Esej / PALÁC A BAZÉN

Architektúra nie je nevinná, základom realizácie je jej vzťah k moci. Je barbarská [1], pretože zo svojej podstaty je násilným nahrádzaním toho, čo už existuje, symbolickým prevrátením predošlého poriadku, ustanovením nových podmienok, prerušením, fragmentáciou, deštrukciou.

Deštrukcia je otváraním nového, začínaním odznova, gestom tabula rasa – odpratávanie názorového prebytku. Ak so sebou architektúra ako “staviteľské umenie” automaticky nesie určité hodnoty, tak deštrukcia je naopak (momentálnym) popretím pomyselných permanencií. Tabula rasa však neexistuje sama od seba a nemôže byť nikdy dosiahnutá. Neexistuje bod nula, len proces odstraňovania. Nahrádzanie. [Podľa Aureliho, 2]

Palác a bazén

“Toto je príbeh Babylonu, ale bez Biblie, nezvučná rozprávka, žiadna lekcia, žiadna alegória, iba chamtivosť.“ [3]

Moskovský bazén (1958-1995) bol najväčším bazénom v Rusku, a jedným z najväčších na svete. Dnes už nie je.

Na mieste niekdajšieho moskovského bazéna stál pôvodne Chrám Krista Spasiteľa. Išlo o najväčší ortodoxný kostol v celom ruskom impériu. Postavený v roku 1883, bol dobovou demonštráciou blízkeho vzťahu cirkvi a štátu. Po Októbrovej revolúcii v roku 1917, kedy cársky autokratický režim vystriedali boľševici, bol Chrám Krista Spasiteľa, tak ako mnoho ďalších cirkevných stavieb, zbúraný. Novo nastolená spoločnosť náboženstvo vylúčila. Okrem cirkevných stavieb sa búrali aj ďalšie pamätníky cárskeho Ruska, mesto sa otváralo novej komunistickej činorodosti. [4]

Strategická bola blízkosť Kremľa aj celkovo veľmi výhodná poloha v meste. Stalin sa rozhodol, že si tu postaví monument (Tretej Internacionále), najreprezentatívnejšiu stavbu komunistickej spoločnosti, Palác Sovietov. Malo ísť o administratívne centrum a kongresovú halu.
V tridsiatych rokoch bola vyhlásená súťaž, do ktorej bolo odovzdaných 160 projektov (24 zahraničných). Prvá cena bola udelená vo februári 1932 Borisovi Iofanovi, Ivanovi Žoltovskému, a Američanovi Hectorovi Hamiltonovi. Podľa štandardov vtedajšej kultúry však “ani jeden projekt nešlo jednoznačne prijať k realizácii”. Síce boli tri projekty odmenené najvyššou cenou, ale stále boli “na hony vzdialené ideálnemu riešeniu”. Nasledovala druhá verejná súťaž s doporučenými projektmi, potom niekoľko neverejných súťaží, súťaž s variantmi od rovnakých autorov, až bol nakoniec na ďalšie spracovanie posunutý projekt Borisa Iofana. V spolupráci s Vladimírom Ščukom a Vladimírom Gelfrejchom predstavili vo februári roku 1934 konečný projekt (štúdiu), ktorý ale konečným projektom stále nebol. Projekt prešiel ešte mnohými zmenami a zdokonaleniami.[5]

“Zjavne stalinistická úchylka, cynická hora konferenčných miestností neexistujúceho kolektívu obsiahnutá v pasti amerického mrakodrapu, sčasti dutá Babylonská veža. Vyzeral ako šialene zväčšená svadobná torta, na vrchu ženích a nevesta, zmorfovali na obrovského Stalina ukazujúceho – ako vždy- vpred.” [6]

