Rozhovor / ÉRIC JOURDAN (FR), dizajnér
Érica Jourdana som spoznal v tomto semestri ako doktorand na VŠVU (pozn. Éric Jourdan je počas zimného semestra 2018 hosťujúcim profesorom na Katedre dizajnu VŠVU ). Zaujal ma svojou neformálnosťou, ktorú organicky zakomponoval do vyučovacieho procesu. V porovnaní s našimi školskými osnovami Jourdan napríklad skrátil obdobie navrhovania. Študentov povzbudzoval a nastavil to tak, aby pracovali s materiálmi od samotného začiatku a dospeli k výsledkom v určenom čase. Konkrétne s nimi pracoval na dvoch projektoch. Ten prvý je 12. ročník súťaže nových talentov pod taktovkou Ligne Roset, ktorá je vo Francúzsku známa ako Cinna. Tu je zadanie „V pohybe“ a účastníci i účastníčky si môžu vybrať, či chcú robiť na osvetlení alebo dizajne exteriérov. Druhý projekt ma spracúvať ducha totemu a jeho cieľom je tvorivo uchopiť emblematický mestský objekt pre mesto kreatívneho dizajnu – Saint Étienne. Projekty budú predstavené na VŠVU počas zimného prieskumu 2018.
Jourdan nie je na Slovensku ako pedagóg prvý krát. Strávil tu nejaký čas v ranných 90. rokoch, po páde železnej opony, keď (vtedy ešte ako profesor z École des beaux-arts de Saint-Étienne) spolu s Jacquesom Bonnavalom (zakladateľ Medzinárodného bienále dizajnu Saint-Étienne) prišli do Bratislavy učiť dizajn na VŠVU. Odvtedy medzi oboma vzdelávacími inštitúciami existuje vzájomná spolupráca.
Aká je najlepšia chvíľa dňa?
Keď sa zobudím. Vstávam o takej piatej, pol šiestej.
Akú hudbu počúvate?
Ach, rôznu. Staré veci ako Led Zeppelin, ale aj elektroniku. Teraz som objavil takú českú kapelu, volá sa Floex.
Počúvate rádio?
Ráno áno, francúzske rádio, ale len kvôli správam. Ale nepreháňam to, iba ráno.
Aké knihy máte na nočnom stolíku?
Tolstého Vojnu a mier. Mám tú knihu rád.
Čítate časopisy, ktoré sa venujú dizajnu, umeniu či architektúre?
Ani veľmi nie. Nekupujem si architektonické časopisy. Možno niekedy, keď si chcem prečítať niečo o nejakom architektovi. Ale kupujem si knihy, nie časopisy.
Čo si neoblečiete?
Bermudy. A nechcem sa obliekať ako Nemci. Som veľmi klasický typ.
Chceli ste byť už v detstve dizajnérom?
Áno. Rozmýšľal som nad dizajnom alebo architektúrou. A potom mi niekto povedal, že na architektúru musím byť dobrý v matematike. No a tá mi vôbec nešla, tak som si vybral dizajn. Ale mohol som byť aj architektom, nie je to podľa mňa až taký rozdiel.
Pochybovali ste niekedy o svojom rozhodnutí (stať sa dizajnérom)?
Niekedy o tom pochybujem. Nájsť si klientov a projekty na začiatku kariéry totiž nie je ľahké. Občas musíte byť trochu aj „vlezlý“.
Aktuálne ste na Slovensku ako hosťujúci profesor na VŠVU, to ale nie je prvýkrát, čo tu učíte. Ako si spomínate obdobie tu po páde železnej opony?
Bolo to veľmi odlišné a vtedy to ešte nebolo Slovensko, ale Československo. Veľmi zaujímavé a veľmi odlišné od Západu. Teraz je to už úplne iné. Možno nie škola, ale keď vyjdete von, mesto. Niekedy mám pocit, že to predtým nebolo také zlé. Som nostalgický človek. Nemusíme predsa všetko zničiť.
Ako vnímate mladú generáciu študentov a študentiek na Slovensku, ak ich porovnáte s tými francúzskymi a čo je pre váš dôležité vo vyučovacom procese?
