Recenzia / MONUMENTÁLKA IS BACK

V Košiciach vznikla nová monumentálna realizácia od Braňa Laha aka Emila Taschku.

Dorka, Hemerkova 28, Košice, foto: Palko Matia.

Žáner v umení, ktorý zažíval (ako jeden z vizuálnych ideologických nástrojov) svoje zlaté časy v ére budovania socializmu a aj vďaka tomu po nežnej revolúcii zažil radikálnu amputáciu z verejného priestoru (druhý dôvod bol zánik plánovanej socialistickej výstavby a známej Hlavy V [1]). Popri prvoplánovo ideologických a výtvarne dogmatických realizáciách boli ale tzv. monumentálky v architektúre tiež priestorom pre slobodnejší nádych umelcov, medzi nimi aj tých oficiálne zakázaných, a boli zároveň možnosťou ako si zarobiť. Môže to znieť zvláštne, že si na monumentálkach dokázali zarobiť aj zakázaní umelci, no dovoľoval to typicky deravý systém totality u nás. Umelca dokázal pretlačiť architekt, alebo sa robilo pod cudzími menami a boli tiež prípady, keď zakázaní umelci prešli cez schvaľovacie komisie vďaka vlastnej tvrdohlavosti a vytrvalosti – chodili sa na ne obhajovať toľko, až to napokon prešlo (alebo sa medzitým zmenilo zloženie komisie a podarilo sa to vybaviť s novými ľuďmi).

Formálne aj materiálovo boli výstupy veľmi pestré a často okrem poplatnej realistickej figurácie reflektovali súčasné a avantgardné výtvarne formy a postoje (op art, abstraktnú geometriu, organickú plastiku, kinetické umenie, konštruktivizmus atď.).

Prešlo 30 rokov. Po revolúcii boli v prvej dekáde najvýraznejšími monumentálkami azda graffiti a street artové realizácie (čiže neoficiálna scéna,ale vedľajší efekt tegovania pomerne intenzívne zasiahol mnoho nevinných domov) … Iným monumentálnym peklom, ktorý pohltil verejný priestor veľmi dôsledne, boli a sú reklamné plochy. Aj tie sa občas stali médiom umenia (bilboart, ale skôr ako súčasť nejakej neziskovej kampane). Je teda zrejmé, že trh umenie až tak vo verejnom priestore nepotrebuje a rovnako vágne k nemu pristupovali samosprávy aj verejné inštitúcie. Často podporili vznik diel s veľmi nízkou výtvarnou kvalitou, alebo ľúbivé fotopasce na turistov. Potvrdilo sa, že „umelecké“ okrášľovanie vie byť aj veľmi nevkusná aktivita.

Občas vznikli aj ozajstné diela. Spomeniem napríklad veľkoformátovú maľbu od KW (Igor Korpaczewski) v Petržalke z roku 2005, Erwin Wurm House Attack (2008) v Bratislave v Ružinove alebo dočasné monumentálky, ktoré robili v staničnej hale v kultúrnom centre Banská Stanica (2009 – 2018), ale to je trochu iný princíp. Verejne zarezonovala tiež záchrana poslednej monumentálnej maľby na paneláku v bratislavskej Petržalke od akademického maliara Jozefa Porubčina s názvom Mier, ktorú v roku 2016 inicioval aktivista Martin Kliebl.

Až v poslednej dekáde častejšie počuť obhajcov aj tohto žánru (nielen industriálnych pamiatok). Volá sa po zdokumentovaní, konzervovaní a záchrane kvalitných realizácii z minulosti (masaker už prebehol, ale stále sa nájdu skvelé kusy, ktoré zrazu začnú niekomu vadiť…) aj po legislatívnom zakotvení tvorby diel pri architektúre verejných stavieb a pri tvorbe verejného priestoru. Po zlikvidovaní sochy Jozefa Jankoviča, ktorá vyvolala vlnu kritiky dokonca obchodný reťazec Lidl zafinancoval knižné vydanie  unikátneho registra sôch v Bratislave, ktorého autorkou je sochárova dcéra, historička umenia Sabína Jankovičová.

Monumentálne realizácie v umení sú však stále veľmi vzácne. K tým novým (2019) patrí práca Braňa Laha aka Emila Taschku v Košiciach. Aj túto iniciovali aktivisti z prostredia street artu. Dizajnér je s touto komunitou dlhodobo prepojený. Svojim návrhom vyhral OPEN CALL na dielo, ktoré by dotvorilo stenu centra pre záchranu rodiny DORKA na Hermekovej ulici (sídlisko KVP) v Košiciach. Dielo sa stalo súčasťou Otvorenej mestskej galérie (OMG – Open Mural Gallery, ktorú inicioval festival Street Art Comunications) a navyše je prvým nemaliarskym dielom v nej. Už v zadaní bol kovový materiál. Organizátori tak chceli pripomenúť tradíciu oceľového umenia v Košiciach (sochy a reliéfy ktoré vznikali práve v 60.- 80.rokoch 20. storočia). Tento typ priestorových intervencií aj materiál svedčí verejnému priestoru možno viac ako veľké nástenné maľby, ktoré sú občas príliš vizuálne dominantné a bez kontextu (a tiež sú často zneužívané reklamou).

Dielo pre DORKU je prvé veľkoformátové dielo v tvorbe Braňa Laha (ak nepočítam sochu bilboardu pre BADW 2015). Dielo nazval jednoducho Dorka, podľa názvu inštitúcie. Pracuje tu s pevným kovovým drôtom, teda pre seba typickým materiálom. Pomocou neho, už dlhšie jeho ohýbaním „kreslí“ rôzne objekty, portréty, výjavy. Typickou pre neho je redukovaná skratkovitá línia. O realizácii v Košiciach hovorí „Dorka je grafika a zároveň plastika, nástenný reliéf.“ Lineárne zobrazuje spleť vlákien, ktoré autor vníma ako metaforu rôznych životných ciest a osudov – rôznych možností – podobne ako sú rôznorodé príbehy klientov inštitúcie. Abstraktný motív spojil s rukou, ktorá ich môže uchopiť, rozpliesť, ale aj nezachytiť. „Mali by všeobecne reprezentovať diverzitu a skutočnosť mnohých možností, podobne ako sú o tom osudy ľudí, ktorým v Dorke pomáhajú.“ Dielo realizoval na mieste počas rezidencie. Jednoduchý „rozbehnutý“ motív je svižne kompozične uchopený. Je plošný a plastický zároveň. Vizuálna striedmosť, transparentnosť aj kovová materialita kresby (ilustrácie) architektúre sedí.

Foto: Palko Matia.

Foto: Palko Matia.

1 Uznesenie, nazývané Hlava V, definovalo obstarávanie umeleckých diel vo verejnej stavbe cez určené percento z investovanej čiastky (boli to jedno až štyri percentá, v závislosti od spoločenskej dôležitosti a druhu stavby).

 

21 / 10 / 2019
by Ľubica Hustá
Zdieľaj na Facebook