Podcast / ANONYMNÍ ARCHITEKTI
Anonymní architekti je podcast, ktorý rozširuje pohľad na to, čo patrí k architektúre, čoho všetkého sa dotýka, z akých pohľadov je vnímaná. Rozširuje možno aj okruh adresátov tém, týkajúcich sa architektúry. Svojim koncepčným nastavením je inkluzívny z hľadiska tém, hostí aj poslucháčov.
O podcaste AA som sa rozprávala s jeho autorom Ondrejom Zajacom, architektom a hudobníkom. Zaujalo ma, že jeho podcast znel trochu inak, možno viac bezprostredne. Keď som sa stretla s Ondrejom, mala som možnosť zažiť atmosféru, v ktorej jeho rozhovory prebiehajú. Pripravil obed, napiekol chlieb a rozprávali sme sa niekoľko hodín o hocičom.
Hostky a hostia podcastu Anonymní architekti, zdroj: archív AA.
GS: Ako to celé vzniklo? Chcel si robiť podcast?
OZ: Nie, najprv som vôbec nechcel robiť podcast.
Prečo ho robíš?
Pretože nikto nevie, čo architekti robia, a buď môžem na tento stav nadávať, alebo urobiť niečo pre jeho zmenu, hoci to znie asi naivne. Uvedomujem si, že aj keď v tomto smere niečo urobím, dotkne sa to len niekoľkých ľudí, ale to nevadí. Najprv som chcel pripravovať rozhovory vo forme longread–ov, ktoré mám rád, ale potom som si urobil rešerš toho, koľko ľudí by to reálne čítalo.
A zistil si…?
Že to vlastne nemá zmysel. Málo ľudí číta také dlhé články, a ja som ich chcel robiť preto, lebo do hĺbky nevieš ísť v tridsiatich minútach.
Rozmýšľal si aj nad inými formami okrem rozhovorov?
Áno, jedna časť mala pozostávať z rozhovorov, ale naivne som si predstavoval aj akúsi poradňu. Ľudia by sa mohli pýtať najviac obyčajné otázky, alebo na veci, ktorým nerozumejú. Ale to zakapalo.
Tvoja úloha by bola zohnať vhodných respondentov?
Asi hej, nikdy som to nedomyslel. Bolo to ešte v roku 2016. Vtedy som založil stránku na Facebooku, ale zároveň mi vyšiel aj debutový album a nestíhal som. Preto som prvý diel podcastu nahral až v roku 2020, keď som už mal na to čas, ale ten prvý diel nikdy nešiel von. Vtedy som už mal vymyslenú koncepciu, aj som si prenajal nahrávacie štúdio a podal žiadosť o dotáciu z Fondu na podporu umenia. Už pri podávaní žiadosti som mal zoznam predbežných hostí, ktorí mi potvrdili, že by do toho šli. Dotáciu som síce získal, ale zmluvu som nepodpísal. Bolo to po období pandémie a FPU trvalo príliš dlho, kým vyhodnotili všetky žiadosti. Oznámenie o udelení dotácie prišlo v čase, kedy by som mal mať už takmer polovicu dielov nahratú. Aj keď prišlo neskoro, aj tak by som to všetko musel nahrať do konca roka a to sa nedalo stihnúť. Rozhodol som sa, že kvôli niekoľkým tisíckam eur nebudem znižovať úroveň a robiť rýchlo kvasené debiliny bez skutočnej hodnoty. V tom čase už existovali Dom a How I Met My Architect, preto som chcel robiť naozaj kvalitnú alternatívu.
Začal si s Anonymnými architektami v reflexii na už existujúce rozhovorové podcasty?
Nie. Naopak, keď vznikli, potešil som sa a pomyslel si, že už nič nemusím robiť. Ale pri ich počúvaní som si uvedomil, že musím. HIMMA je úplne iná planéta, ktorej, pri všetkej úcte, nerozumiem. Dom mám veľmi rád, s Jarom budem robiť aj rozhovor pre AA. Ja si však myslím, že pri ateliéroch ako je napr. gutgut si dnes môže každý, kto sa o nich chce niečo dozvedieť, nájsť dosť veľa prednášok na internetoch a nepotrebuje ďalší podcast, ktorý ich predstaví. Chcel som robiť niečo iné a dotknúť sa najmä ľudí, ktorých nebaví počúvať o betónovej stene. Ideálne by AA mali počúvať skôr nearchitekti. Mali by to byť rozhovory, ktoré neprezentujú niekoho aktuálnu tvorbu, skôr jeho vývoj, rozhodnutia a zmeny. Preto mám dve dramaturgické línie. Jednou sú architekti, ktorí nerobia bežnú architektúru, druhou nearchitekti, ktorí robia niečo veľmi blízke. Pri nasledujúcich častiach skúsim ešte viac pestrejšiu a voľnejšiu dramaturgiu. Ľudí, ktorí ma bavia aj pre iné veci, hoci nie sú úplne hmatateľné a na prvú uchopiteľné.
