Rozhovor / MILÁ ANNA, MILÁ DANICA

Anna Cséfalvay a Danica Pišteková, dve členky architektonického štúdia WOVEN, vedú kontinuálny (e-mailový) dialóg o veciach medzi sebou a architektúrou, ktoré sú pre ne práve aktuálne. Danica sa pohybuje v akademickom prostredí a Anna v praxi, a v druhej časti sa rozprávajú o chybách, alebo o tom, ako kaziť lepšie.

03_ohraničenie, zdroj: Anna + Danica.

Danica, akú architektonickú knihu si čítala naposledy?
Od príbuzného som na Vianoce dostala veľkú obrázkovú knihu: 100 najlepších architektov, v dvoch väzbách. Hrdo sa pozeral, ako rozbaľujem darček a ja som sa len milo usmievala. Vôbec mi nevadilo, že sú to knihy z druhej ruky, vydané pred pätnástimi rokmi, ale predsa som musela svoje naozajstné emócie skrývať. Bolo to niečo medzi smútkom a zmätenosťou. Človek mne blízky k tomu dodal: „Snáď v najbližšom vydaní bude aj tvoje meno“.

Na jednej strane je to dojímavé, ale v skutočnosti to vo mne len spustilo dlhé úvahy o tom, aké architektonické knihy vlastne čítam a prečo ma rebríčky a tvorba slávnych architektov až tak nezaujímajú. Tému som načrtla aj v práci, keďže viem, že kolega je hrdý na svoju zbierku El Croquis. Tie magazíny ma bavia, ale stačí mi pozrieť si ich raz. Väčšinou vo mne neostane túžba ich znova prelistovať. Za toto som sa dlho hanbila a dokonca dodnes mám niekedy pocit, že možno nie som naozajstná architektka.

Spomenula som si na svoju poličku doma, venovanú architektonickej tematike, ktorú mám veľmi rada. Sú tam knihy, ktoré som čítala, iné zas čítavam (vraciam sa k nim zas a znova) a také, ktoré mám len v pláne, ale hodia sa tematicky. Niekedy už len pri prečítaní nadpisov cítim to nadšenie. Sú to úvahy o priestore a poetike, telesnosti a posthumánnosti, o nepriestore a všetkom medzi tým.
Vieš, čo mám najradšej na architektúre ako povolaní? Že je veľkorysá. Architektúra môže byť mnoho.
Kiežby sa tá veľkorysosť profesie odzrkadľovala v aj v súčasných (ne)priestoroch.

Anna, čisto architektonické knihy teraz veľmi nečítam, ale rada teraz čítam o chybách. O niečom, čo je mimo systém, na okraji záujmu. Zaujíma ma, čo je chyba, ako so zlyhaním pracovať ako s metódou, ako nedokonalosti vynucovať, de-konštruovať, de-programovať, ako glitch tvorí ďalšie glitche, ako vzniká neočakávané, ako sa dá niečo použiť inak alebo na niečo iné, ako rozostrovať, rozmazávať, búrať hierarchie a hranice. Rosa Menkman tvrdí, že chyba má inherentnú schopnosť spochybňovať konvencie a kritizovať normy. Zaujíma ma, čo je medzi, čo je v medzere. Z trhliny môže vyrásť niečo nové, alebo sa z nej dá poučiť, či predpokladať jej vetvenie, ale aj nechať sa ňou prekvapiť. Myslíš, že sa vieme poučiť z chýb architektúry? Je sama k sebe dostatočne kritická? Aké dáta by mohla stratiť? Čo by sa mohlo (ne)príjemne pokaziť a ak by sme ju dokázali deprogramovať, čo myslíš, ako by sme ju mohli zložiť nanovo?

