Na pokračovanie.
(English) Essay about contemporary slovak design.
Klasický stereotyp, ktorým sa ešte dodnes niekedy idealizuje obraz Slovenska je predstava, že je to rázovitá krajina plná lúk a pasienkov, kde veselí bačovia zaháňajú ovce do košiara a tešia sa na bryndzové halušky, ktoré ich čakajú v kolibe. Tento mýtus je možno dobrý pre turistický marketing ale realita je niekde inde.
Slovensko je krajina s 5,5 milióna obyvateľmi a veľkosťou populácie sa podobá stredne veľkému mestu v Číne (je menšie než napríklad čínsky Harbin). Priemyselná výroba sa emancipuje posledných stopäťdesiat rokov a je dlhodobo sústredená skôr na ťažký, chemický a strojárenský priemysel a na ťažbu dreva . Od roku 1991 a neskôr , tu svoju výrobu presúvajú svetové automobilky. Na Slovensku sa ročne vyrobí viac než milión áut a v prepočte na jedného obyvateľa to robí zo Slovenska svetovú veľmoc v ich produkcii (napríklad v Taliansku sa vyrobí ročne 350tis. áut). Slovensko nemá metropolu. Hlavné mesto Bratislava má len 400 000 obyvateľov a je to skôr mesto s provinčnou atmosférou a s bolestne, totalitou aj mladšou dobou kapitalistickou od roku 1989, narušeným urbanistický rozvojom. Pre dizajn to nie sú úplne ideálne východiská.
O silnej dizajnérskej tradícii, alebo dizajnérskych školách v porovnaní s najmä západnými susedmi sa hovoriť nedá. Dejiny 20. storočia ale zanechali aj na Slovensku niekoľko veľmi intenzívnych stôp a aj tu sa toto kreatívne odvetvie jednoznačne emancipovalo. Silná a rešpektovaná bola tradícia v sklárskej výrobe (Lednické Rovne, Sklárne Poltár) či výrobe textilu (Kežmarok, Trenčín, Žilina). Čiastočne v nábytku (Tatra nábytok Martin), keramike, hračkách či nerezovom riade (Sandrik). Aj čo sa týka vzdelávania môžeme na Slovensku hovoriť o celkom progresívnom snažení . Historicky to bola najmä ŠUR (Škola umeleckých remesiel) z medzivojnového obdobia, ktorej študijný program čiastočne vychádzal z princípov Bauhausu . Po 2. svetovej vojne a po komunistickom puči, dizajnu na Slovensku chýbal dopyt a tak sa rozvíjal veľmi nesmelo. Väčší nádych prišiel až koncom 50. rokov. Postupne sa vtedy dizajnérske a propagačné oddelenia stali súčasťou výrobných podnikov. Pomerne slušne sa od 60. rokov rozvíjal aj autorský dizajn. Najmä vďaka boomu modernistickej architektúry verejných stavieb , kde architekti trvali na autorských interiéroch. Tento vývoj pokračoval aj v nasledujúcich dekádach normalizácie.
Po zmene režimu v roku 1989 a nástupe trhovej ekonomiky dobová eufória zasiahla aj nastupujúcu dizajnérsku generáciu. Ako ale postupne bankrotovali , privatizovali sa a zanikali výrobné podniky, prvotný entuziazmus vychladol a zvíťazila každodennosť. Ako prvé sa rušili práve dizajnérske oddelenia. Zároveň, ale v menšej miere vznikali nové podniky ktoré reagovali na dopyt po súčasnom nábytkovom dizajne, podporoval sa aj dizajn v tvorbe nápojového skla, či pri výrobe svietidiel. Na Slovensku sa konečne začal predávať dovtedy nedostupný svetový dizajn. Situácia priala grafickému dizajnu, prudko narastal dopyt po reklamnej grafike, vznikali nové časopisy a noviny. Zároveň stúpal záujem o profesiu dizajnéra . (V roku 2015 boli na Slovensku 4 vysoké školy, kde sa dizajn vyučuje a existuje je mnoho súkromných stredných škôl). Avšak ani to a ani dynamický rast ekonomiky a prijatie eura (2009) nezmenil pre dizajn nepriaznivú situáciu a to hlavne fakt, že stále nemá podporu vo výrobnej sfére. Stále sú to skôr výnimočné príbehy kedy sa prototyp dostane do reálneho sveta.