Výsledky súťaže ilustrovali polarizáciu spoločnosti. Ruskí prozápadne orientovaní konštruktivisti kritizovali Iofanov neoklasicizmus. Za ním stál Kremeľ. Európski modernisti ako Le Corbusier, Gropius, Sert, Giedion,… sa dokonca písomne obrátili na Stalina so žiadosťou aby sa projekt nezrealizoval. Vladimír Papernyj tento fenomén popisuje vo svojej štúdii stalinistickej architektúry (Kultura 2/ Architektura stalinské epochy). Nešlo len o jednorázovú polarizáciu spoločnosti, ale opakujúci sa moment stretu dvoch kultúr. Kultúry 1 a Kultúry 2, ktoré sú dvoma dialektickými pólmi cyklicky sa striedajúcimi v celej ruskej histórii. Vo svojej štúdii sa zameriava špecificky na 20-te až 50-te roky 20.storočia, ale túto cyklickosť načrtáva aj v širšom časovom rozmedzí. Tridsiate roky, respektíve rozmedzie rokov 1932-1934 kedy prebiehala súťaž na Palác Sovietov, sú teda tiež jedným z konfrontačných období oboch kultúr, moment ideologického striedania. [7]

Kultúra 1 / Kultúra 2 (Podľa Papernyja)

Kultúra 1 a 2 sú antagonistické a sú zakorenené v ruskej kultúre samostatne, mimo kontextu
konkrétnych ideológií. Súčasne, spolu s ich vzájomným cyklickým striedaním, je rovnako podstatný aj samotný bod zlomu, moment zmeny. Špecifický spôsob vyrovnávania sa prichádzajúcej kultúry s tou predošlou. Jeho štúdia popisuje, exkurzom do histórie, ruskú “tragickosť sebazničenia a zvláštne veselie, ktoré to vzbudzuje” [8] demonštrovanú masívnym búraním, spaľovaním, neustálym prekonávaním vo veľkoleposti stávajúcej kultúry tou nasledujúcou.

Na to nadväzuje aj vzťah oboch kultúr k minulosti a budúcnosti. Kultúra 1 smeruje do budúcnosti a rázne a explicitne zahadzuje tradíciu. Sama seba považuje za počiatok dejín, ktorý patrične zdôrazňuje, začína “na zelenej lúke”, “chce budúcnosť už dnes” [9] . Kultúra 2 chápe budúcnosť ako večnosť, odkladá ju na neurčito. Budúcnosť je pre Kultúru 2 ešte žiadanejšia, ale zároveň sa stáva nedosiahnuteľnou, spočíva len v smerovaní za ňou (megalománia projektov). Obracia sa, naopak, bezprostrednejšie k minulosti, považuje sa za vyvrcholenie, koniec dejín. Počiatok alebo koniec, oba extrémy sú prezentované rovnako intenzívne a invazívne.

Ak je budúcnosť kultúry 2 chápaná ako večnosť, tak pohyb vpred sa stotožňuje s nehybnosťou. Charakterizuje ju orientácia na mesto (centrum), tuhnutie, pripútavanie populácie na miesto, ktorého prostriedkom sa stáva architektúra. A tá má byť pripútaná k zemi spolu s ľuďmi. V tomto duchu sa stavali výškové budovy na čele s neuskutočneným Palácom Sovietov. Podstatná bola hmotnosť domov, ktoré pevne dosadali k zemi. Kultúra 1 bola naopak kultúrou premiestňovania, zmeny stavu, dynamiky, nestálosti. Je obdobím rozpustenia, migrácie obyvateľstva, orientovaním sa na perifériu a čo najrovnomernejšie rozprestretie populácie a výstavby.

Palác Sovietov ako Kultúra 2

V ponímaní Kultúry 2, mal byť Palác Sovietov večnou budovou. “Ľudia sa budú rodiť, pokolenie za pokolením bude šťastne žiť, trošku starnúť, ale z milých, detských knižiek, všetkým známy Palác sovietov bude práve taký, aký ho všetci ochvíľu uvidíme. Storočia na ňom nezanechajú stopy, postavíme ho tak, aby nestarol, aby bol večný.“ [10]

Prechod 1-2

Päť rokov po položení základov začala vojna. Výstavba sa zastavila, oceľ sa rozobrala na zbrane. Palác Sovietov, ktorý nebol nikdy dostavaný a ani nemohol byť, je zosobnením vertikálnej povahy Kultúry 2. Rozklad, horizontalizácia vertikálnej štruktúry spočívala v premene základov najvyššej budovy na svete na (takmer) najrozľahlejší plavecký bazén. Teda princíp obrátenia naruby.