Danica, a nie sú chyby prirodzenou súčasťou experimentovania, podmienkou ľudskosti a principiálne aj progresu? Ak predpokladáme, že áno, tak chyby nie sú až tak okrajové, ale sú ústredným aktérom všetkého, čo sa mení. Náhoda, podvedomie a glitche poukazujú na nedostatky systému, ktorý sa o seba príliš opiera (Žeby architektúra bola samonosná?). Tento náš systém je však natoľko dynamický, že dokáže všetko nové a prevratné zhltnúť, vyhodnotiť a adaptovať do vlastných štruktúr a tak je len otázka času, čo považujeme za konvenčné. Mení sa architektúra dostatočne rýchlo na to, aby dokázala byť voči sebe kritická? Myslíš si, že každá kritickosť je prospešná? A tak vôbec, zdá sa ti, že progres ústi k ideálnemu, alebo minimálne k lepšiemu?

Architekt a mysliteľ Jack Self prvý pomenoval pojem Form Follows Finance, a príde mi to ako vynikajúce zhrnutie toho, ako v dnešnej dobe dochádza k architektonickým rozhodnutiam. Architektúra je natoľko závislá od ekonomických faktorov (Tak predsa len potrebuje socio-politické lešenie!), že je ochudobnená nielen od ozdôb a veľkorysosti, ale úplne od všetkého, vrátane chýb. Robiť chyby je v tomto systéme vlastne luxus. A tak sme vedení/é prijať a dokonca oceňovať všadeprítomnú zdvorilosť a príjemnosť. Ak by si vyhlasovala nový typ architektonickej súťaže, čo by si považovala za najdôležitejšie kritériá hodné ocenenia?

Anna, neviem, asi hravosť, kritickosť, akokoľvek vágne to znie, možno spochybnenie samotného zadania, miešanie typológií, zamyslenie sa nad významami (čo to znamená), prehodnotenie budúcnosti (čo to bude znamenať o niekoľko rokov, aký je kolobeh diela, jeho životnosť obsahová, formálna či materiálová). Vízia.

Páči sa mi, ako píšeš, že robiť chyby je vlastne luxus. Spomínaš si na ten rozhovor s Líviou Gažovou, ktorý sme robili do našej pripravovanej knihy? Na margo intervencií do verejného priestoru hovorí, ako citlivo ich ľudia vnímajú a ako často podliehajú výraznej kritike, a že obyvatelia*ky, ale aj samosprávy veľakrát nechápu, že je v poriadku si niektoré veci len vyskúšať. A že práve experiment môže slúžiť ako podklad pre ďalšie, možno trvalejšie zásahy. U nás je však každý experiment väčšinou braný ako plytvanie.

Aj tvoja úvaha o opieraní sa o niečo, spoliehaní sa na (externé?) faktory, sa mi zdá trefná. Vyrušovanie z toho opierania sa o (financie, trendy, písané či nepísané pravidlá atď.) je podľa mňa to zaujímavé, ak by sme zložili všetky „lešenia“, ako istoty alebo barličky nazývaš ty, čo by nám ostalo? Ak by sme zabudli na modulor a ideálneho muža, ktorý nám diktuje tie správne dimenzie, alebo efektívnu „frankfurtskú kuchyňu“, (kam nás mnohí politici posielajú aj dnes), ak by sme zabudli na tepelné mosty, uličné čiary, správny odvod vody, trvanlivosť a stálosť, veľkosť (často počúvame, že malé nie je architektúra), čo nám ostane? Chaos? Rebélia? Totálny rozvrat spoločnosti? Vrátime sa do jaskýň? Alebo naopak, postavíme nový, lepší svet? Čo všetko architektúra môže stratiť (a získať), aby ňou bola aj naďalej? Čo myslíš, zamieňa si skutočné vnútorné motivácie so zbytočnými exterioritami?