S nástupom nových technológií od prelomu tisícročia postupne nastúpila nová generácia, pre ktorú je práca s nimi prirodzenou zručnosťou. V situácii keď je absolventov škôl veľa a dopytu po ich práci málo, nastúpil plán B. Vďaka tejto situácií a novým technológiám prišla silná vlna vzniku emancipovaných malých dizajnérskych štúdií, ktoré sa rozhodli okrem vývoja, realizovať aj výrobu a predaj na princípoch slow a custom made dizajnu. Táto situácia pretrváva do dnešných dní, aj keď prvotný entuziazmus je na ústupe. Stredná generácia dizajnérov vyhára – na Slovensku totiž nechýbajú len osvietení výrobcovia, ambície podráža stále slabá kúpna sila strednej vrstvy, takže predaj je dosť limitovaný. On line predaju pomáhajú viac rokov občasné dizajnérske markety. Pomáhajú aj otvorené hranice a voľný trh práce v EU. Viacerí slovenskí dizajnéri z mladej generácie našli svoje uplatnenie v zahraničí. V automobilovom dizajne, dizajne textilu, dizajne elektrospotrebičov ale aj ako pedagógovia či na poli autorského dizajnu.
Ak sme na začiatku trochu ironizovali slovenský mýtus bájnej krajiny oviec, tak pre dizajn a umelecké remeslo má toto historické podhubie dôležitý vplyv. V dejinách kultúry na Slovensku vedľa seba vždy koexistovali tá mestská, multikulturálna (na Slovensku pred 2. svetovou vojnou vedľa seba žili okrem Slovákov, Nemci, Maďari, Židia, Chorváti, Češi) a ľudová kultúra. Mestská kultúra, ktorej vývoj bol znásilnený ideológiou po roku 1948 bola vždy za importom progresívnych ideí a modernistickej emancipácie. To platilo aj pre umelecké remeslá aj v akceptovaní povolania dizajnéra. Na Slovensko (ktoré bolo pred rokom 1918 súčasťou Rakúsko uhorskej monarchie a po roku 1918 – do roku 1991 v spoločnom štáte s Čechmi ) vplývali najmä myšlienky importované z Česka, Rakúska, Nemecka a Francúzska, po 2. svetovej vojne aj z Talianska a Ruska a severu Európy. Ľudová kultúra, ktorá mala na Slovensku historicky veľmi rozvinuté formy najmä v práci s kovom, drevom, drôtom, keramikou a pracovala s veľmi bohatými vzorkovníkmi dekóru (každá dolina mala iný typ ornamentu) bola naopak počas minulého režimu akceptovaná (ako proletárska) a pre jej záchranu a zachovanie vzniklo niekoľko inštitúcii. Najvýznamnejší pre dizajn bol ÚĽUV (vznik 1945), ktorý programovo zbieral, monitoroval aj podporoval ľudových tvorcov, ale zároveň sám inicioval v spolupráci s dizajnérmi vznik nových kolekcií, ktoré by vychádzali z ľudových predlôh, ale zároveň by zodpovedali dobovým požiadavkám na funkciu a formu. Svoje kolekcie potom predávali po celom Slovensku vo vlastných predajniach a prostredníctvom nich čiastočne kultivovali vkus aj nároky ľudí. UĽUV existuje do dnes aj keď už dlhšie nové ucelené kolekcie neponúka. Dnes skôr predáva autorské kusy tvorcov na hranici dizajnu a remesla, ktoré vzchádzajú z ľudových predlôh alebo pracujú s historickými technikami. Téma hľadania identity a autentického výrazu, alebo kontextu v ľudovej kultúre (Bahna) vychádzajúceho z lokálnych ľudových východísk je na slovenskej dizajnérskej scéne prítomná bez prerušenia. Niekedy sú tieto vlny silnejšie a skloňované na viacerých úrovniach zároveň, inokedy sú viac v útlme. Historicky patria medzi najzaujímavejších tvorcov architekt Dušan Samo Jurkovič (1868- 1947), neskôr sochárka Júlia Horová Kováčiková (1906 – 1978), architekt a dizajnér Viktor Holubár Holeščák (1926 – 1989), sochár a dizajnér Václav Kautman (1922 – 1981). Okrem Jurkoviča, ktorý zomrel v roku 1947 a ktorý bol skôr secesný tvorca s veľmi originálnou transkripciou ľudovej ornamentiky aj typológie stavieb, všetci patrili k dvorným dizajnérom ÚĽUVU. Holubár Holeščák ako architekt navrhol interiéry viacerých predajní ÚĽUVu a Kautman zase navrhol jeho prvé logo (1951). Ich tvorba bola ovplyvnená moderným reduktívnym výtvarným prístupom inšpirovaným najmä talianskym povojnovým dizajnom, ale aj organickým dizajnom či tvorbou severanov Alvara Alta, Fina Juhla .
