Recenzia / ODVÁŽNE PREDSTAVY O BÝVANÍ
Letná škola Never Never School: Housing in the Times of Crisis, 3. – 10. September 2023, Košice
Bývanie je základným predpokladom dôstojnej ľudskej existencie. Vychádzajúc z tohto jednoduchého, pre tých s aspoň kúskom empatie a sociálneho porozumenia zdieľaného presvedčenia, pozorujeme v našom európskom priestore silnejúci hlas boja za právo na bývanie. Je výborné, že témy, ktoré riešia vlastníctvo bývania, nerovnosti k prístupu k bývaniu, či jeho (staro)nové formy, sa konečne objavujú na domácej pôde. Aj vďaka kolektívu Spolka sa dostávajú z jednorozmerného prostredia realitných portálov a mediálnych skratiek smerom k diskusii zohľadňujúcej rôzne odbory a perspektívy. Navyše, vedenej prístupným jazykom pre širokú verejnosť.
Kolektív Spolka sa spolu s účastníkmi a účastníčkami pravidelnej letnej školy Never Never School rozhodli odkrývať defekty a hľadať alternatívy k súčasnému stavu krízy dostupnosti bývania. Koncepty, ktoré vzišli z tohto snaženia predstavila záverečná výstava prác v septembri minulého roka vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. V príkladoch špecificky zacielených na mesto Košice prezentovali mnoho polôh, ktoré rozsiahla téma bývania prináša. Od preskúmavania emočnej väzby k tomu, čo považujeme za domov až po sociálne a ekonomické faktory krízy bývania.
Foto: Tamara Mižáková.
Nie je to tvoj domov. Je to miesto, kde bývaš.
Či už je príčinou privatizácia bytového fondu a rezignovanie politickej reprezentácie na spravovanie a zveľaďovanie verejnej infraštruktúry, alebo predstava, že vyriešiť si bývanie je každého vlastná starosť, faktom je, že pre mnohých je komerčné nájomné bývanie jedinou možnosťou ako bývať. Mladí, vstupujúci na trh práce, matky s deťmi, alebo dôchodcovia žijúci v jednočlenných domácnostiach sú zo svojich mesačných rozpočtov nútení vyčleniť násobne vyššie sumy na platenie nájmu, ako by sa podľa všetkých ekonomických príručiek patrilo. Pridajme k tomu nedostatočnú ochranu pri uzatváraní nájomných zmlúv (často len na jeden rok bez garancie predĺženia). S tým je spojená panika, či vratná kaucia bude naozaj vratná, nehovoriac o strachu, zo zvýšenia nájmu. Všetky tieto nepriaznivé podmienky častokrát vyúsťujú do nutnosti opustiť svoj domov. Ale čo je to vôbec domov v čase kríz? Kto môže nazývať príbytok domovom a ako do toho vstupujú mocenské hierarchie naviazané na vlastníctvo, sú otázky, ktoré rieši projekt Rozprávanie o vrstvách domova.
Do pozície človeka zabývajúceho obydlie, ktoré vlastní niekto iný, sa dostali samotní účastníci a účastníčky NNS. Počas celého trvania letnej školy boli totiž ubytovaní u miestnych, ktorí im prenechali svoje príbytky. Podobne, ako to býva vo vzťahoch prenajímateľa s nájomcom, boli konfrontovaní s nutnosťou vytýčiť si hranice, či zadefinovať si práva a povinnosti. Prostredníctvom fotografií, denníkových záznamov a dotazníkových odpovedí následne zisťujeme, čo pre ľudí v týchto pozíciách znamená domov. Čo robí dané miesto domovom? Pre niekoho je to sloboda nechať v kuchynskom dreze špinavý riad, niekto si vytvára domov v spojení s obľúbenými predmetmi. Iní hľadajú v domove pocit bezpečia, úkryt a možnosť oddýchnuť si od okolitého sveta. V tejto reflexii sa však dá nájsť jeden spoločný pohľad. Domov pre nich predstavuje niečo, čo je kvalitatívne viac než len dom alebo byt, v ktorom žijeme. Viac než len produkt, ktorý vlastníme.
Daný prístup nás nabáda, aby sme sa možno aj my zamysleli nad podmienkami, v ktorých sa ocitajú ľudia nedisponujúci vlastníctvom svojich domovov. Aké emócie zažívame a aké stratégie vyjednávania aplikujeme v situáciách, keď landlord povie, že ten jeden klinec na obraz do steny nenabiješ, keď si to zviera so sebou do nového obydlia nevezmeš, keď sa zrazu nájom zvýši o 100%. Môže samotné vlastníctvo odoprieť právo vytvárať si z fyzického miesta, kde bývame, domov?
Foto: Tamara Mižáková.
Cesta k bezpečnému domovu
Akútnou témou pre Košice je aj sociálne bývanie pre nízkopríjmových ľudí, či ľudí žijúcich v extrémnej chudobe. Núdzové obydlia vytvorené nízkonákladovo v štandardizovaných formách však nemusia vyhovovať každému rovnako. Pri plánovaní týchto typov bývania je preto nutné zapojiť komunity do príprav a reflektovať ich špecifické potreby. Tak sa to udialo aj v prípade The Real Deal-u ako vzorovej praxi na Ceste k bezpečnému domovu pre jednu rómsku rodinu v segregovanej obytnej časti Košíc. Na základe konzultácií priamo s rodinou, bola navrhnutá séria opatrení a postupov, ktoré sa dajú aplikovať ihneď. Počítalo sa ale aj s dlhodobejšími a ambicióznejšími alternatívami. Vznikla vízia pre mesto s náčrtom politiky bývania, ktorá má systematicky zabezpečiť dostupné bývanie pre všetkých. Získanie dôstojného domova zahŕňa kroky ako vyčlenenie pozemkov vo vlastníctve mesta na výstavbu, získanie finančných zdrojov, výber materiálu a potrebných surovín, premyslenie energetickej udržateľnosti domu, ale aj zohľadnenie osobných preferencií členov rodiny/ komunity v konečnom návrhu obývaného priestoru.