Danica, zo všetkého, čo píšeš, vo mne najviac rezonuje časovosť. Architektúra je pomalá práve vďaka mierke, komplexnosti a závislosti od vonkajších faktorov. To je dobrá otázka – čo všetko by mohla stratiť, aby ňou bola aj naďalej? Mne sa zdá, že experimenty sú často sústredením sa na jednu problematiku a podobne laboratórnym testom, všetko zbytočné (v kontexte toho, čo sa sleduje) sa odstráni. Síce takéto experimenty dokážu pomalosť kompenzovať a urýchliť, nie je však samotný výsledok v sterilnom prostredí príliš izolovaný, tak ako paneláky v Petržalke? Mne sa páči špinavosť v architektúre, a to doslova. Páči sa mi to, že sa architektúra dokáže vysporiadať so svojou komplexnosťou aj ad hoc, hoci aj priamo na stavenisku. Nové riešenia väčšinou prinesú ďalšie výzvy, a tak je kolobeh architektúry v istom zmysle nekonečný.

Páči sa mi tvoja otázka o budúcnosti, skúmanie a nachádzanie významov v čase a v životnosti po obsahovej, formálnej alebo materiálnej stránke. Keďže riešenia často prichádzajú ako akútna odpoveď na osamotený problém, málokedy nám ostane čas si dať odstup a zahľadieť sa do budúcna. Síce dnes prevláda záujem o opravy a renovácie, v systéme, kde sa všetko, čo sa pokazí, musí čo najrýchlejšie vymeniť za nové, ideálne za lepšie, je práve tá pomalosť architektúry protipólom a možnou odpoveďou. Nedokážeme však všetko pokazené vymeniť, a tak sa musíme pozrieť na možnosti lepšej starostlivosti a opráv a tak, ako píšeš, túto víziu zakomponovať už od počiatku, prehodnocovať budúcnosť, predvídať. Čo mi príde zaujímavé v kontexte re-parácií/re-konštrukcií je však otázka, kto vyhodnocuje to, čo je pokazené? Ako definujeme nefunkčnosť a rozhodujeme sa medzi opravou a úplnou výmenou za nové? Tu som si spomenula na osud Istropolisu, ale pokojne sa stačí pozrieť na naše paneláky a ich zatepľovanie. Akurát som čítala článok od Lucy Benjamin na túto tému a krásne to pomenovala; keď sa pýta, v akom štýle a ako máme pristupovať k opravovaniu, odpovedá, že najprv sa musíme naučiť, ako lepšie pokaziť.

Anna, kontrolované kazenie sa mi zdá dobré. Alebo kontrolovaný rozpad, keď sa priestor môže skladať z mnohých vrstiev, významových a materiálových, ktoré sa časom opotrebovávajú rôzne a ich priestory sa teda na základe toho môžu meniť. Čo ja viem, môžeš mať jadro z betónu, niečo ďalšie zase z dreva, niečo je poddajné z textilu a určité vrstvy zase pokojne z bioplastu či mycélia. Alebo aj naopak. Bol by to až taký zvláštny kompozit, akési konzervovanie potenciálov. Niečo degraduje, niečo sa vymieňa, niečo sa pod opotrebovaným objaví, aby niečo iné začalo rásť, alebo sa vyplní niečím ďalším a tak dokola. Možno by sa dal kontrolovať aj vznik otvorov a dier. Povieš si, zakódujem tu dieru, ktorá sa objaví o 5 rokov. A tú adekvátne navrstvíš vhodne „načasovanými materiálmi“. Alebo vytvoríš niečo, čo je aktuálne potrebné, ale zakóduješ možnosť premeny. Je to ako taká archeológia, možno by ďalšie generácie dokázali vďaka tomu spätne zanalyzovať, ako sme premýšľali. Na predchádzajúce vrstvy by sme sa už nepozerali ako na zničené, nepotrebné a zastaralé, ale ako na jednu vrstvu z mnohých alebo ako na pamäť, dôležitú stopu. Odpad by už nemusel byť odpadom. Všetko by sme len preskupovali, organizovali, vrstvili, zalievali, laminovali. Takýto priestorový palimpsest by ma bavil.  

04_error, zdroj: Anna + Danica.