Ako sme vraveli, rešpekt k ľudovej kultúre je v dizajne na Slovensku stále prítomný. Jeho nová silnejšia vlna prišla na prelome tisícročí. Tradične s nástupom nových technológií a silnejúcou globalizáciou sa prirodzene ozývajú hlasy obracajúce pozornosť k lokálnym, remeselným a autentickým formám ako k najvzácnejšiemu dedičstvu. Nové generácie skúšajú absorbovať tradíciu bez pátosu, sú otvorení experimentu aj provokácii. V dobe po roku 2000 zaujal napríklad tzv. hobby dizajn, teda nie ten ušľachtilý, remeselne a profesionálne zvládnutý. Touto témou sa intenzívne zaoberala šperkárka a dizajnérka Sylvia Jokelová. Už hneď v jej prvej kolekcii Dizajn od šporáka (2002) originálne ironizovala podceňovanie tradičných ručných prác a ukazovala ich nový potenciál aj v dobe nových technológií a umelých materiálov. Túto tému rozvíjala aj v nasledujúcich rokoch. Odvážne a netradičné koncepcie práce s tradíciou si predstavíme aj na príklade niekoľkých vybraných dizajnérov a dizajnérskych štúdií z posledných piatich rokov.
Sylvia Jokelová, Dizajn od šporáka
Naozaj experimentálnu a viac výtvarnú povahu majú objekty z tvorby dizajnérok Ľubice Segečovej a Silvie Lovasovej. V obidvoch vybraných projektoch je to inšpirácia slovenskou prírodou, konkrétne stromom. Jedna vytvorila kovovú skladačku stromčeka v jeho reálnej veľkosti – jedličky a druhá urobila porcelánový prepis klasickej drevenej paličky na opekanie na ohni v prírode. Kým stromček je funkčný interiérový objekt – vešiak, palička z porcelánu je skôr dekoratívny objekt – socha. V oboch prípadoch teda išlo o odvážny aj provokatívny materiálový prepis. Exkluzívny porcelán namiesto odpadového dreva sa stal akousi poctou tomuto ready made nástroju. Trváci, chladný, nehorľavý kov nahradil zraniteľnosť jedličky, ktorú v tejto forme môžeme tiež vnímať ako akúsi poctu nezlomnosti prírody. Iný dizajnérsky prístup predstavujú práce inšpirované ľudovou kultúrou štúdia ALLT alebo Mejd. V Allte, ktorý tvoria dizajnéri Peter Simoník a Elena Simoníková radi pracujú s drevom, textilom a kameňom. Ich lavicu a policu z kolekcie Woodstack inšpirovalo ukladanie opracovaného dreva v skladoch – sami použili podobný princíp, kedy priznávajú jednoduché vrstvenie dosiek bez akejkoľvej špeciálnej povrchovej úpravy či dekóru pri zachovaní funkčnosti. Táto lapidárnosť v niečom pripomína dizajn Enza Mariho, alebo projekty španielských architektov Ensemble studio. Princíp skladania puzzle ich inšpiroval pri vytvorení koberca Cityshapes. Avizujú síce mestské formy ale kresba ktorá vzniká odkazuje aj na dezény z ľudovej architektúry a textilu. Tradičný pre slovenskú ľudovú výrobu je aj použitý materiál vlnená plsť, ktorú kombinujú s gumou. Tento produkt našiel svojho výrobcu v Holandsku. www.basematters.com.