Foto: Tamara Mižáková.
Bývanie ako finančný produkt a špekulatívny jazyk špekulatívneho kapitálu
Bývanie je dnes brané ako akákoľvek iná obchodovateľná komodita na svetových trhoch. Zaistiť si bývanie môžeme prostredníctvom nákupu daného produktu. Viac zdrojov znamená množenie tejto komodity. Z nutnosti bývať sa špekulatívnym jazykom špekulatívneho kapitálu stáva investičné portfólio. Chudobnejší, buď na nákup nedosiahnu vôbec, alebo sú limitovaní výrazne horšími podmienkami. Keďže predstavy o finančných produktoch, ktoré by ľuďom umožnili zabezpečiť si vlastné bývanie dnes začínajú a končia pri hypotekárnych úveroch dizajnovaných pre vyššiu strednú triedu.
Z tohto sveta vychádza imaginácia nového úradného aparátu, ktorý pracuje v prospech občanov. Špekulatívna agentúra pre nešpekulatívne bývanie prevracia trhovú logiku zhodnocovania a zisku z bývania naopak. Meta-jazyk produktov bankových a nebankových spoločností využíva na popísanie jasných modelov a schém, ktoré majú zabezpečiť financovanie bývania pre občanov v rôznych situáciách. Na základe prípadových štúdií vychádzajúcich z lokálnych špecifík (paneláky, viacgeneračné domy na Podhradovej) ponúka agentúra pôžičky družstvám, či iným kolektívnym formám podieľajúcim sa na výstavbe. Poskytuje podporu a právnu pomoc. Podporuje kolektívne financovanie bývania pre skupiny priateľov, nukleárnu rodinu, bezdetný pár, či domácnosť matky s dcérou. Niečo, čo nám dnes tak zúfalo chýba.
Ostaňme ešte v rovine jazyka. Ako sme sa o ľuďoch, bývaní, našich domovoch a priestore, ktorý obývame naučili hovoriť? Problematika bezdomovectva je skresaná na „sociálne patologický jav“. Mediálne pokrytie ľudí žijúcich v nájmoch okupujú služby, ktoré, hovoriac ich vlastným jazykom, prenajímateľov zbavia „strachu z neplatičov, opráv a starostí so susedmi“. Jazyk viktimizujúci slabšie strany, obmedzený na stereotypy sa prepisuje aj do mestského priestoru rezidenčných štvrtí a uzavretých, tzv. lepších komunít. Metódou terénneho výskumu, ktorý prebiehal v okolí vilovej štvrte košického Čermeľa, zdokumentovala imaginárna inštitúcia IODOR (Inštitút pre de-segregáciu bohatých) sériu DIY cedúľ, nápisov a označení, ktoré komunikovali privatizáciu priestoru a vylúčenie z aktivít v tomto verejnom priestore. „Zákaz vjazdu, táto cesta je súkromná“ alebo „Tu nesmiete parkovať“ osadené bez právneho základu z iniciatívy samotných rezidentov sa vplyvom “regulačného úradu” IODOR-u, vyžadujúceho nápravu, zmenili na „AK TU CHCETE PARKOVAŤ, musíte ľuďom v núdzi ponúknuť bezplatný prenájom” alebo „UPOZORNENIE! Tu budú sociálne domy“. IODOR v tomto akte zároveň ponúka mestu návrhy, ako zabezpečiť budúci rozvoj štvrte. Ten už bude ale založený na otvorenosti pre všetky sociálne skupiny. Jeden tip z mnohých: Zdaňte nehnuteľnosti (veľa a viac)!
Foto: Tamara Mižáková.
Do plánovania bývania sa musí naplno zapojiť verejná správa
Multi-krízová každodennosť v prostredí slovenských miest nám ukazuje, že k bývaniu pre všetkých vedie ešte dlhá a tŕnistá cesta. Je načase zapojiť kolektívne formy uvažovania a aspoň trochu sa začať hýbať vpred. K tomu nám môžu pomôcť jednotlivé scenáre a plány pre mesto, ktoré vo svojich obsahoch zahŕňajú poznanie z architektúry a urbanizmu, sociálnych a ekonomických vied i umenia. To nepochybne obohacuje vnímanie problematiky bývania a prináša širokú škálu možností zmien orientujúcich sa na blízku i ďalekú budúcnosť. Škoda len, že miestna samospráva je k týmto aktivitám akosi odmeraná.
Najmä po tom, ako neslávne dopadol projekt nájomných mestských bytov na Jesenského, môžeme len s ľútosťou konštatovať, že príkladná nová realizácia mestského nájomného bývania, nielen v Košiciach, ale ani v rámci Slovenska, zatiaľ neexistuje. Kritická participatívna prax, akou bola aj letná škola NNS, môže prinášať aktuálne témy a ušiť čiastočné ideové riešenia na mieru miestnym pomerom pre budúcnosť. K prevedeniu do súčasného reálneho sveta, aspoň v móde experimentu, je však spoluúčasť verejnej správy nevyhnutná.
Foto: Tamara Mižáková.