Bazén Moskva ako Kultúra 1

Po vojne, od polovice 50tych rokov prišla, aj v súvislosti s výmenou Stalina za Chruščova, nová vlna rozpúšťania, nová forma Kultúry 1. Obdobie druhej futurologickej vlny, (po prvej vlne futurusitov a konštruktivistov 10tych a 20tych rokov), ktorá sa najzásadnejšie postavila práve k predchádzajúcemu obodbiu Kultúry 2 (30te – 50te roky). V politike šlo o návrat k leninským normám,a v architektúre k novému záujmu o avantgardy 20tych rokov.

“Palác bol zvláštnym pupkom v srdci mesta, vyhasnutým ideologickým vulkánom. … Namiesto hmoty, sa budova stala prázdnom: absenciou. Základy, zaplavované neustálymi presakmi, boli vyhlásené za bazén. Bol dostatočne veľký pre celú populáciu Moskvy.” [11]

Popretie predošlej kultúry

Nezrealizovateľnú dokonalosť Paláca Sovietov vystriedala realizácia verejného kúpaliska.
Absolútne hraničné situácie. Neprekonateľnú hierarchiu stupňovitého Paláca Sovietov nahradili do šírky rovnomerne rozpriestranení kúpajúci sa ľudia. Na rozdiel od predpisovania režimu, smerovania pohybu, bol, aj vďaka mimoriadnej rozlohe, voľný a nedirektívny.

Ideálom kultúry 1 bolo všetko zmiešať dokopy a rovnomerne rozpriestraniť, “aby zmizli rozdiely medzi mestom a dedinou, východom a západom, mužmi a ženami, bohatými a chudobnými, medzi duševnou a fyzickou prácou, prácou a odpočinkom, umením a životom.” [12]

Sociálny koncept moskovského bazéna zodpovedal viac dezurbanistickým ideálom, ako akýmkoľvek iným moderným urbanistickým predstavám – od razenia bulvárov mestami, po funkcionalistické predstavy uprataného mesta – hierarchickým, štrukturovaným a formálne definovaným konceptom. Univerzalizmus dezurbanistických predstáv, mimo iného, spočíval aj v hľadaní všeobecne aplikovateľných riešení každej novej typológie. Viedla ho predstava architektonického objektu ľubovoľnej typológie, dimenzie, formy, umiestniteľného kdekoľvek.

Bazén Moskva svojim umiestnením zdanlivo zodpovedá umiestňovaniu hocičoho hocikam. Enormné verejné kúpalisko nehierarchicky a voľne situované vedľa Kremľa. Ale Bazén Moskva nebol na reprezentatívnom pozemku vyslovene umiestnený, vyplynul zo situácie. Je prevrátením naruby. Ideovo aj fyzicky vyplynul z ideologického boja dvoch striedajúcich sa kultúr. Dnes sa na tomto mieste nachádza Putinova nanovo vystavaná replika pôvodného Chrámu Krista Spasiteľa.

Zaliatie

Bazén Moskva je viac monumentom (zaliatím predošlého monumentu) ako štandardizovaným verejným kúpaliskom. Nie je inštitucionalizovanou ruinou, nedotknuteľným, strnulým, večne nemenným pomníkom. Je kolosálnou deštrukciou a doslovným zaliatím. Nie je zakonzervovanou vecou odovzdanou budúcej generácii, ale vždy nanovo použiteľnou situáciou, miestom.

(Monumentálne) miesto smerovania a vzďalovania sa, striedania a vynaliezania sa. Miesto, ktoré je stabilným nositeľom nezjavnej kontinuity práve v dynamickosti zmien, ktoré prekonáva. Architektonicky efemérne miesto ideového zhustenia. Miesto kde sa stretávajú protikladné deje – prerušenie aj kontinuita. Deštrukcia hovorí o prenášaní kolektívnej skúsenosti fragmentárnym spôsobom.