Sú iní, ale aj rovnakí. Pretože dnes sa všetko modernizuje. Ale myslím, že sú,… že v nich je,… sú slobodnejší. Sú viac naviazaní na trendové veci. Je v nich niečo také sviežejšie, otvorenejšie voči svetu. Neviem, je tam rozdiel. Nesnažia sa byť všetci ako Bouroullecovci (známe francúzske dizajnérske súrodenecké duo). Chcú byť samými sebou, čo je lepšie.
Keď usmerňujete vašich študentov a študentky, čo je pre vás vo vyučovacom procese to najdôležitejšie?
Aby si našli vlastný spôsob práce. Nechcem, aby šli nejakým smerom. Musia si ten svoj spôsob nájsť sami, nájsť v sebe singularitu. To je dôležité. Podľa mňa neexistujú modely. Všetci si musia nájsť svoju cestu. Toto je podľa mňa práca učiteľa. Nechcem ich vodiť za ručičku. Musia byť iní a lepší ako ja.
Ako pozeráte na váš čas strávený na škole (v minulosti)?
Keď som bol v Paríži, jedným z mojich učiteľov bol Philippe Starck a mali sme úplnú slobodu. Spätne ale nemám pocit, že bol ozajstným učiteľom. Celkovo som sa podľa mňa v škole veľa nenaučil. Napríklad Starck len rozprával, ale bolo to také zaujímavé, že to stačilo. Bola to zábava, mal toho veľa čo povedať. Bolo to také veľmi ľudské. A potom ma poprosil, aby som preňho pracoval. Ale to bolo už iné. Ja som sa učil najmä od ľudí v praxi.
Kde pracujete na svojich projektoch?
Doma. Mám tam priestor. Mám dvoch asistentov. Ale je to veľmi neprofesionálne, nevládne tam formálna atmosféra.
Popíšte svoj štýl, ako keby ho opísal váš dobrý priateľ.
Asi by som ho mohol označiť za francúzsky, lebo som dosť spätý s dekoratívnym umením. Mám však rád aj moderné smery. Je to mix modernizmu a tradičného dekoratívneho umenia.
Existujú umelci z minulosti, ktorí vás ovplyvnili či tvorbu ktorých si nejako obzvlášť ceníte?
Mies van der Rohe, toho mám rád. Pamätám si, ako som navštívil vilu Tugendhat. To na mňa spravilo veľký dojem. No mám rád aj maľbu, napríklad anglických prerafaelitov z 19. storočia. Edward Burne-Jones, Dante Rossetti, tí sú pre mňa veľmi významní. A ešte musím povedať aj Ettoreho Sottsasa, pretože bol kresliacim mysliteľom. Veľmi dôležitý je pre mňa aj taliansky dizajn.
Ktorý projekt vám priniesol najviac uspokojenia?
Ťažko povedať. Pred asi desiatimi rokmi som navrhoval veľký veľtrh s názvom Premiere Vision. Dva roky práce. To bol asi ten najlepší projekt, lebo v ňom bol interiérový dizajn, trochu architektúry, nábytok, farby, nápisy, taký globálny projekt, veľmi syntetický, dobrý.
Dosť sa v poslednom čase rozpráva o štvrtej priemyselnej revolúcii. Aký je váš názor o vzťahu medzi človekom a strojom?
Neviem… (Smiech.) Chcem mať istotu, že nejde o nové otrokárstvo. Ale naozaj neviem. Nemám na to utvorený názor. Technológia je pre mňa nástroj, nie je až taká dôležitá.
Eric Jourdan (1961) je francúzsky priemyselný a interiérový dizajnér. Absolvoval parížsku École nationale supérieure des arts décoratifs. Jourdanova tvorba je úzko prepojená s kresbou. Tá mu umožnila vytvoriť si svojský štýl. Profesionálne je známy najmä vďaka spolupráci so značkou Ligne Roset, ktorá mu priniesla ocenenie Red Dot Design. Pracuje ako dizajnér komerčných priestorov, no vystavuje aj v súkromných galériách ako napríklad v galérii Neotu. Jeho práce sú súčasťou zbierok Musée d’art moderne Saint-Étienne a Musée des arts décoratifs Paris.
Martin Franzen (1987) je absolventom katedry dizajnu na VŠVU. Momentálne na VŠVU pôsobí ako doktorand. Pracoval pre známe ateliéry umeleckého dizajnu v zahraničí ako napríklad Atelier Van Lieshout. Vo svojej tvorbe sa venuje soche, dizajnu a remeselným metódam.