Na tvojich rozhovoroch ma baví, že sú relatívne voľné, nejde bezvýhradne o hutné rozprávanie sa o architektonických témach.
V prvom rade je to spôsobené tým, že normálny človek sa nevie vyjadrovať ako encyklopédia. Druhá vec je, že ak chceš ísť do hĺbky, potrebuješ čas.
Kde nahrávaš?
U mňa doma, alebo u hostí. Nechcel som hostí iba z jedného mesta, a ja som schopný zobrať si veľmi malú taštičku a ísť hocikam. Vo svete je podcast veľmi pestrý, ale na Slovensku je sterilný, v peknom štúdiu s dobrým mikrofónom. Je to tak jednostranné, až ma to nebaví. Na mojom prístupe sa mi páči presne to, že je zaznamenaný aj moment, keď v izbe počas rozhovoru brechal pes. Raz niekto písal môjmu kolegovi, že je to ako keď sa rozprávajú kamaráti a on tam sedí s nimi a počúva ich. A táto pohoda je to, čo chcem, aby z toho bolo cítiť najviac.
Predpokladám, že ak niečo robíš, tak asi chceš, aby to počulo čo najviac ľudí. Máš ambíciu, aby bol AA populárnym podcastom?
Áno, pretože konkrétne pri AA platí, že čím viac poslúcháčov, tým väčší to má zmysel robiť a o to viac ľudí môže zmeniť pohľad na našu profesiu. Z dlhodobého hľadiska to môže situáciu mierne posunúť. Určitá rozšírenosť je dôležitá aj z úcty k hosťom. Pri mnohých projektoch mi bolo úplne jedno či majú publikum, v nich však neboli zahrnutí iní ľudia. Ak ti niekto venuje svoj čas, chceš aby ho počulo čo najviac ľudí, máš zodpovednosť za to, aby malo zmysel, že príde a niečo ti o sebe povie.
Robíš to v nejakom zmysle aj pre seba?
Áno. Aby som mal lepší život, žil v kultivovanejšej krajine, spoznal ľudí, ktorých by som ináč nespoznal. A rád sa rozprávam. Tiež si myslím, že by sme mali niečo vrátiť krajine, ktorá dala niečo nám. Preto, keďže som študoval v Česku, ostal som tam po škole ešte chvíľu pracovať, platiť dane a odvody. Za mňa je to fér, lebo som jeden z mála šťastných ľudí v celej histórii ľudstva, ktorí mohli študovať. Myslím, že som sa posledných desať rokov poctivo snažil, aby sa okolo mňa žilo lepšie. Ale myslím si aj to, že už mám vek, v ktorom by sa to pomaly malo preklopiť a mal by som sa začať starať aj o seba a o to, aby som mal nejaké peniaze na dôchodok.
Máš už dopredu nastavenú dramaturgiu, konkrétnu predstavu ľudí alebo tém, ktoré odznejú, alebo to vzniká organicky, v závislosti od toho, koho spoznáš alebo čo sa dozvieš?
Je to najmä logistický zádrhel. Mám tabuľku ľudí, ktorých chcem pozvať, a tých, ktorých chcem z nejakého dôvodu skôr, posúvam hore. Niektorí ľudia, ktorí mali byť prvým/druhým hosťom, sa nedostali na rad doteraz, pretože sa nám ešte nepodarilo stretnúť sa. Zatiaľ nie som ani v tretine prvého zoznamu spred troch rokov. Väčšinou si hostí zo zoznam pozývam zaradom, avšak, ako sa časom mením, tak si už niektorých ľudí ako hostí ani neviem predstaviť. Na druhej strane tam pribudli iné mená, s ktorými som predtým neuvažoval a tiež tam sú ľudia, ktorí robia tak dlhodobé aktivity, že viem, že rozhovor s nimi nemusím nahrávať okamžite.
Pri vedení rozhovorov nevystupuješ ako anonymný moderátor, vstupuješ do nich so svojimi názormi a príhodami. To je formát toho kamarátskeho rozhovoru, ktorý si spomínal, rozostrená hranica medzi hosťom a moderátorom.
Najprv som o sebe vôbec nechcel hovoriť, ale to sa úplne nedá – najmä ak hostí poznáš. Častokrát v momente, keď pred človeka položíš mikrofón, ihneď spanikári a preto sa s ním potrebuješ rozprávať voľnejšie. Potom však prídeš do bodu, kedy začneš svoje vety vedome upravovať, aby si ich mohla neskôr ľahko vystrihnúť a ostalo viac z hosťa. Musíš ich povedať tak, aby sa vystrihnutím nestratila informácia či kontinuita. To spôsobovalo negatívne, strojene pôsobiace rozhovory. Pre mňa však bolo naozaj dôležité, aby to bol ten kamarátsky rozhovor, a to som v tých prvých častiach nevedel naplniť. Ale viem, mal by som hovoriť menej.
Nehodnotím, či by si mal, je to len pozorovanie.