Zaliatie je v tomto prípade metaforou materializácie vzťahov po sebe nasledujúcich vecí. Nie vymazaním. Bazén predstavuje megalomanskú ambíciu Paláca Sovietov kopírovaním jeho pôdorysnej stopy.

Deštrukcia uvoľňuje priestor, nezaujíma ju, čo bolo predtým a čo bude potom. [13] Je to proces triezveho a redukujúceho nahliadania na situáciu. Ideologické oslobodenie architektonickej formy spočíva práve aj v jej jasnosti.

Informácia a emancipácia sú obsiahnuté nie v statických jednotlivostiach, ale v momente striedania, mieste náväznosti, bode zlomu. Vzťahu a procese.

Pôvodný Chrám Krista Spasiteľa. 1883 – 1931. zdroj: That one time when the Soviet union almost built the tallest skyscraper in the world and Le Corbusier almost helped.

Projekt Paláca Sovietov. zdroj: Monumentalismo vs. Modernidad?

Palác Sovietov ako najvyššia stavba, Ilustrácia z Modern Mechanics,1939. zdroj: That one time when the Soviet union almost built the tallest skyscraper in the world and Le Corbusier almost helped.

Bazén Moskva 1958-1995. zdroj: Christ the Saviour cathedral.

1 V eseji Skúsenosť a chudoba (1933) Walter Benjamin načrtáva koncept moderného/ nového barbara. Spolu s deštruktívnym charakterom (esej z roku 1931) ide o koncepty vystavané na pozadí ekonomickej krízy a vzrastajúceho sociálneho nacionalizmu tridsiatych rokov. Pozitívny barbarizmus sa vzťahuje k modernej chudobe skúsenosti (z pohľadu rozvoja technológie) a k nadbytku ideologickej mienky stavia nihilistické myšlienky ochudobnenia, deštrukcie a redukcie.
Barbar bol pojem v minulosti používaný ako antonymum civilizácie, kultúry. V Benjaminovom ponímaní je západná kultúra inherentne barbarská, a do opozície stavia moderného barbara, niekoho, kto musí začať odznova. V podobnom kotexte používa deštrukciu ako spôsob oslobodenia sa od stiesňujúceho prebytku komplikovaných názorov, s konštruktívnym charakterom.
2 VITTORIO AURELI, P. A Spectacle of Deepest Harmony. In: OASE (90): What is Good Architecture?, 2013, s. 7-12.
https://www.oasejournal.nl/en/Issues/90/ASpectacleOfDeepestHarmony
3 KOOLHAAS, R., MAU, B. S,M,L,XL. New York: The Monacelli Press,1995, s. 823.
4 MORTSIEFER, M., PELZER, K. Why Moscow’s most iconic church used to be a swimming pool. https://www.dw.com/en/why-moscows-most-iconic-church-used-to-be-a-swimming-pool/a-19566508
5 PAPERNYJ, V. Kultura 2 / Architektura stalinské epochy. Řevnice: Arbor vitae, 2014, s. 111.
6 Koolhaas, R., Mau, B.,1995, s. 823.
7 Papernyj, V., 2014, s. 20.
8 Papernyj, V., 2014, s. 49.
9 Papernyj, V., 2014, s. 41.
10 Papernyj, V., 2014, s. 41.
11 Koolhaas, R., Mau, B., 1995, s. 825.
12 Paprnyj, V., 2014, s. 92.
13 “Deštruktívny charakter pozná len jediné heslo: uvoľniť priestor. A len jednu aktivitu: odpratávať. Jeho potreba čerstvého vzduchu a voľného priestoru je silnejšia než akákoľvek nenávisť.” Z eseje Waltera Benjamina – Deštruktívny charakter (1931). https://www.revistapunkto.com/2011/12/destructive-character-walter-benjamin.html