Allt, Cityshapes
V portfóliu Allt nájdeme aj ďalšie objekty, ktoré sa inšpirujú ľudovou výroby, ale skôr na úrovni remeselného spracovania a tradičných materiálov. Štúdio Mejd je ďalšia zmiešaná dvojica dizajnérov, tiež absolventov VŠVU Štefana Nosku a Kataríny Beličkovej. Aj oni pracujú s drevom, ale aj s hlinou, sklom či kovom. Ich dizajn je naratívny – často v sebe spája viac funkcií. Má zmysel pre humor. Tvarovo sú striedmi, ale experimentálny. V jednom objekte napríklad spoja misu a svietidlo, ktoré po nainštalovaní tvoria na stole priestorový pár. To spravili v hlinenej aj exkluzívnejšej mosadznej verzii. Do skleneného svietidla zas vložili systém akéhosi navijáka, pripomínajúceho staré dedinské studne. Na jeho konci ale nie je vedro, ale žiarovka. Allt aj Mejd si väščinu svojích návrhov realizujú sami v spolupráci s lokálnymi remeselníkmi.
Zaujímavou platformou, ktorá pracuje s tradíciou na Slovensku je iniciatíva Flowers for Slovakia (STU), ktorá už viac rokov organizuje kreatívne workshopy na rôzne témy a ktorých výsledky prezentuje aj na medzinárodnýc fórach (DMY, Designblok, Bratislava Design Week). Z prvej edície Handle with care zaujal napríklad džbán Petra Simoníka Išlo dievča pre vodu s odvážnou kombináciou skla a kože. Z edície Lost &Found, pri ktorej spolupracovali s VITRA a kde prepájali nadnárodný ikonický dizajn z produkcie VITRA spolu s lokálnymi slovenskými formami presvedčivo zapôsobila lavica Everbody is at home Dany Tomečkovej ,v ktorej spojila Eamesa s jednoduchou ošúchanou lavicou. Jej objekt bol plne funkčný a odkazoval na spolupatričnosť medzi generáciami . Svižne postmoderne provokatívne boli aj stoličky Fragments Mira Krala.
Stoličky Fragments od Mira Krála
K najnovším zaujímavým iniciatívam patrí platforma HRAVO, ktorá sa snaží iniciovať vznik pôvodných hračiek. Práve hračky patria zo slovenskej ľudovej kultúry k tým najautentickejším. V roku 2014 pripravili edíciu klasických drevených kociek AHOY podľa návrhu architekta Igora Marka s abecedou a s námornými grafickými značkami a vlajkami, alebo klasickú hračku Vlk od grafického dizajnéra Jána Šicka, s premyslene navrhnutým povrchovým dezénom, ktorý po roztočení vytvára dynamický, priam až digitálny obraz.
Igor Marko pre Hravo
Ak by sme hľadali v slovenskom dizajne viac folk formy mali by sme zaostriť najmä do dizajnu odevu, odevných doplnkov, textilu či šperku. Zo šperku vyniká napríklad Andrea Ďurianová, ktorá má tendenciu minimalisticky definovať svoje objekty a to aj v situácii keď cituje historické predlohy. V odeve dizajnér Marcel Holubec , ktorý vo svojej poslednej kolekcii originálne pracoval s prúteným výpletom, teda typickým slovenským remeslom. Vyslovene cielene s tradíciou pracuje aj značka Puojd, ktorá sa sústreďuje na autorské dezény a následne na výrobu casual odevu. Pekný projekt je výroba drevákov Pik Poki kde slovenskí dizajnéri Kristína Hrončeková a Juraj Balog a slovinská scénografka Jasna Vastl oslovili slovinskú remeselníčku s dlhoročnou skúsenosťou vo výrobe tradičných drevákov a spoločne oživili ich výrobu v nových žiarivých farebných verziách.
Pik Poki
Na záver nezaškodí trochu pohybu a návrat do jedinečných slovenských hôr. Konkrétne na lyžiarske zjazdovky. Pod nimi na strednom Slovenku nedávno vznikla nová značka slovenských custom made free ride lyži Forest ski. Aj v jej prípade ide o skupinu mladých nadšencov, ktorí veria svojmu produktu a skúšajú konkurovať nadnárodným značkám. Pre lyže je dôležitá funkčnosť, ale z hľadiska dizajnu sú to sebavedomé produkty. Dôležitá je krása materiálu a detail.
V tejto krátkej a stručnej eseji sme iba načrtli niekoľko príbehov zo slovenskej dizajnérskej scény. Nie je to červená knižnica, ale ani hororové poviedky. Sú to ale príbehy o odvahe, individuálnom nasadení a talente.