Keď sa ma hostia vopred pýtajú na priebeh, všetkým píšem, že to má byť najmä rozhovor dvoch ľudí. Nie je to síce vzťah moderátora a hosťa, ale to ani nechcem. Myslím si, že je tam ale prítomný aj faktor počiatočnej neskúsenosti. Keď si pustíš Lužifčáka, prvého či päťdesiateho, vždy skákal hosťom do reči. Časom sa to naučím, ale nedávam to z prvej, lebo nie som Peter Marcin.
Máš nejaké vedomé smerovanie, teda spôsob vedenia rozhovoru, alebo to robíš intuitívne?
Líši sa to. Sú ľudia, ktorí si sadnú a rozprávajú. Vety sú pekné, ucelené a ty ich len zľahka prestriháš. Iní rozprávajú viac rozdrobene, treba ich viesť. Ale pri väčšine hostí sa stačí len opýtať, byť ticho a oni rozprávajú. Hostia, ktorých si pozývam, častokrát nemajú veľa platforiem na prezentáciu, takže majú veľa vecí, ktoré by chceli povedať. A ešte tu je aj aspekt toho, že pred samotným rozhovorom sa porozprávame, spoznáme… Pozri, ja mám podľa mňa nejaký totálne podprahový intuitívny spôsob, ktorý neviem definovať a ani opísať. Využívam know-how, ktoré mám z nahrávaní v štúdiách, z koncertov, z prezentácií klientom. Z vecí, ktoré som zažil.
Máš aj iné výrazné vzory okrem Petra Marcina? Kto ťa baví v tom, akým spôsobom robí rozhovory?
Vravel som si, že tento podcast by mal byť takým spojením napríklad Nočnej pyramídy s Lexom Fridmanom, sem tam možno s Lužifčákom, a k tomu dáš nejakého Dana Carlina.
Kto je Dan Carlin?
Dan má podcasty zamerané na históriu, najmä konflikty a podľa mňa má najlepšie podcasty vôbec. Všetko si robí sám, po rokoch v rádiu má vychytané know-how. V rámci svojho najznámejšieho podcastu Hardcore History má absolútne famóznu sériu Supernova in the East, rozoberajúcu druhú svetovú vojnu na bitevnom poli v Pacifiku, Juhovýchodnej Ázii a potom sa zafokusuje na Japonsko a Papuu Novú Guineu. SitE má asi šesť dielov, každý má cez štyri hodiny a sú extrémne naplnené informáciami. Až nerozumieš, ako to vôbec mohol naštudovať a zapamätať si, ako je to vôbec fyzicky možné. Fascinujúce počúvanie. Rozpráva veľmi pútavo a hoci nie som človek, ktorý by bol fascinovaný druhou svetovou, hltal som to. Bolo to popri tom, ako som vonku v letných tridsiatkach premýval štrk, a nič zaujímavejšie než podcast tam nebolo… takže možno aj preto. Legendárny je aj History of Rome, najviac teraz počúvam Lexa Fridmana a v poslednej dobe veľa cyklistických podcastov. Cyklopodcast od Filipa Drábeka a Beňa, Nero Show aj The Wild Ones Podcast. Tiež Dom a Business of Architecture. Pri BoA musíš prežiť úvod a koniec, kedy moderátor nevkusne predáva svoje kurzy, ale potom tam má hostí, ktorí veľmi otvorene rozprávajú o svojich firmách. Je to podcast vyslovene zameraný na vedenie firmy, a je veľmi zaujímavý, lebo zisťuješ, že niekto z Ameriky rieši taký istý problém ako ty tu. Pobavilo ma aj to, že Michal Truban má podcast. Má najhoršiu zvučku v histórii podcastov a veľmi dlho mi trvalo, aby som si ho vôbec pustil, lebo je možno ešte o level vyššie ako Peter Marcin. Bol som ale neopísateľne prekvapený. Truban sa pýta veľmi dobré otázky, ktoré majú hlavu a pätu. Zaujal ma aj podcast, ktorý robí Rick Rubin, lebo ho robí úplne ináč ako všetci.
To znamená?
Vieš kto je Rick Rubin? Producent, extrémne dôležitý človek pre hudbu, ktorý má podcast Tetragrammaton. Je uvoľnený, rozpustený človek a tie rozhovory sú také isté. Zameriava sa len na pekné veci. Je zvláštne sledovať, ako všetko obráti na príjemnú situáciu. Conan O’Brien má fakt vynikajúci podcast, čo ma absolútne prekvapilo. Ale tiež musíš vystrihnúť prvých a posledných pätnásť minút, kedy sa so svojim staffom len urážajú. Keď už hovorí s hosťami, je to dobré. Ďalší skvelý podcast je Lepší města od Petra Bednára, môjho bývalého kolegu z Prahy. Peter je namakaný urbanista a má vynikajúci zmysel pre humor. Jeho podcast má asi päť dielov, je nahraný na mobile a dobrý je kvôli tomu, že nabúrava spôsob myslenia väčšiny ľudí. Tých podcastov je plná riť a všetko sa nedá počúvať.
Ondrej Zajac, Pecha Kucha Night v Bardejove, foto: Andrea Kováčová.