typológie zo Sovietskeho zväzu 20. rokov, ako aj súdobé tendencie, kritické voči “normálu” modernistickej zástavby.
Mojim zámerom je odsledovanie týchto znakov, aj keď možno zmutovaných a transformovaných, aj v súčasnej produkcii. Chcel by som sa pozrieť na to, či má dnešná doba analogické ambície, alebo spomínané typy súviseli so špecifickou ideologickou a urbanistickou požiadavkou danej éry. Zaujíma ma, či je stále relevantné uvažovať ,aj keď iba možno iba v špekulatívnej rovine, nad produkciou analogických sociálne orientovaných hybridov.
1 Rossi, Aldo: Architecture of the City, MIT Press, ISBN 10 0262680432
2 Hilberseimer, Ludwig: Metropolisarchitecture, Columbia Books on Architecture and the City, 2012, ISBN 978-1-883584-75-7
3 Moravčíková, Szalay, Haberlandová, Krišteková, Bočková a kol.: (Un)Planned Bratislava mockup, 2019
4 Moravánszky, Ákos , Hopfengärtner, Judith (ed.): Re-Humanizing Architecture : New Forms of Community, 1950-1970, Birkhauser 2017, ISBN 10 3035610150
5 Krier, Leon: CIties within the City, A + U, Tokyo, Special Issue, November 1977, strany 69-152
6 Ungers , Koolhaas, Riemann, Kollhoff, Ovaska: Cities within the city: Berlin, a green archipelago, 1977, publikované: ed.Hertwec, Florian a Marot, Sebatian, 2013, 978-3-03778-326-9
Projekt bol podporený z rozpočtu hlavného mesta SR Bratislava pomocou štipendíjneho programu Umenie Nadácie Mesta Bratislava.
